V Open Gallery v letných mesiacoch predstavili Lucia Stráňaiová (1987) a kurátorka Lucia Gavulová výber z autorkiných fotografických cyklov Tá krajina, Zaľúbený Ján a videoinštaláciu Krík.
Stráňaiovej čiernobiely „krajinársky“ cyklus je pozoruhodný. Autorka fotografuje prevažne les, vodnú plochu, pričom snímok je zámerne extrémne podexponovaný. Dôsledkom tohto formálneho experimentu s médiom je, že referencia na reálnu, zmyslami vnímateľnú krajinu ustupuje zjavujúcej sa takmer abstraktnej kompozícii. Na recepčnej úrovni si tento koncept fotografie vyžaduje zvýšenú pozornosť diváka, ktorý je nabádaný pohybovať sa v nuansách a subtílnych detailoch zrazu tajomnej krajiny, ktorá sa predtým, než sa jej Stráňaiová fotograficky „dotkla“, javila bezproblémová a nezaujímavá, alebo naopak, zaťažená vzťahmi k ľudskej spoločnosti. Za fotografiou zahmlievajúcou referenciu na skutočnosť, ktorá je však stále stopovo prítomná, sa otvára voľný priestor, do ktorého môže divák projektovať vlastnú skúsenosť, oslobodenú od svojho socio-kultúrno-politického tela.
Na Stráňaiovej fotografiách je zaujímavá istá ambivaletnosť: na jednej strane ide o vizuálnu redukciu, minimalizmus či analýzu média, teda postupy dotýkajúce sa konceptualizmu, na druhej strane, v abstrakcii a lyrizácii skutočnosti, ide práve o imagináciu a emóciu diváka, ale aj o estetický rozmer artefaktu. Tento druhý pól je markantnejší v trojkanálovej videoinštalácii Krík. Vo farebných videách autorka premyslene pracuje s filmovou rečou; dôraz je kladený na detail, pomalý, skúmavý pohyb kamery, kompozíciu jednotlivých záberov, vzájomnú konfrontáciu troch projekcií, zvuk, ale i na dôsledné popretie narácie a elimináciu časopriestorových vzťahov. Stráňaiová hovorí o „abstraktnom naratíve“, 1 priliehavejšie by ho azda bolo možné označiť aj ako lyrický. Autorkiným cieľom pri práci s videom bolo, aby „estetický zážitok prebiehal v priamom vzťahu k objektu, a nie k intelektuálnemu kontextu, ku ktorému obraz/objekt odkazuje“ a oslobodenie človeka od „zažitých stereotypov a schém, ktoré sa mu vyjavujú prostredníctvom znakov/archetypov/predstáv, ktorých budovanie je dlhodobé“. 2 Otázne zostáva, či človek dnes ešte dokáže vnímať objekty a udalosti skutočnosti „samé osebe“, vo svojej hĺbke a ozajstnosti, vytrhnuté zo siete referencií, a tešiť sa z toho, navyše v inštitucionálne zaťaženom priestore galérie, kde sa práveže istá poučenosť zvyčajne očakáva.
1 Stráňaiová, Lucia: Artist statement. In: http://luciastranaiova.com/info.php (30. 6. 2012)
2 Citované z kurátorského textu Lucie Gavulovej
Pohľad do výstavy v Open gallery, 2013, foto: Lucia Stráňaiová.
Ľuboš Lehocký
