„Já jsem třeba šperkař, ale nejsem jenom šperkař, protože mě to nebaví být jenom šperkař. A vlastně jsem zjistila, že mě nebaví být jenom hudebník, nebo jenom VJ,“ hovorí Markéta Lisá a poodhaľuje tak svoj prístup k samotnej tvorbe. Jej postoj čiastočne odráža i situáciu na súčasnej českej audio-vizuálnej scéne. Ako autorka postupne kreuje sieť rovnocenných oblastí, v ktorých sa v rôznych obdobiach prirodzene a s rôznou hĺbkou ponoru pohybuje. Na samotnom pozorovateľovi potom zostáva, či pred sebou práve vidí spievajúcu šperkárku, píšucu VJ-ku alebo kresliacu videoartistku.
Základnou témou, ktorá spája jej tvorbu, je les. Okrem prirodzenej fascinácie prírodou ho chápe ako určitý druh prostredia. Dokazuje tak svoju citlivosť k okoliu a vnútornú potrebu tvorivo pristupovať k miestu, kde sa nachádza tu a teraz.
VŠUP absolvovala súpravou šperkov Lesem (2005) a kúsky lesa ju inšpirujú i v ďalších prírodu imitujúcich prácach (plexi, 2009, Oblak, 2011). Intímny šperk po čase opustila, diela vznikajúce „na objednávku“ sa však v jej tvorbe objavujú naďalej, no už vznikajú takmer výhradne v spoluprácach. Spája sa s freakfolkovým duom DVA, pre ktoré s výtvarníčkou Magdalénou Hrubou tvoria živé vizuály. Pre DVA tvorí i videoklipy, ktoré sa dajú chápať ako jej vizuálny preklad inak vo vlastnom jazyku napísaných textov Barbory Kratochvílovej. Videá sa odohrávajú v prírode, ktorú jej kamera neinvazívne observuje, alebo v autorkiných kresbách, kde hrajú motívy romantizujúce prírodu opäť hlavnú úlohu. Mesto, ktorého je autorka v bežnom živote prirodzenou súčasťou, sa dostáva mimo hľadáčik kamery. Jeho zjavná neprítomnosť tak spochybňuje umelecký zámer vyvolať v divákovi dojem, že pred sebou vidí čisto spontánny a náhodný tvar, ktorý autorka sama označuje ako „nevymyšlená koncepce“.
Urbánne prostredie a prežitá každodennosť sa do popredia dostávajú až v jej zvukovej tvorbe. Prácu s banalitou a civilnosťou si vyskúšala v dvoch rozdielnych podobách. Ako zakladajúca členka elektropopovej formácie Midi Lidi, kde uvoľnene spieva slogan „Buď můj bujón!“ a jej autentické zvukové sample prírody prirodzene dopĺňajú digitálny zvuk vznikajúci v prostredí softvérov a počítačov. A zároveň ako členka tria Audiofenky (s K. Zochovou a L. Vítkovou), ktorého finálny výraz však napokon zväzuje až prílišný dôraz na „obyčajnosť“ troch pospevujúcich kamarátok. „Nevím, co na to říct,“ hovorí v skladbe Duch (2013) a tak nepochybne zámerne poukazuje na svoju bezradnosť a neochotu podávať autorské výpovede. Zámer „nevypovedať“ však napokon recipient začne prirodzene dekódovať ako samotnú výpoveď, čo je však hrana, na ktorej autorka, možno nevedome, neustále balansuje.
S Lenkou Vítkovou dnes tvorí umeleckú dvojicu rtf, kde pracuje už čisto s textom a je tiež členkou samizdatu Mamka.
Až nečakaná divadelnosť jedného z jej posledných výstupov na pomedzí zvuku a textu, ktorým je audionahrávka Rozhovor s Johnem Cagem, naznačuje ďalší umelecký smer, ktorý sa Lisá pravdepodobne práve uberá skúmať.
Z pozorného počúvania nahrávky sa dozvieme, že sa autorka spolu s Cageom ocitla na ulici v neznámom maďarskom meste. Zvukovú stopu Cageových výpovedí tvorí ticho a to počujeme i vtedy, keď mu práve autorka kladie pre ňu zásadné otázky. A tak opäť nevieme, či nevedome alebo úplne koncepčne napĺňa Cageovo: I have nothing to say, and I am saying it.
Markéta Lisá (1979, Jablonec n. Nisou) je šperkárka a audiovizuálna umelkyňa. Žije a tvorí v Prahe a v Brne.
MARKÉTA LISÁ, Vraník, 2010, inštalácia, kameň, mach, zvuk v sluchátkach, pohľad do inštalácie výstavy v Galérii 4M, Galanta, foto: archív galérie
Barbora Šedivá je spoluzakladateľka brnenského združenia 4AM Fórum pre architektúru a média a koordinátorka festivalu sieťovej kultúry Multiplace.