CENA OSKÁRA ČEPANA je cenou pre umelcov a umelkyne do 35 rokov so slovenským občianstvom, ktorú každoročne organizuje Nadácia – Centrum súčasného umenia. Medzinárodná odborná porota (v zložení Áron Fenyvesi, Piotr Stasiowski, Jiří Ptáček, Michal Murin, Mira Keratová) v dvoch kolách rozhodla najprv o štyroch nomináciách na ocenenie (Radovan Čerevka, Erik Sikora, Martin Vongrej, Zuzana Žabková) a v druhom kole o víťazovi, ktorým sa stal Radovan Čerevka.
Nominovaním týchto štyroch autorov a autorky považujem tento ročník za pomerne silný a autorov (viac-menej) za vyprofilovaných a rozdielnych v prístupe k tvorbe. Tento rok dostali finalističas na realizáciu nového diela na finálnu výstavu približne dva mesiace, zmenou bolo, že víťaza nevyhlasovali priamo na vernisáži výstavy, ale tá bola sprístupnená najskôr dva týždne verejnosti a až následne na slávnostnom evente vyhlásili víťaza. Nový prístup k prezentácii finalistov bol zrejme vyžiadaný praxou, možno nárokmi poroty či vstupom nového sponzora – banky, ktorá už v minulom roku sponzorovala českú obdobu ceny. Tam sa to však prejavilo silnejšou propagáciou, napríklad vo verejnoprávnej televízii. Takáto stratégia prezentácie dovolila zainteresovanie verejnosti internetovým hlasovaním, čo hodnotím ako plus. Napríklad to podporilo vznik predčasných hodnotiacich odborných textov k finalistom,založených na osobných preferenciách. Ako sa ukázalo, osobné preferencie nekorelovali s rozhodnutím odbornej poroty, dokonca boli úplne opačné.
Organizátor ceny, Nadácia – Centrum súčasného umenia, si vytýčil neľahkú úlohu. Pre každý ročník sa podujal nájsť nový výstavný priestor, teraz ním bol Pisztoryho palác v Bratislave. Historický priestor sa stal aspoň pre dvoch finalistov(ZuzanaŽabková, Martin Vongrej) inšpiratívnou bázou pre inštaláciu, či priamo pre dielo. Súvislosť medzi priestorom a dielom, ktorej výsledkom bolo video a inštalácia, sa najviac prejavila v tvorivom akte Zuzany Žabkovej, ktorá jedno z videí inscenovala priamo v priestoroch Pisztoryho paláca. Pri svojej inštalácii sa inšpirovala princípom náhody, dada-princípom, nájdením a znovu oživením knihy (Úsmev Giocondy z roku 1957, rovnomenne pomenovala aj celú svoju inštaláciu). Prezentovaná inštalácia a videá majú štyri vrstvy. Ďalšou je odvolanie na Duchampovo dadaistické gesto v diele L.H.O.O.Q., alebo vyhľadávanie písmen názvu diela v nájdenej poviedkovej knihe, či spracovanie kinestetického priestoru tanečníka (Labanov icosahedron) vo videu inscenovanom v Pisztoryho paláci. Video bolo tanečno-pohybovou choreo-grafiou pripravenou Zuzanou Žabkovou, predvedenou niekoľkými tanečníčkami. Práve videá a preformancie založené na princípe pohybovej choreografiesú typickým Žabkovej poznávacím znakom, ktorý je azda novým len v slovenskom kontexte (vyštudovala Katedru intermédií a multimédií VŠVU a následne v bakalárskom stupni Katedru tanečnej tvorby, choreografienaVŠMU). Žiaľ, inštalácia prepojená s videom pôsobila ako konštrukt, interpretačne prevrstvený, ťažko dekódovateľný bez opisu. Jej silnou stránkou je, že hoci uspela v máji 2013 v inej konkurenčnej umeleckej súťaži, nesnažila sa na Cene Oskára Čepana variovať overenú schému, ale išla s kožou na trh, snažila sa svoje dielo vytvoriť od základov nanovo, čo bolo v časovom slede súťaží naozaj náročné.
Druhým finalistom ceny bol Martin Vongrej (absolvent VŠVU v Bratislave), ktorý realizoval priestorovú inštaláciu s názvom Spomienka z absolútna. Tematizuje v nej abstraktné pojmy ako pamäť zobrazenia, vrstvenie spomienky, ktorú si každý môže pamätať inak. Autor vychádzal z tvorby pamäti prírodného prostredia, konkrétne stromu, ktorého prierez kmeňom bol centrálnou súčasťou inštalácie. Martin Vongrej sa zameral na vyjadrenie nevizuálnej časti spomienky a jej záznamu.
Ako preniklo zo zákulisia ceny, rozhodovalo sa medzi dvoma finalistami, a to Radovanom Čerevkom a Erikom Sikorom.
Spontánnosť videa Plávajúce kamene (HD, 12 min.) od Erika Sikoru (absolventa AVU v Prahe) upútala svojím nadsadením, priamosťou, naivným humorom, kde autor naozaj realizoval mystifikáciu, ktorej sám rýchlo uveril. Ako absolvent Akadémie výtvarných umení v Prahe sa vrátil do rodného mesta Košice, kde žije, a zamestnal sa vo firme, ktorá realizuje potlače fotografií na kachličky. Banálnosť feng shui námetov reprodukovaných na kúpeľňových kachličkách ho inšpirovala realizovať svoj námet, ktorý by dokázal zobraziť a zároveň hľadať iný ako prebraný zmysel východného spôsobu života. Ten západná civilizácia absorbuje, ale zároveň obracia do bezvýznamových konotácií. Autora zaujalo vybagrované jazero za košickými sídliskami plné stavebného odpadu a fenomén plávajúcich kameňov z izolačného materiálu, teda zvyškov, ktoré príroda prijala za svoje a opracovala ich do tvaru kameňa. Sikora plávajúce kamene najprv len pozoruje, potom ich využíva ako hračku pre deti (priviaže ich na motúz a „venčí“ ich v potoku – mení ich prostredie), neskôr z toho istého materiálového odpadu vyrobí plť a prezentuje ju ako turistickú atrakciu na prímestskom bagrovisku, ako ideu v ekonomickom jazyku nazvanú aj „start-up“, čiže začínajúci podnikateľský nápad. Jeho video je prezentáciou toho, ako sa dajú využiť aj banálne nápady, ale autorova rétorika, azda trochu i naivita či hyperbola nás nepresvedčia o bombastickom počine, hoci ho autor vie umelecky dotiahnuť.
Víťazom Ceny Oskára Čepana pre rok 2013 sa stal Radovan Čerevka (absolvent FU TU v Košiciach, momentálne asistent na Katedre výtvarných umení a intermédií FU TU v Košiciach) s priestorovým objektom Krajina trvalej slobody (The Land of Enduring Freedom). Tematizuje v ňom svet mediálnej reality a jej obrazové spracovanie a svet prijímateľov tragických správ filtrovaných médiami a agentúrnymi správami. Dielo nadväzuje na vojnovú operáciu Trvalá sloboda, ktorú od roku 2001 realizujú armády USA a Veľkej Británie, od roku 2002 sa pridávajú aj vojská NATO – ISAF s cieľom zneškodniť povstalecké skupiny Talibanu, Al-Kájdy a iných, s cieľom nastoliť slobodu v Afganistane. Napriek tomu, že kľúčové postavy hnutí už boli zajaté alebo zabité, operácia Trvalá sloboda pokračuje a boje, aj keď mediálna pozornosť na ne nie je sústredená, sú pomerne časté. K nastoleniu prodemokratickej vlády s reálnou mocou na celom území Afganistanu však doteraz nedošlo. Ukončenie tejto bojovej misie je v nedohľadne. Radovan Čerevka zobrazuje nadrozmerný trojdimenzionálny infografický objekt, ktorý na časovej osi ukazuje nárast bojov, finančných tokov s predajom zbraní, podnož simuluje reálnu zem z Afganistanu, ktorá je doplnená prostredím zeme zo slovenského cvičiska v Lešti (slovenská armáda má v operácii nasadených aj vlastných vojakov). Toto dielo dokonale zapadá do kontextu jeho doterajších prác, kde sa venoval problematike a kritike médií, ktoré sprostredkovávajú témy jadrového programu v Iráne, zásahu proti teroristom v Beslane, útoku na Fallúdžu, pašovanie zbraní v Gaze, ukrývanie afganských povstalcov v horskom systéme Tora Bora a iné. Problematika, ktorú Radovan Čerevka prezentoval na Cene Oskára Čepana, sa netýka len globálneho kontextu, ale aj slovenských reálií. Čerevku dlhodobo zaujíma transformácia zásadných dejinných udalostí do informácií masových médií, ktoré ich schematizujú aj pomocou rôznych nákresov a zjednodušených infografických vyobrazení. Lacná a rýchla popisná estetika zastupuje vážny svetový konfliktaextrémnosť, kde ľudský život nemá cenu a je nivelizovaný nielen situáciou, ale aj napríklad redukovaním – stratégiou informovania v médiách. Na autorovi Radovanovi Čerevkovi je pozitívne, že dokáže stále variovať témy a kontinuálne ich spracovávať. Nerobí kompromisy v priestorovej veľkorysosti novej podoby sochy a objektu s častými presahmi do inštalácie. Preto rozhodnutie odbornej poroty považujem za správne, aj keď sa iste nerodilo ľahko.
Vyhlásenie víťaza Ceny Oskára Čepana, Radovana Čerevku;
MARTIN VONGREJ, Spomienka z absolútna, 2013;
ERIK SIKORA, Plávajúce kamene;
RADOVAN ČEREVKA, Krajina trvalej slobody, 2013. Predávanie suvenírov čerpajúcich z plávajúcich kameňov, 2013;
ZUZANA ŽABKOVÁ, Úsmev Giocondy,
Ivana Moncoľová je doktorandkou Centra výskumu Vysokej školy výtvarných umení.
