KONCOM SEPTEMBRA mal v Košiciach premiéru multižánrový formát X Apartments. Berlínske kurátorky Johanna Höhmann a Katrin Moll v spolupráci s Goetheho inštitútom v Bratislave a košickým Kultúrnym centrom Tabačka prizvali štrnásť umelcov zo zahraničia a zo Slovenska, aby sa stali súčasťou netradičného projektu. Autorom námetu je nemecký divadelný režisér Matthias Lilienthal, ktorý stál v roku 2002 pri prvej realizácii v rámci festivalu Theater der Welt v Duisburgu. Odvtedy sa podujatie spájajúce prvky divadla, hudby, filmu, tanca, vizuálneho umenia a performancie uskutočnilo v mestách ako Berlín, Istanbul, Sao Paulo či Bejrút. V Košiciach sa predstavenia konali pozdĺž dvoch trás, jedna viedla po adresách v centre mesta a končila na sídlisku Dargovských hrdinov („Furča“), druhá bola situovaná do mestskej časti Šaca, periférie Košíc.
Organizátori podujatie komunikovali ako predstavenia v súkromných bytoch. Nebolo to celkom tak, pretože v konečnej zostave sa okrem bytových priestorov nachádzali aj miesta ako bývalé kasárne, kino, ba dokonca sídliskové parkovisko či košická Hlavná ulica. Kurátorkám sa podarilo zostaviť pestrú zmes lokalít, a napriek úvodným očakávaniam, že pôjde výhradne o privátne obytné priestory, sa táto skutočnosť ukázala ako devíza. Základnú štruktúru tvorili jasné pravidlá hry: každá trasa trvala približne tri hodiny, presuny z adresy na adresu boli rozrátané na desať minút, každé predstavenie prebiehalo v desaťminútových intervaloch a zúčastniť sa ho mohli vždy iba dvaja diváci. Zaujímavým momentom bolo, že k orientácii po meste neslúžili štandardné mapy s vyznačenými lokalitami, ale písomné inštrukcie typu „Choďte stále rovno. Po troch obytných domoch budete mať po ľavej strane veľkú žltú budovu, pred ktorou je malý park a parkovisko. Zabočte doľava smerom k budove.“ Prozaická interpretácia priestorových súvislostí v meste zabezpečovala stav neustálej bdelosti. Keďže autor námetu i obe kurátorky pochádzajú z divadelného prostredia, celý formát mal silný teatrálny akcent. Aj prizvaní vizuálni umelci, ako libanonská umelkyňa Marwa Arsanios alebo britský umelec Phil Collins, vo svojej tvorbe inklinujú k inscenovaniu reality a k performance. V čarovnom priestore starého kina Úsmev, v ktorom sa premieta od roku 1929, Collins zinscenoval svetovú premiéru krátkeho filmu Erika Grocha, Marcela Strýka a Ondreja Jurina Minulú sobotu. Snímka z roku 1980 ostala nedokončená, pretože tvorcov sledovali orgány ŠTB. Je sympatické, že britská hviezda vizuálneho umenia zalovila v lokálnych archívoch a v rámci svojich desiatich minút odprezentovala aktérov dávno zabudnutej kultúry undergroundu. V prípade slovenských umelkýň a umelcov dominovali projekty blízke sociálnemu portrétu. Ilona Németh, Rado Čerevka a Peter Vrábeľ i Pavlína Fichta Čierna pracovali s reálnymi postavami v autentickom prostredí ich bytov, pričom zaostrili na ich osudy formované historickými, politickými a ekonomickými zmenami v stredoeurópskom regióne.
Umenie mimo kamenných inštitúcií má dlhú tradíciu, jedna z prvých divadelných inscenácií v privátnych priestoroch sa konala v roku 1895 v Mníchove. Vo výtvarnom umení je známa akcia belgického kurátora Jana Hoeta „Chambres d’amis“ z roku 1986, v ktorej umelci vystavovali vo vyše päťdesiatich bytoch v meste Gent. Princíp, ktorý Hoet nazýva „displacement“, mení zaužívané stratégie prezentácie a percepcie umenia. Aj v Košiciach sa mesto zmenilo na scénu, budovy a okoloidúci sa stali potenciálnymi spoluhráčmi, odstup medzi účinkujúcimi a divákmi sa redukoval na minimum. Formát využíva prirodzenú ľudskú zvedavosť, takmer každý z projektov pracoval s fenoménom voyeurizmu, možno najviac predstavenie nemeckého divadelníka Stefana Kolbeho, ktorý v tmavej izbe hotela Metal v Šaci v perfektnej choreografii zinscenoval zdieľanie postelí medzi robotníkmi, pracujúcimi na zmeny v susedných železiarňach.
Z pohľadu celkovej réžie bola kvalita jednotlivých predstavení zmiešaná, pomerne vážne témy nastolené v desiatich minútach sa striedali s komediálnymi, miestami kabaretnými, či v prípade tematiky rómskej komunity niekedy až stereotypne vyprázdnenými scenármi. U niektorých tvorcov sa krátky časový limit ukázal ako kontraproduktívny, v iných prípadoch práve narušenie stráženého harmonogramu a improvizácia aktérov viedla k prekvapivým situáciám. Ako v prípade poslednej zastávky na trase historické centrum – Furča, kde slovenský umelec Tomáš Džadoň deň pred dokončením svojho Pamätníka ľudovej architektúry vodil návštevníkov po stavenisku a v takmer storočnej stodole ich pri praskajúcom ohni hostil kapustnicou. Viacerí z nich sa zdržali dlhšie, a napriek inštrukciám organizátorov zotrvali v spontánnom rozhovore. „Reality-Theater“ prináša aj takéto efekty. V rámci programu európskeho hlavného mesta kultúry patrili X Apartments medzi výrazné a kvalitné produkcie v oblasti súčasného umenia.
STEFANKOLBE (Hotel Metal, Košice-Šaca). Foto: Vladimír Šimíček.
PHIL COLLINS (Kino Úsmev, Košice-Staré mesto);
DIVADLO NA PERÓNE (súkromný byt Košice-Šaca.);
PAVLÍNAFICHTA ČIERNA (súkromný byt, Košice-Šaca).
Gabriela Kissová je riaditeľkou Krokus Galérie.
