Krištof Kintera Námestie Slobody / Bratislava

21. 12. 2014

Diskusia o verejnom priestore je dôležitá. Koniec-koncov je to v skratke diskusia o tom, aká je spoločnosť, v ktorej žijeme. November ´89 odstránil z jedného z najväčších námestí v Bratislave brutálny symbol komunizmu, nasledujúcich 25 rokov ho však dokázalo nahradiť jedine monumentálne prázdno, ktoré sa navyše postupne rozpadáva. Vznikol tak priestor ako stvorený pre intervencie a zásahy a Kinterov Public Jukebox doň v tomto zmysle zapadol ako rukavica na ruku.

Hracia skrinka bola umiestnená v centrálnom bode námestia. Ak ste sa na ňu pozerali s fontánou za chrbtom, mohli ste si skúsiť predstaviť, ako by proporčne vyznela proti Gottwaldovmu súsošiu, ktorého duch akoby sa tu stále vznášal. Búdka Jukeboxu, stojaca na podstavci z hrdzavých plechov, mala pôvab, ktorý nezničilo ani grafity pohotovo nastriekané barbarským interventom, a jej štíhlu eleganciu podtrhoval svietiaci blikajúci nápis a vysoký stožiar s troma reproduktormi. Jukebox som navštívil tesne pred odinštalovaním, v pochmúrny deň, ktorý bol tu v Bratislave tohto roku prvý skutočne jesenný. Výber piesní nebol prehnane veľký, hlavne keď časť zo skladieb tvorili príhovory a zvuky, ktoré som počuť nechcel. Nefungujúce tlačidlo s číslom 5 mi neumožnilo vybrať si Joy Division a ich Love will tear as apart a tak som skúsil Rolling Stones. Zrýchlená verzia piesne pôsobila ako nepodarená paródia, našťastie stačilo odísť pár metrov ďalej a hudbu začali rýchlo prekrývať zvuky mesta.

Ak by som hlasoval za seba, na tomto námestí by som radšej videl trvalého Jankoviča ako dočasného Kinteru. Toho sa však asi nedočkám. Kinterov Jukebox mal poéziu, vďaka ktorej sa z Námestia Slobody na chvíľu stalo lepšie miesto pre život. V konečnom dôsledku však nič nezmenil, iba zvýraznil a podtrhol bezútešnosť mesta, ktoré sme z Bratislavy urobili. Cestou z námestia mi stále hralo v hlave I can’t get no satisfaction .

 

Krištof Kintera Jukebox , 2014 objekt vo verejnom priestranstve (Námestie Slobody, Bratislava) foto: Adam Šakový.

 

Juraj Kováčik

Find more stories

Home