Pokiaľ tohtoročnú Cenu Oskára Čepana hodnotíme na základe verejných výstupov, badať v jej smerovaní markantný posun. Vzhľadom na stav súčasnej slovenskej scény si organizátori vybrali ten najvhodnejší priestor – Novú Synagógu – Kunsthalle, ktorej sa jednoducho nedá „nefandiť“ – stmeľujúce kultúrne prostredie Žiliny a v rámci komunikácie stratégiu neformálneho a vtipného prejavu.
Slovenská scéna bola virtuálne zapájaná do nominácií, voľby finalistov i víťaza otázkou „Má(š) na Čepana?“, čím sa okolo súťaže vytváral príjemný šum. Novému organizačnému tímu treba pripísať zásluhu aj o zviditeľnenie osobnosti Oskára Čepana, ktoré doteraz v tejto forme Cene chýbalo. Porotu tradične tvorili piati odborníci z okolitých krajín (Maďarsko, Poľsko, Česká republika) a zo Slovenska: Áron Fenyvesi, Piotr Stasiowski, Jiří Ptáček, Michal Murin a Mira Keratová vyberali spomedzi štyridsiatich prihlásených umelcov. Výsledok však zohľadnil najmä lokálne dianie, ktoré najviac determinuje tvorbu a aktivity víťazky Jany Kapelovej.
Ak je cieľom kvalitatívneho porovnávania tvorby mladých umelcov upriamiť pozornosť odborného i širšieho publika na prichádzajúcu generáciu, ocenenie by pre mladého vizuálneho umelca malo byť iba povzbudením na začiatku dobre našliapnutej dráhy. Tridsaťpäť rokov však nie je zas tak málo a väčšina finalistov i laureátov má už v dobe súťaženia za sebou celkom slušný objem práce. Napokon, ani podľa slov predsedu poroty nebol výber založený iba na jedinom konkrétnom diele či práci pre finálovú výstavu. Víťazom či víťazkou sa autor/ka stáva na základe celého profesionálneho portfólia. Tým čiastočne zlyháva možnosť širšieho publika stotožniť sa s výsledkom a pochopiť jeho dôvody. Ostáva finálová výstava, ktorá však ukazuje oklieštenú podobu tvorivosti – dielo vzniká za obmedzený čas a, miestami viditeľne, pod tlakom.
Myšlienka rovnakej štartovacej línie je teoreticky v poriadku. Problémom sa (opakovane) stáva v praxi. Polohy umenia, ktoré Cena Oskára Čepana dlhodobo sleduje (a je zaujímavé, že sa to deje), sú najčastejšie prítomné v sfére spoločensky angažovaných prejavov, ktoré vyžadujú vysokú mieru osobného vkladu a autentického zaujatia témou. Dielo vytvorené na „zákazku“ preto môže vyznieť nepresvedčivo a nútene. Výstava Ceny Oskára Čepana 2014 na tento problém dosť vypuklo poukázala. V prvom rade zasadila súťažné diela do konkurenčného boja s paralelne vystavujúcim Danom Perjovschim, ktorého kresby dominovali výstavnej sále. Najodvážnejšie do tejto konfrontácie vstúpil Matěj Smetana, ktorého objekt s názvom Architekton bol umiestnený priamo do otvoreného priestoru Synagógy. Nadväzoval v ňom na Malevičove fiktívne návrhy architektúr z dvadsiatych rokov 20. storočia. Architektonický prvok – schodisko – bolo znefunkčnené „nekonečným“ sústredným množením. Bez znalosti autorovej tvorby by však divák iba ťažko odčítal, že môže ísť o vizualizáciu matematických pravidiel odkazujúcich k teórii fraktálov. Smetanov objekt sám o sebe neinformoval. Manipulované schodisko umiestnené na mieste, kde teoreticky chýba, je azda trochu slabá pointa – a to možno vzhľadom na autorov program sotva považovať za želateľný výsledok.
Ostatní umelci vystavovali svoje práce na ochodzi nad úrovňou centrálneho výstavného priestoru. Prvým bol Martin Kochan, tvorca divácky zrejme najúspešnejšieho diela výstavy. Video zachytávalo autorovu performance natierania briez v lese na bielo. Kochanova Krajinomaľba sa dala rozkódovať bezprostredne a niekoľkonásobne – od ekologickej cez umeleckohistorickú až po politickú rovinu. V tomto smere Kochan obstál v silnej konkurencii lapidárnosti a vtipu nástenných kresieb medzinárodnej „superstar“ o poschodie nižšie. O niečo menej sa to podarilo Jaroslavovi Kyšovi, ktorého inštalácia nasledovala. Za svoju tému si príznačne zvolil pamäť miesta. Autor je známy najmä svojou schopnosťou jednoduchým vizuálnym zásahom vypovedať o historických skutočnostiach a súvislostiach. Objektom Kyšovho umeleckého komentáru sa stala tabuľa informujúca o vyhlásení slovenského štátu Jozefom Tisom. Použil rôzne postupy, ako informáciu zneviditeľniť a symbolicky rozmazať kolektívnu pamäť: mnohonásobne ju prevrstviť sklom, roztočiť ju, ponechať z nej iba amorfnú silikónovú „kožu“, či ju oprieť o múr a len nenápadne „odchlípiť“ za pomoci magnetu. Každý prístup má svoju logiku a dá sa mu prisúdiť význam, no ako celok práca, ako i jej názorová ambivalentnosť pôsobili samoúčelne.
Posledným dielom bolo Čakanie na materiál Jany Kapelovej. Inštalácia pozostávala z dvoch častí: videoprojekcie na TV a steny vytvorenej z odpadových kusov nábytku. Vo videu strihanom na spôsob umeleckých profilov autorkin otec predstavoval svoje celoživotné dielo, ktorým bol rodinný dom. Hovoril o obmedze-niach a úskaliach, ktoré ako domáci majster zažíval za bývalého režimu, popisoval svoje úspechy a v závere vyzdvihol pomoc dcéry. Stenu na výstave tiež postavili spoločne: z jednej strany bola priznaná jej neumelosť, z druhej takmer dosahovala dokonalý biely povrch. Posolstvo celého diela však v tomto spracovaní vyznelo rozpačito. Ak oceňujeme Janu Kapelovú najmä za jej umeleckú angažovanosť a prácu na aktivizovaní slovenskej scény, pochopiteľne nemala veľkú šancu jediným projektom presvedčiť diváka o schopnostiach, vďaka ktorým sa stala laureátkou našej najprestížnejšej umeleckej ceny. To však na základe diel tohtoročnej finálovej výstavy (azda okrem Martina Kochana) nemožno povedať ani o jednom z „čepanovcov“.
Jana Kapelová Čakanie na materiál, 2014 inštalácia a video, 10:43 min. foto: Richard Kohler.
Jaro Kyša Tabuľa 1-4, 2014 objekt, kombinovaná technika: sadra, sklo, polystyrén, silikón, magnety, motor, senzor.
Matěj Smetana Architekton, 2014 objekt, MDF, drevo, 300 × 300 × 200 cm.
Martin Kochan Krajinomaľba, 2014 video, 28 min. Foto: Richard Kohler.
Diana Majdáková je nezávislá kurátorka.