DANUVIUS 1968 Bienále bez reprízy

22. 4. 2015

„Orientovali sme expozíciu DANUVIUS 1968 tak, aby predstavovala výtvarné diela v širokej škále súčasných názorových tendencií s dôrazom na progresívny prístup k umeleckým otázkam dneška, k aktuálnym problémom našej doby,“ 1 uvádza v predslove ku katalógu komisár výstavy Ľubor Kára. Zo všeobecnej charakteristiky nie je zrejmé, čo sa súčasnými názorovými tendenciami či problémami myslí. Považujem preto za potrebné pomenovať najprv faktografické znaky výstavnej prehliadky, ako aj kontext a kritické zhodnotenie jej priebehu. V snahe ozrejmiť charakter prehliadky DANUVIUS 1968 som zvolil komparáciu na základe publikovaných textov recenzií, ktoré sa objavili po skončení výstavy  v našich (československých) výtvarných časopisoch. 2

 

Koncepcia DANUVIA 68

Medzinárodné bienále umenia DANUVIUS 1968 bolo prehliadkou mladého umenia (umelcov do 35 rokov) založenou na snahe vytvoriť platformu pre širšiu prezentáciu domácej výtvarnej scény a jej konfrontáciu s medzinárodnými výtvarnými tendenciami. Koncepcia vznikla v snahe nadviazať na predošlé prezentácie mladého výtvarného umenia v roku 1958 v Brne a širšiu prehliadku, ktorá sa konala v súvislosti so zasadaním AICA a bola na poslednú chvíľu presunutá z Bratislavy do Brna (v roku 1966). DANUVIUS bol výberovou prezentáciou. Autori boli oslovovaní na základe iniciatívy samotného komisára výstavy Ľubora Káru a organizačného komitétu. 3 Celkovo sa na výstave, konanej v Dome umenia v Bratislave, zúčastnilo takmer 120 autorov, z toho 49 zahraničných. Pôvodný termín otvorenia výstavy – 4. september 1968 – bol zmarený. V augustových dňoch, počas inštalácie výstavy, došlo k násilnej  intervencii vojsk Varšavskej zmluvy a osud výstavy bol ohrozený. Napokon sa organizátori dohodli na odklade a výstava nakoniec prebehla v dňoch 18. 10. až 21. 11. 1968. V posledných dňoch prezentácie zasadala medzinárodná porota, ktorá bola zostavená pre účely DANUVIA. Tvorili ju významní historici a teoretici umenia: Zoran Kržišnik z Galérie moderného umenia v Ľubľane (predseda komisie), Werner Hoffmann,riaditeľ Múzea umenia 20. storočia vo Viedni, francúzsky teoretika kritik Pierre Restany, český teoretik Jindřich Chalupecký a riaditeľ SNG Karol Vaculík. Deň pred ukončením výstavy – 20. novembra udelila porota jednotlivé ceny účastníkom výstavy: veľkú cenu DANUVIA 68 získal Jozef Jankovič a štyri ďalšie ceny (bez poradia): Getulio Alviani, Radomir Damjanovič−Damjan, Dieter Krieg a Miroslav Šutej. Okrem týchto ocenení bolo udelených aj päť nákupných cien (Stano Filko, Adolf Froher, Alena Kučerová, Gianni Pisani, Martial Raysse). Gestom dobrovoľnej neúčasti protestovali voči násilnému okupačnému kroku, ktorý postihol Československo v auguste 1968, traja slovenskí autori: Alex Mlynárčik, Karol Lacko a Jana Shejbalová−Želibská. Stiahnutím ich diel z výstavy, ako aj obštrukciami ohľadom posunutia termínu, nadobudol DANUVIUS 1968 aj rozmer politického či občianskeho protestu, signálu apelujúceho na slobodu ako základné východisko nielen k umeleckej tvorbe, ale aj k plnohodnotnému životu. Zaujímavým posunom v rámci dobových výstavných prezentácií bolo úsilie prepojiť výstavu so širšími kultúrnymi podujatiami, konanými v rámci sprievodného programu. Počas viac ako mesiac trvajúcej výstavy sa uskutočnili aj štyri filmové večery (prezentácia mladého slovenského – Jakubisko, Hanák, Havetta – a českého filmu – Brdečka, Kopáč, Schorm, Švankmajer) a jedno literárne pás- mo (Bednár, Földváry, Janovic, Popovič).


Bienále DANUVIUS 1968 predstavoval prehliadku smerujúcu k novým diváckym podnetom: k posunu k intermedialite, ale aj interaktivite. Objavujú sa diela, v ktorých bol dôraz položený na spoluúčasť diváka (I. Štěpán), na novú podobu (anti)monumentu, ktorý mal skôr podobou groteskno-exitenciálneho pocitu ako patetickej uniformnosti (J. Jankovič). Presah objektu do komplexného a synestetického prostredia – environmentu (S. Filko) či kinetické skulptúry (B. Gironcoli) naznačovali oslobodenie sa od historicky podmieňovaných definičných rámcov jednotlivých médií.

Kritická dobová reflexia

Ako bolo naznačené, výstave bol venovaný pomerne veľký priestor v recenzných príspevkoch a komentároch na stránkach slovenských i zahraničných médií. 4 Bližšie sa zameriam na tri texty: Danuvius 68 – záslužný čin Ľuda Petránskeho, 5 Chalupeckého Danuvius poprvé 6 a príspevok Pierra Restanyho Bratislava – ponaučenie o relativite, ktorý bol publikovaný v talianskom časopise Domus. 7

Petránsky v texte upozorňuje, že ide v podstate o prvú, v tomto rozsahu a formáte, monumentálne koncipovanú prehliadku mladej česko-slovenskej scény. K nej boli vo vzájomných vzťahoch, akcentovaných hlavne pri inštalácii, vytvárané konfrontácie so zahraničnými umelcami. Zreteľne sa na výstave ukazuje, že v Čechách a na Slovensku je ešte stále vo výraznej miere zastúpená neo- či postsurrealistická maľba, ktorá už v medzinárodnom prostredí doznieva. Akcent v rámci textu je preto viac presunutý na autorov, ktorí vstupujú do výstavy omnoho odvážnejšie v orientácii na psycho-fyzický zážitok. Angažovaný environment Stana Filka Katedrála humanizmu priamo reaguje na udalosti pražskej jari i augustové dni. Syntéza objektu, projekcie i zvuku je stimuláciou, ktorá vtiahne, zaujme a zároveň, využitím mediálnych prostriedkov, reflektuje každodenné, technickou civilizáciou podmienené prežívanie. Princíp hry, hravosti si všíma u Miry Haberernovej a jej bábkovitých figúr, a rovnako aj v environmente Ivana Štěpána Opiterciálny stabiloid, ktorý aktivizuje motorickú spoluúčasť diváka. Pozitívne hodnotí Petránsky diela Bohuša Kuľhavého, ktorý kombinuje motívy odkazujúce k reminiscencii, k dejinám umenia s aktuálnou kolážovanou civilistickou realitou. Petránskeho text je v zásade zhrňujúci, bilancujúci. Nevyhýba sa pateticky vyznievajúcim súdom o „pokrokových a zaangažovaných prácach, ktoré sa stali dramatickými svedkami našej doby“. Samozrejmé je pristavenie sa pri víťaznej práci Veľký pád Jozefa Jankoviča, v ktorom odhaľuje snahu autora vyprovokovať diváka k vytvoreniu vlastnej perspektívy nielen v pohľade na dielo, ale aj všeobecnejšie k reflexii symptómov prežívanej reality. Časté sú v texte odkazy na chápanie výstavy ako reflexie nových technických či civilistických problémov, u našich autorov opustenie tém národných či národnostných smerom k humanistickému posolstvu či dokonca „humanistickej demonštrácii“. Zaznieva i záujem autorov či koncepcie výstavy o očistenie tvorby z obchodných machinácií s umením, teda DANUVIUS ako alternatíva ku komerčne zameraným výstavám a bienále. DANUVIUS bol zároveň akýmsi symbolickým zavŕšením „šesťdesiatych“ rokov, ktoré v našom umení už nepredstavovali nejaký epigónsky čin či moment dobiehania trendov oproti západu, ale dochádza k vyrovnaniu kroku s progresívnymi umeleckými tendenciami.

Na stránkach Výtvarného umění Jindřich Chalupecký v úvode textu kriticky pristupuje k spôsobu zostavovania účastníkov výstavy – vyzvania umelcov organizátormi, čo malo za následok nemožnosť zúčastniť sa na výstave širšiemu okruhu výtvarníkov. Zo zahraničných autorov pozitívne hodnotí hlavne práce Američana Franka Stellu a Taliana Getulia Alvianiho. Dodáva zároveň, že absentuje širšie zastúpenie predovšetkým v kinetických a luministických tendenciách. Dôležitým atribútom výstavy je rozmanitosť, rôznorodosť a v tomto zmysle aj výtvarná heterogénnosť diel. Živá maliarska abstrakcia (I. Keserüová) sa na výstave strieda s tendenciou novej figurácie (R. Němec, J. Načeradský) a je doplnená sochárskymi prácami, ktoré sa neutiekajú do vlastnej umeleckej fikcie, ale priamo vstupujú do otvorenej konfrontácie s divákom (J. Jankovič, D. Králik). Ako výraznú, no neúplne zastúpenú tendenciu predstavuje „chladnú“ geometrickú abstrakciu (A. Biasi, M. Šutej). Tá je v protiváhe k fantaskným, neosurrealistickým (A. Brunovský, V. Gažovič) či neomanieristickým prácam (J. Vožniak), ktorých rizikom je prílišný hermetizmus, uzavretosť do inšpirácie samotným svetom umenia. V závere textu je Chalupecký kritický hlavne k českej účasti. Všíma si aj nedotiahnutosť a opatrnosť, neochotu riskovať, a naopak, efekt staviť na osvedčené. Slovenská účasť vyznieva otvorenejšie aj v zohľadnení komunikačnej funkcie a interaktivity vystavených prác. Pierre Restany v texte pre časopis Domus na začiatku akcentuje obrovskú snahu organizátorov (hlavne Ľubora Káru) a ich pričinenie sa o výraznú medzinárodnú výstavu, ktorou sa Bratislava zaradila medzi európske umelecké metropoly. Na bienále sa podarilo prilákať mladých, no v tom čase už významných a medzinárodne etablovaných autorov, ktorí reprezentovali krehké kinetické (G. Colombo), chromatické (F. Stella) alebo reliéfno-objektové, z minimalizmu vychádzajúce tendencie (A. Bonalumi). Rovnako ako predošlí autori si všíma pomerne široké zastúpenie „surrealizujúcich“ tendencií, hlavne v (česko-) slovenskom prostredí (V. Gažovič), alebo veristicko-fantaskné diela (J. Vožniak). Z hľadiska celkovej kurátorskej koncepcie absentuje výraznejšie zastúpenie kinetizmu. Dôležitou témou textu sa stáva neúčasť, respektíve odmietnutie účasti zo strany trojice výtvarníkov (Alex Mlynárčik, Jana Shejbalová−Želibská, avšak Karola Lacka Restany nespomína). 8 Druhá časť textu je akýmsi voľným, skôr impresívne poňatým priblížením Bratislavy a jej výtvarnej scény pre „západného čitateľa“. Pocit z textu je skôr nesúrodý, akoby sa doň Restany snažil vtesnať nielen subjektívne zhodnotenie výstavy, ale aj vlastné zážitky. Na záver pripomína svoje kontakty na Prahu aj s odkazmi na autorov a výstavy, ktoré v danom prostredí pozná a navštívil. Restanyho text sa tak snaží DANUVIUS kontextualizovať so širším spoločenským milieu, paradoxne sa však jeho štruktúra „trhá“ a odkaz textu sa rozplýva skôr v osobných zážitkoch a vetvení rôznorodých asociácií.    

DANUVIUS 37 rokov po…

Ak vychádzam z poznania katalógu, ktorý k výstave vyšiel, rovnako ako v texte zmieňovaných textov či drobnejších reflexií v domácej tlači (Bohumír Bachratý, Ľudmila Peterajová, Juraj Mojžiš a i.), je možné povedať, že DANUVIUS bol rozmanitou, i keď z dnešného pohľadu „salónne“ koncipovanou prehliadkou. Snahou bienále bolo cez výber autorov prezentovať tendencie, ktoré v druhej polovici 60. rokov výrazne rezonovali. V množstve diel sa zdalo, že fantasticko-veristické, štrukturálne zamerané či neosurreálne diela, hoci mali výrazné miesto, sú postupne nahrádzané dielami, ktoré nachádzajú východiskovú inšpiráciu skôr v civilizme, atribútoch technickej civilizácie, „mestskom folklóre“ či vizualite každodennosti. Spätne možno vysloviť ľútosť nad neúčasťou a nerealizovaním projektu umelca Christa, ktorý na blízkom námestí plánoval vytvoriť obrovský objekt z farebných sudov na ropu. Nepodarilo sa mu však zohnať potrebný počet, a tak dielo ostalo iba v projekte. Rovnako sa nerealizoval Mlynárčikov projekt megalitov LOLA – 25 metrov vysokých pneumatických valcov, ktoré mali byť vztýčené na Námestí SNP, pred budovou Domu umenia. Po 21. auguste sa rozhodol na výstave, príprave projektu, nepokračovať.

Udelené ceny, rovnako ako tá hlavná pre Jozefa Jankoviča, boli dôkazom trendu zbavenia umeleckej tvorby do seba zahľadenosti a arteficiálnosti, a skôr zvýrazňovali oscilácie na tenkej hranici medzi umením a životom. K tomu smerovali aj diela aktivizujúce diváka, vyžadujúce či vyzývajúce k tvorivému vnímaniu, či dokonca k hravej spoluúčasti. DANUVIUS tak v niektorých zastúpených dielach (S. Filko, I. Štěpán a i.) naznačoval smerovanie od diela-artefaktu k dielu-prostrediu, resp. k dielu, ktoré pracuje s kontextom, v ktorom prebieha jeho recepcia.

Výstava v takomto rozmere a s takouto hojnou medzinárodnou účasťou nebola v našich končinách v danom období (a nie je dodnes) bežnou udalosťou.Úsilie organizátorov, ktoré sa prejavilo aj operatívnou zmenou termínu, bolo „odmenené“ aj vysokou diváckou návštevnosťou. 9 Na dlhé roky bol DANUVIUS poslednou možnosťou v takomto rozsahu konfrontovať česko-slovenské umenie s medzinárodným umeleckým dianím. Ďalší ročník sa už bohužiaľ neuskutočnil v dôsledku nastupujúcej normalizácie. Dnes je azda opäť vhodná možnosť pripomenúť si DANUVIUS a (v kurátorsky alebo tematicky vyprofilovanejšej podobe) nadviazať na jeho odkaz.

1 KÁRA, Ľubor: Predhovor katalógu. In: DANUVIUS 1968. Bratislava: ZSVU, 1968, nepag.

2 Detailne sa DANUVIU 1968 venovalo tematické číslo Výtvarného života, roč. 14, č. 2−3, 1969, ktoré zhromaždilo viacero recenzií a kritík, a tiež reprintovalo viaceré texty pôvodne publikované v iných časopisoch a novinách. Rovnako obsahuje aj bohatú fotodokumentáciu z výstavy a iné dokumentačné materiály (Štatút výstavy, Uznesenia organizačného komitétu, Záverečná správa a i.)

3 Organizačný komitét tvorili: B. Bachratý, M. Cipár, E. Heger, J. Jankovič, M. Jankovský, Ľ. Kára, I. Mojžišová, J. Mojžiš, A. Miklis, M. Paštéka, V. Popovič, A. Rudavský a A. Trizuljak. Sekretármi výstavy boli I. Holák a I. Mojžišová. Porovnaj katalóg: DANUVIUS 1968. Bratislava: ZSVU, 1968, nepag.

4 Rozsiahlejšie texty boli publikované hlavne vo Výtvarnom živote, č. 2−3, 1969 (Václav Zykmund, Ľudovít Petránsky), Výtvarnom umění, č. 1, 1969 (Jindřich Chalupecký) alebo Výtvarnej práci, č. 19, 1968 (Ivan Jirous).

5 PETRÁNSKY, Ľudo: Danuvius 68 – záslužný čin. In: Výtvarný život, roč. 14, č. 2−3, 1969, s. 14–27.

6 CHALUPECKÝ, Jindřich: Danuvius poprvé. In: Výtvarné umění, č. 1, 1969, s. 15–19.

7 RESTANY, Pierre: Une leçon de relativité. In: Domus, č. 472, marec 1969 (reprint textu: Bratislava – poučenie o relativite. In: Výtvarný život, roč. 14, č. 2−3, 1969, s. 73–74).

8 V tejto súvislosti považujem za dôležité spomenúť iniciatívu Alexa Mlynárčika a švédskeho umelca Erika Dietmanna, ktorý 22. augusta 1968 adresovali otvorenú výzvu účastníkom DANUVIA 68. Tá bola priamou reakciu na násilnú intervenciu vojsk Varšavskej zmluvy. V texte zaznieva: „Nech sa stane DANUVIUS 68 pomníkom boja proti násiliu! Zahaľte svoje snaženia, podložené najväčšou profesionálnou zodpovednosťou i voľnosťou umeleckého ducha čiernym flórom. Nechajte steny bez obrazov – no so svojou menovkou. Možno sa DANUVIUS 68 neuskutoční – potom viete, kde je Vaše miesto. Viac ako kedykoľvek predtým – patria nám ulice a steny domov. Maľujme a kreslime to, čo si myslíme – buďme užitoční, ľudia nás opäť poznajú, zoberú medzi seba, lebo len medzi nimi je naše miesto.“ Porov.: Účastníkom medzinárodného bienále mladých DANUVIUS 68 všetkým progresívnym umelcom, teoretikom! In: RESTANY, Pierre: INDE. Bratislava: SNG, 1995, s. 67.

Vieme, že bienále DANUVIUS sa napokon uskutočnilo, ale bez Mynárčikovej účasti. Mlynárčik spolu s Dietmannom uskutočnili počas trvania DANUVIA akciu pod názvom Zem, ktorá zostala, ktorá spočívala vo výrobe stovky plastikových vrecúšok naplnených pieskom a černozemou. Mlynárčik prispel pieskom z Bratislavy, Erik Dietmann černozemou z Paríža. Vrecúška boli rozoslané ich priateľom do celého sveta ako symbolický odkaz na „pôdu“, ktorá ostala slobodná, „neznásilnená“.

9 Záverečná správa hovorí o účasti 13 500 návštevníkov.

 

Getulio Alviani Napätie textúry, 1967, papier, 300 × 300 cm, archív Getulia Alvianiho.

Bruno Gironcoli Objekt, 1967, polyester, foto: Jan Ságl

Jozef Jankovič Veľký pád,1968, kombinovaná technika, foto: Jan Ságl.

Peter Bartoš Sonda VI., 1968 fotosériomaľba, 95 × 130 cm foto: Archív Nadácie súčasného slovenského výtvarného umenia.

Getulio Alviani Plocha s vibrujúcou textúrou, 1965−66, hliník, 126 × 126 cm foto: Jan Ságl.

Pohľad do expozície Danuvius 1968 foto: Jan Ságl.

 

Ján Kralovič je vedecko-výskumným pracovníkom na VŠVU v Bratislave.

Find more stories

Home