Peter Bartoš Secession / Viedeň

22. 4. 2015

Viedeň slovenským konceptualistom praje, veď v čase Bartošovej výstavy v Secesii tam na inom mieste prebiehala tiež výstava Bieleho priestoru od skupiny Filko-Laky-Zavarský a v dohľadnom čase sa chystá zase samostatná výstava Júliusa Kollera v MUMOKu. No na rozdiel od Filka či Kollera, ktorých práce sa dajú v zahraničí vidieť pomerne bežne, pre ich generačného súputníka Petra Bartoša bola výstava v Secesii ojedinelou, a preto azda tiež oveľa významnejšou príležitosťou – preraziť by tu bolo príliš silné slovo – no minimálne zaujať medzinárodné publikum už ako tak obozná- mené s kontextom slovenskej neoavantgardy. Nepodarilo sa.

Secesia je vo Viedni nepochybne dobrá adresa, no Bartoš vystavoval v trochu zastrčenom, a s ohľadom na objem materiálu veľmi malom priestore na prvom poschodí. Bartošova inštalácia pozostávala z veľkoformátových kresieb-máp nalepených dookola všade po stenách a zo stohov stoviek (tisícok?) xerokópií, ktoré kurátori jednak rozložili po stoloch a jednak uložili do šanónov, v ktorých si návštevník mohol listovať. Názov Situácie 1945–2014 výstavu vystihoval – k dispozícii tu bolo takmer celoživotné dielo. Obrovský objem v kombinácii s pre autora typickou hermetickou povahou diela, mám tu na mysli napríklad „insitné“ kartografické kresby kombinované s výhradne slovenským textom, nemohli na neinformovaného rakúskeho človeka pôsobiť inak, než že sa po letmom nahliadnutí otočil a odišiel. V tejto súvislosti som si spomenul na veľmi šikovné riešenie problému vystaviť celý archív, keď v roku 2012 v pražskom tranzite na výstave s názvom Bádateľňa Tomáš Pospizsyl zasväcoval ohlásené skupinky záujemcov do obsahu škatúľ z pozostalosti Júliusa Kollera. Ak odhliadneme od nárokov aspoň základnej zrozumiteľnosti pre (lokálne) publikum, tak možno konštatovať, že ani tu Peter Bartoš nič nezľavil zo svojho radikálneho programu „kópia je lepšia než originál“. Podobne radikálne môže pôsobiť tiež náznak natiahnuť datovanie diela medzi roky 1945–2014. Chlapci, čo obchodujú s umením, zaplakali, bežný návštevník sa otočil a odišiel. Mňa to však celkom bavilo, dozvedel som sa, čo som nevedel, a aj vďaka katalógu k výstave, do ktorého Peter Bartoš napísal rozsiahly autobiografický text, mu aspoň trochu viac rozumiem. Azda najviac sa v ňom vyníma historka, ako počas návštevy Nikitu Chruščova v roku 1960 v Bratislave mu Peter Bartoš osobne odkázal: „Veríte v Bóga, vsjo dobro zakančájetsa.“

 

Peter Bartoš Situácie 1945–2014 , pohľad do inštalácie výstavy v Secession, 2014 foto: Oliver Ottenschläger

 

Fedor Blaščák

Find more stories

Home