Niet pochýb, že svet umenia má svoje pravidlá a o jeho osobitej povahe bolo napísaných množstvo umenovedných, kulturologických a sociologických štúdií. K tým nateraz najsledovanejším patrí teória „poľa kultúrnej produkcie“ od francúzskeho, a aj trinásť rokov po jeho smrti vždy kontroverzného sociológa kultúry Pierra Bourdieua. V jeho ponímaní je umelecká scéna mikrosvetom, ktorý sa riadi vlastným pravidlami, a to, čo platí v iných sociálnych prostrediach, sa v ňom obracia na ruby. Ak komerčný úspech funguje ako dôkaz politickej a ekonomickej moci, vo svete umenia sa môže vnímať ako nepatričný kompromis a naopak, neúspech ako doklad osobitosti a originálnosti. Práve Bourdieu odhadol, že „kultúrne pole“ je často natoľko autonómne, že ekonomicko-mocenské princípy tu musia neraz ustúpiť iným špecifickým ziskom, ktoré na prvý pohľad nemajú nič spoločné s merateľným úspechom.
Aj slovenská umelecká scéna, ako všetky postsocialistické, prešla premenou od absolútneho štátneho mentorstva k stavu, ktorého obraz je spoluvytváraný viacerými skupinami s rozdielnymi záujmami, zázemím a cieľmi. Aj keď ich konfrontácia nie je búrlivá, skôr opatrnícky diplomatická, výsledok je, že spolupráca ekonomickej a symbolickej moci umelcov a kritikov umenia je prijímaná ako potrebná súčasť umeleckého života. Keď pred desiatimi rokmi Slovenská národná galéria usporiadala výstavu Zberatelia v spolupráci so Spoločnosťou zberateľov umenia, bolo to ako romantické gesto silnejšieho partnera predstaviť na svojej inštitucionálnej pôde obrazy a sochy zo súkromných zbierok, ktorých majitelia boli v tom čase predstavovaní ako čudácki milovníci umenia, pohybujúci sa na okraji výtvarnej scény. Ich prítomnosť bola viac vnímaná na aukciách umenia, ale aj to skôr v deformovanom mediálnom obraze tých, ktorí stoja za pozornosť, len ak prekročia rekord draženého diela.
Doba skorého kapitalizmu je však už za nami a miesto súkromného je vo verejnom priestore už samozrejmosťou o to viac, že štát nemá prostriedky na elementárne subvencovanie kultúry, chod galérií či podporu umeleckej tvorby. A stále viac, pretože prítomnosť peňazí z iných zdrojov ako len z verejného rozpočtu je dnes diskutovanou témou prinajmenšom v tom, že sa ich ekonomické sily pomaly vyrovnávajú. Za začiatok dnešného rozloženia síl sa dá považovať založenie aukčnej spoločnosti Soga v roku 1996, kedy sa obchod s umením stal verejnou súčasťou umeleckej scény. Okrem napĺňania svojej primárnej funkcie, ktorou je predaj umeleckých diel, sa zaslúžila o zviditeľnenie úlohy zberateľstva ako dôležitej súčasti budovania a zachovávania kultúrneho dedičstva, najmä v takej malej krajine, akou je Slovensko. Avšak prvou viditeľnou lastovičkou v povýšení zberateľskej vášne z voľnočasového koníčka na koncepčnú činnosť a pre štátne inštitúcie konkurencie schopného partnera sa stala Zbierka výtvarného umenia Prvej Investičnej a. s., založenej finančnou spoločnosťou pod vedením renomovanej teoretičky umenia Zuzany Bartošovej. Jej priekopnícky príklad cieleného zbierania predovšetkým umenia neoficiálnej domácej scény a jej programové vystavovanie otvorili nové perspektívy v chápaní privátneho zbierania nielen ako „netvorivého“ investovania, ale aj ako možnosti stať sa inštitucionálnou verejnou autoritou či svojbytným producentom kultúry. (Sledujúc posledné výstavy v Slovenskej národnej galérii vidíme, že diela z rodinnej zbierky Galérie Linea sú neraz ich súčasťou a Galéria mesta Bratislavy sa už s pravidelnou istotou opiera o diela a organizačné schopnosti zberateľa Jána Kukala. Nehovoriac o nedávno otvorenej súkromnej galérii Nedbalka, ktorá v čase čiastočného uzavretia expozícií Slovenskej národnej galérie zastupuje túto inštitúciu ponukou prehľadu slovenského umenia 20. storočia, aj keď zredukovaného časovými, finančnými a priestorovými možnosťami jej majiteľa.)
Stredoeurópsky fond súčasného umenia, ktorý pred necelým rokom vznikol vďaka iniciatíve bývalého riaditeľa J&T Banky Andreja Zaťka, teda vstupoval do priestoru umenia, ktorý si už zvykol na investície a reprezentáciu súkromného kapitálu. Jeho investori si však uvedomili, že ich rola v umeleckom prostredí nemôže byť založená na vnímaní umenia len v ekonomických termínoch, ako je kapitál, investícia, návratnosť, akumulácia. Význam zbierky tvorí aj uvedomelé budovanie špecifickej hodnoty, za pomoci ktorej môžu vytvárať obraz doby tým, že podporia zbieranie, zachovanie, výskum a prezentáciu umenia, ktoré bolo jej súčasťou. Aj keď model investičných fondov v oblasti výtvarného umenia je pomerne rozšírený, jeho zázemie mu obvykle predurčuje určité lokálne špecifiká. Manažment fondu (Kristína Jarošová – riaditeľka fondu) spolu s poradnou komisiou, ktorú tvoria odborníci z galerijného a akademického prostredia (Katarína Bajcurová, Katarína Rusnáková, Beata Jablonská, Stanislav Stankoci), sa práve preto rozhodli sústrediť na umelcov slovenskej neoficiálnej scény 60. a 70. rokov, ktorá, ako sa dnes ukazuje, je autentickou alternatívou k medzinárodnému umeniu tvorenému v tom čase v slobodnejšej časti sveta. Ich konceptuálna striedmosť, vizionárska odvaha a špecifická irónia je dnes objavovaná a prezentovaná aj v zahraničnom kontexte vo viacerých svetových galériách. Zbierka Art Fondu ani nie po roku svojej existencie vlastní konvolúty diel Petra Bartoša, Stana Filka, Jozefa Jankoviča, Júliusa Kollera, Alexa Mlynárčika, Romana Ondáka, Rudolfa Sikoru, Dezidera Tótha a Jany Želibskej. Jej misia je len na začiatku a okrem viery v jej zhodnotenie je tu aj presvedčenie, že jej symbolické posolstvo je predovšetkým v mapovaní, sprístupňovaní a integrovaní domácej, a ak sa plány naplnia, tak aj ostatnej stredoeurópskej scény do medzinárodného umeleckého kontextu.
Július Koller / Utopický Fantastický Objekt / 1977 / farebná serigrafia / 9,5 × 14 cm / courtesy: ART FOND – Stredoeurópsky fond súčasného umenia.
Jana Želibská / On / 1967 / sololit / 150 × 60 cm / (kópia) / courtesy: ART FOND – Stredoeurópsky fond súčasného umenia.
Stano Filko / Oltár súčasnosti / 1964–1965 / reliéf, asambláž a kolážna dreve / 190 × 120 cm / courtesy: ART FOND – Stredoeurópsky fond súčasného umenia
Dezidér Tóth / KOAN – 03,1977 / kombinovaná technika, makety, latovka, plátno / 60,5 × 60 cm / courtesy: ART FOND – Stredoeurópsky fond súčasného umenia.
Roman Ondák / Unauthorized Access Prohibited / 2015 / dverová mreža, tabuľka, štítok na stene / courtesy: ART FOND – Stredoeurópsky fond súčasného umenia.
Beata Jablonská
Autorka je členkou poradnej komisie Art Fondu.
