Lýdia Pribišová: V júni prebehol v Bratislave ďalší ročník festivalu Bratislava Design Week, mohla by si, ako programová riaditeľka festivalu, priblížiť jeho tému a obsadenie?
Ľubica Hustá: Keď sme uvažovali o téme pre tento ročník, hľadali sme nejaké opozitum voči minuloročnej téme, ktorou bola práca. Potom sme to obrátili a začali sme tematizovať únik z reality. Tak sme prišli k téme sen. Ten často stojí niekde na začiatku zaujímavých vecí a myslenia. Sen sa môže stať iniciačným podnetom. Začali sme uvažovať nad témou sna z viacerých rovín. Ako sa môže sen stať skutočnosťou, aj o tom, aké dôležité je byť odvážny. Odvážni ľudia napĺňajú svoje sny. Ale uvažovali sme aj o dennom snívaní, ktoré vyvažuje pracovné nasadenie. Tieto roviny sme sa snažili rôznymi formami odkomunikovať v našej kurátorskej časti, ako aj v časopise, ktorému sme dali vlastnú identitu a ktorý má formát autorského projektu grafických dizajnérov a hlavného editora. Tento rok ním bol Patrik Garaj, ktorý o dizajne i dlhodobo píše. Myslím, že danú tému veľmi pekne rozohral, hľadal širšie spektrum definícií toho, čo sen je, v akých rôznych formách na nás pôsobí – od psychológie cez poéziu až k dizajnérskym výstupom. Témy článkov v ňom určili Patrik Garaj, Ľubica Segečová a Peter Liška.
LP: Ako sa prejavila téma sna na jednotlivých výstavách?
ĽH: Z kurátorských výstav to boli tri výstavy tohto typu, výstava Naproti, ktorá bola o experimentálnom myslení v súčasnom dizajne. Naproti v zmysle kráčania naproti budúcnosti, naproti novým obzorom, ale aj snom. Vystavené tu boli projekty, ktoré ukazujú experimentálny potenciál dizajnéra balansujúceho na hraniciach vedy a súčasného umenia. Napríklad práca švajčiarskej dizajnérky Laury Couto Rosaldo, ktorá vytvorila objekt, kde pracuje s kremeňom, ktorý po jej zásahu spieva a reaguje na ľudí. Alebo dielo Jána Šicka ocenené Dizajn Week Awards. Vytvoril hrací objekt, na ktorý ľudia kladú kamene a ktorý prostredníctvom senzorov vytvára hudobné melódie, ktoré tam predkomponoval Pjoni. Na výstave boli vystavené i staršie veci. Predstavili sme Vládny salónik, ktorý sa podarilo zachrániť vďaka Múzeu dizajnu (Lívia Pemčáková, Maria Rišková) a ktorý vnímam ako taký futuristický objekt svojej doby. Bola to prvá hightech realizácia na Slovensku, navyše mala trochu sci-fi parametre v slovenskom prostredí. Ukázala som ho ako príklad cesty do minulosti, ktorá bola zároveň budúcnosťou. Vystavená bola jeho 3D vizualizácia a 2 kreslá z pôvodného fundusu. Karol Pichler navrhol súbor predmetov užitočných pre súčasného demonštranta, keďže žije vo Francúzku, kde sú manifestácie každodennou realitou. Vytvoril štýlovú tašku, ktorá obsahuje rôzne predmety cez maskujúcu šatku až po meniteľné transparenty – nosiče rôznych hesiel. Tiež šlo o reprezentáciu sna – o tom, že demonštrácia dokáže zmeniť spoločnosť k lepšiemu. Teším sa aj z nového projektu Silvie Lovasovej, ktorá pracuje najmä s digitálnymi technológiami. Na výstave predstavila nové svietidlo. Naprogramovala digitálnej tlačiarni zámerne malú chybu a tlačiareň vďaka nej vytvorila originálny prvok, ktorý multiplikovala a nakoniec spojila do výslednej formy svietidla.
LP: Mňa zaujala i monografická výstava talianskeho dizajnéra Vica Magistrettiho…
ĽH: Áno, pre nás, čo sa týka tejto výstavy, išlo o splnený sen. Vďaka Talianskemu inštitútu sme priniesli celú zbierku diel z Nadácie Vica Magistrettiho z Milána. Magistretti patrí k zakladateľskej generácii talianskeho dizajnu, v šesťdesiatych rokoch ovplyvňoval tvorbu aj československých dizajnérov. Vico Magistretti bol jedným z trendsetterov, svojím dizajnom zachytil ducha doby. Je obdivuhodný vďaka premysleným detailom, technickému prevedeniu, krásnej forme, čistej geometrii i odvahe pracovať s plastmi. Datovanie vystavených predmetov spadá do rozpätia šesťdesiatych až deväťdesiatych rokov. Patria mu aj nejaké prvenstvá. Ako prvý napríklad vynašiel celočalúnenú posteľ.
LP: Rada by som vedela niečo o tom, ako vznikal výber výstav na Dizajn Week. Mali ste už pred rokom vybraté jadro projektov, ktoré ste chceli určite vystaviť a na ktoré sa postupne nabaľovali ďalšie projekty?
ĽH: Ani nie, je to skôr celoročný proces. Dianie sledujeme v priebehu celého roka, takže podľa toho i vyberáme. Pozastavme sa však napríklad pri výstave České patro. Už dlhšie som chcela robiť väčšiu výstavu českého dizajnu. I kvôli tomu sme presunuli pôvodný jesenný termín Design Weeku na jún. V jeseni sa nám prekrývali termíny s mnohými dizajnovými festivalmi v strednej Európe. Z tohto dôvodu bolo vždy ťažké pozvať na jesenný Design Week českých dizajnérov. Takto sme mohli konečne spraviť prvú väčšiu viacgeneračnú prezentáciu českého dizajnu v spolupráci s Českým centrom Bratislava.
LP: Všimla som si, že na tejto výstave bolo veľké množstvo svietidiel, prečo?
ĽH: Česká scéna je známa tým, že je tam silná sklárska tradícia. Naozaj sa im darí posúvať svoje sny do reality, je tam mnoho menších aj väčších výrobcov, ktorí nadväzujú na tradíciu a majú dobrý marketing. Napríklad DECHEM, ktoré získalo cenu Czech Grand Dizajn v roku 2014, spolupracovalo s malou českou sklárňou Kavalier, ktorej značku vďaka svojej kolekcii znovu naštartovali na trhu. V Čechách je to okrem toho i Lasvit. Na výstave sme prezentovali viacerých spolupracovníkov Lasvitu, čo je zdravá a dravá firma, ktorá produkuje sklársky dizajn a orientuje sa hlavne na svietidlá. Podobne aj česká značka Preciosa.
LP: Tento ročník Design Weeku bol špecifický i vďaka spolupráci s viacerými školami. Ako ste postupovali pri ich výbere?
ĽH: Školám dávame priestor v rámci otvorenej výzvy. Prezentáciám škôl sme veľmi naklonení, preto sa teším, že sa ich tento rok prihlásilo viacero. Napríklad z Čiech to bola Ostrava. Pre školy je, dúfam, atraktívne prezentovať sa v tomto formáte. Je to priestor odskúšať si reakcie verejnosti. Jedna z školských kolekcií, predmet Sylvie Jokelovej z VŠVU, získal aj Design Week Award za ucelenú kolekciu.
LP: Upútal ťa niektorý zo študentských projektov ako veľmi výrazný?
ĽH: Veľmi ma zaujal objekt študenta priemyselného dizajnu VŠVU Pavla Soukala. Bol to objekt pracujúci na princípe prevodu medzi analógom a digitálom. Na prvý pohľad šlo o podivný, ťažkopádny drevený objekt, z ktorého trčali rôzne páčky. Pred ním bola obrazovka. Keď sme začali manipulovať s páčkami, obrazovka začala reagovať. Bola to zaujímavá technologická i haptická hra, súboj medzi analógom a digitálom. Ale aj projekt Dany Tomečkovej – s fiktívnym alarmom, ktorý nenápadne rozmiestnila po budove a ktorý reagoval na ľudský pohyb.
LP: Novinkou bola sekcia site specific projektov, mohla by si ju priblížiť?
ĽH: Vyzvali sme troch autorov, aby vytvorili takéto realizácie. Boli to Braňo Laho, maliarka Patrícia Koyšová a súrodenci Lucia Gašparovičová a Ján Gašparovič. Dvojica počas otvorenia zamorila celý vstup do budovy na Laurinskej 14, kde sa festival odohrával, parou zo suchého ľadu, vytvoriac tak vizuálne silnú snovú atmosféru. Patrícia Koyšová realizovala monumentálnu maľbu vytvorenú striekaním farby, ktorá dopĺňala výstavu topánok našej kurátorskej časti. Braňo Laho postavil zase pred budovu sochu bilbordu – v mierke 1:1 – ako kritiku vizuálneho smogu aj ako predstavu zlého sna, v ktorom by do Starého Mesta takéto objekty presiakli… Počas otvorenia sme mali i tanečnú performanciu Zuzany Žabkovej, Fera Királyho a Evy Priečkovej v podzemí Divadla Pavla Országha Hviezdoslava, súvisiacu tematicky s výstavou topánok.
LP: Na Laurinskej ulici v Bratislave bolo v poslednom čase otvorených viacero malých predajní predávajúcich autorský dizajn, ulica sa zmenila na akýsi dizajn district. Spolupracovali ste s nimi nejako počas Design Weeku?
ĽH: Áno, oslovili sme ich s prosbou, aby mali otvorené počas otvorenia Design Weeku, aby sme navodili festivalovú atmosféru. Okrem iného sa počas festivalu snažíme prepájať rôzne žánre umenia, okrem výtvarného umenia a tanca tu bola aj hudba, hrali Pjoni alebo Stroon s projekciami Jána Šicka. A medzi našich hudobných hostí patrili aj nemecké duo Grandbrothers, ktorí vy- stúpili na Wilsonicu, či francúzski Serious guys, ktorí hrali na krste časopisu SEN.
LP: Čo môžete povedať o budúcom ročníku Design Weeku, čo plánujete v roku 2016?
ĽH: Chceli by sme zachovať tento termín, začiatok júna. Budeme možno hľadať nové priestory. A témou festivalu by mala byť cesta.
LP: Ďakujem.
Ľubica Hustá je teoretička dizajnu.
Sylvia Jokelová z kolekcie Replikanti, 2015, foto: archív autorky.
Laura Couto Rosado Spev kryštálov, 2014, foto: Dylan Perrenoud, HEAD
Silvia Lovasová Svietidlo, 2015, 3D print, foto: archív autorky.
Ján Šicko / DevKid, Roman Mackovič, samples Jonatán Pastirčák, Jamky, 2015, foto: archív autora.
Vojtech Vilhan, Ján Bahna, bývalý Vládny salónik na Letisku M. R. Štefánika, 1972-73, foto: archív Múzea dizajnu.
Dechem, kolekcia svietidiel Sulfonation lamp, 2014, pokovované laboratórne sklo, vyrábajú sklárne Kavalír, foto: Michal Šeba.
Lýdia Pribišová je šéfredaktorkou časopisu Flash Art Czech and Slovak Edition.
