Emil Drliciak Vnútorný čas je priestor

25. 7. 2015

Profil Emila Drličiaka mal byť krátky a výstižný rozhovor, tak na tri strany, aby mal čitateľ obraz o autorovej tvorbe. S Emilom – grafickým dizajnérom, scénografom, pedagógom – to nikdy nie je na tri strany. Okrem toho, náš rozhovor trvá už niekoľko rokov. Tento, nie náhodný výber zoradený podľa hesiel služba, metóda, guráž a intuícia však nemá za úlohu „dostať do obrazu“, ale na konár jedného z fraktálov.

 

Služba

Emil Drličiak: Počas výstavy Disorientation v City Globe Gallery v Newcastle v roku 2005 som pripravil inštaláciu Dizajn oblaku a site specific maľbu na okno a na stenu. Jeden z názvov je Balkón pre Mandelbrota. V galérii mali okno formátu A2. Malo delenie, ktoré naznačovalo geometrický poriadok/grid. „Hackol“ som sa do okna a napáskoval pokračovanie gridu, balkónový pseudoiluzívny efekt. A vrstvením rámovania som nafraktáloval veľký balkón pre Mandelbrota. Služba. Impulz a jednoduché gesto, absencia/projekcia. Služba je súčasťou grafického dizajnu, avšak túto službu/zodpovednosť si musia osvojiť aj klienti. Každý z nás sa stretne radšej pri zmysluplnom projekte a službičkovanie sa mení na radosť z výsledku.

 

Metóda

Ľubica Segečová: Máš nejakú vlastnú metódu? Metodológiu práce?

ED: Raz som si myslel, že ju mám. Odvtedy ma nič pochabejšieho nenapadlo. Príkladom môže byť príbeh, ako som potreboval do tretice realizovať jeden koncept v divadelnom priestore – „dokončiť“ trilógiu, o ktorej nikto nevedel (rozvíjala sa v rôznych vrstvách). A … nepodarilo sa to. Mal som to chvíľu „dokončené“. (Smiech) Metóda – pomnožná chobotnica tao – mutuje počas jazdy na srdečnej čakre a plieska mi po lebke…

 

ĽS: Bolo to zištné, a tak to nevyšlo (smiech).

ED: Nie, ale podobnosť tam bola – zabudol som na to neoddeliteľné ničenie/transformovanie mandaly. Z každej „geniality“ musí niečo ubudnúť, aby to zostalo aspoň dobré. Takéto priesaky sú viac-menej vo všetkých veciach… niečo z „laboratória“ a naopak. Je to…

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

ĽS: Vedome?

ED: Áno, neberiem to ego-manipulatívne/negatívne, keď chcem niečo presadiť, tak vedome. A to, že prinesiem „nečakané“, sa v podstate očakáva. Takto koncepčne ísť na scénografiu možno v užšom spojení s režisérom, ktorý má rovnako dlhodobý koncept. Paralelne. Nestal som sa typickým divadelníkom, i keď som uveril na šejxpíra. Divadlo je pre mňa sviatočné, skoro univerzálne médium, dokážem si ho užiť a väčšinou dosledovať do konca. V deväťdesiatych som to mal najradšej komplexne, naraz vo viacerých vrstvách (scéna, kostým, grafika…), dnes to mám radšej s odstupom, cez grafický dizajn a najradšej ako divák.

 

ĽS: Ale u teba jedno bez druhého nemôže existovať. Ty aj v tom grafickom dizajne myslíš trojdimenzionálne.

ED: Áno, aj troj-štvor. Pokúšam sa v korporáte hádzať žabky. To je jedna taká 4-rozmerná metóda.

 

ĽS: To ako?

ED: To je takmer doslova. Vytvoriť to tak, aby to fungovalo v letku, aj v odraze, cesta, aj skoky v čase… Je to test, či je koncept vyvíjateľný. Je to možno velikášstvo, ťahať absolútno za traky, pokus nezaplaviť svet ďalšími blbosťami. Fikcia situácie, že sa ocitám na brehu užívateľa, diváka v rôznych momentoch. Pokúsil som sa to aplikovať v logu Mestského divadla Žilina. Vznikol logo-ekosystém s priečelím divadla – priestorom, ľuďmi od narodenia po smrť a základnými pohybovými schémami, počasím, časom, ohňostrojom… Digitálne a virtuálne divadlo ako paralela k neopakovateľnosti živého divadla.

Bavila ma aj spolupráca na Benátskom bienále (48. Bienále v Benátkach, 1999, Česko-slovenský pavilón, projekt Slovak Art for Free). Grafika na kožu – na celý život. Vychádzal som zo základu samotného vzniku tetovania, z bodu. Logo, vizuál aj tetovanie. Chcel som to obsiahnuť komplexnejšie – tetovať architektúru, to sa vyvinulo do „tetovaných“ navigačných šípok. Veci zo série boli pre telo, krajinu, architektúru. Mierka – pravítko mierky na ruke, čokoľvek, čo pozoruješ, môže byť krajina, ktorá má svoju mierku. Pravý uhol – tetovanie na stranu kolena, lakťa atď., pohybom tela dosiahneš pravý uhol… Dočasne by som sa potetoval aj komplet, ale navždy? To som si radšej dvakrát zmeral… Do kolekcie návrhov som zaradil aj tie, ktoré som chcel mať. „V stave degenerácie, v ktorom sa nachádzame, môže metafyzika do ľudských myslí preniknúť iba cez kožu,“ napísal Antonin Artaud, citoval Peter Lomnický v texte Postrannou bránkou na breh mora v katalógu Česko-slovenského pavilónu na Benátskom bienále v roku 1999. Katalóg plný návrhov a polaroidov realizácií je pri čísle strany prevŕtaný.

 

Guráž

ED: Slavo Solovic na Pohode dirigoval koncert, na pravej strane pódia hral ŠKO (Štátny komorný orchester), na ľavej strane pódia boli Sendreiovci a zbor. Ľavá strana pódia mala guráž, pravá strana poznala noty. (smiech) Živelný a disciplinovaný prístup v jednom. Na vinyl sa teším, dúfam, že to vydá.

Guráž potrebujem pri presadzovaní konceptu. Alebo guráž priznať si, že je aj vhodnejší spôsob, a síce schválený koncept nahradiť novým, pretože cestou z úspešnej prezentácie mi bliklo, že inak!!! Niekedy byť sám so sebou chce guráž.

 

ĽS: Dá sa scénografiou moderovať? Ovplyvňovať hercov zásadnejšie ako režisérom? Tým, že napríklad hercom niečo nedovolíš a podobne?

ED: Je to možné, ale nie nevyhnutné. Dalo by sa síce povedať: veď nato tam tá scéna je, ale nemusí to byť tak. Na divadle je fajn, že „kukátko“ dokáže pohltiť rozličné prístupy. Herci priestor vidia úplne inak ako diváci, nielenže sú „z druhej strany“, ale vidia ho zblízka, možno až z jadra a majú svoje kľúče na výklad. Vplyvy na pohyby som vytváral vo viacerých projektoch a viacero spôsobmi.

Cvičenia č. 1 s Phenomenontheatre s Eduardom Kudláčom (skúšali v Stoke okolo roku 2000). Scénický koncept so živým LiveAct svietením v priestore, kužele svetla v gride 3×3 a hracej kocky. Performeri realizovali svoje obrazy, situácie, bez toho, aby vedeli o svetle

v priestore.

Teátermacher, Východoslovenské štátne divadlo Košice, 1998. Prvý Thomas Bernhard na Slovensku. Šesť metrov vysoká stena v pravom uhle postavená cez dve točne. Pohybom točne a jej prstenca vznikali a zanikali „architektúry“. V tom sa pohybovali ľudia, scéna sa pohla a premiestnila miestnosti, charakter priestoru, ľudí. Než to ožilo, všetci ma nenávideli. Živí technici, takmer mŕtva technika, aj talentovaný režisér. Ožilo to.

Stáva sa, že pri práci zmením ťažisko, predmet záujmu. Koniec hry (Samuel Beckett, SND, 2012, réžia Rastislav Ballek) ma zaujal, i keď som v tom plával. Chcel som sa dopracovať k niečomu zmysluplnému, nešlo to. Bol som zvedavý, vypytoval som sa, hľadal. Nestačilo mi to. Mal som pocit, že to všetci dôverne poznajú, len ja som mimo. Nakoniec ma na tomto projekte baví viac to, že som spôsobil NOVÝ preklad (Peter Lomnický) ako moja psycho-mechanická scénografia.

 

Intuícia

ED: Intuícia mutuje v čase, lebo sa do nej pribaľujú ďalšie informácie, ktoré má/nemá človek zažité, skúsené. Intuícia mi umožňuje veľmi rýchlo reagovať na projekty, ešte predtým ako „donútim“ klienta racionalizovať zadanie. Som síce bipolárny, ale vždy si pribaľujem na cestu koncept, čo vyplynie v procese. Ale vôbec sa nevyhýbam priznaniu, že robím aj intuitívne. Z intuície môže vzísť aj tradícia alebo konvencia. A my pracujeme s tým, ako sú vnímané veci a ako môžu byť vnímané. Keď raz červená funguje na niekoho nejako, tak sa to zažije a už je to zvyk, tradícia. Niečo hlboko zakorenené. Napríklad tá červená je jasná. Ale odtiene červenej? Ovocný kokteil? Oheň? Láska? Zaschnutá krv?

Spolieham sa na ňu vždy, ale nie bezvýhradne. Púšťam psa racionality. Už nedokážem byť čisto intuitívny. Je to súčasť vnútorného diskurzu. Veci, ktoré fungujú emočne, intuitívne, podprahovo, paralelne. Čiastočne sú pomenovateľné, racionalizovateľné. Je dobré mať to z viacerých strán. Ja ako polyfrenik mám rád tú vnútornú debatu, hlavne kým sa nezvrhne na zúfalé ticho.

 

ĽS: Tej intuícii sa vlastne nevyhneš nikdy, lebo nepracuješ z nuly, ale vždy je v tebe niečo nahromadené.

ED: Možno aj preto je nula téma, ktorá sa u mňa často objavuje. Raz je to téma, názov projektu, alebo môj nick (poznámka Ľ. Segečovej: Mr. Zero, samostatná trojvýstava v galérii Trivjednom, 2013).

 

ĽS: A je to preto, že sa pri každom projekte snažíš ísť „od nuly“, alebo práve naopak, je to bod, kde sa všetko zbieha?

ED: Nula je košatá. Aby som sa vrátil k otázke, aj zbieha, ale skôr „preteká“. Pri realizácii vizuálu výročnej výstavy SCCA v roku 1997 60/90 vznikli dva plagáty. Jeden z nich bol hmlovinou nuly, krajina, mapa. Na druhom plagáte bolo niečo ako nula, ale bol to nafukovací čln s veslami.

V Projekte Hexagon, štúdia šesťuholníka (pozn. red.: diplomová práca Emila Drličiaka, 1996-97), má každý znak rovnakú nulu a východiskové podmienky. Znak abecedy vzniká medzi rovnakými bodmi, skonštruovanými v rovnakej sieti. Výsledkom bola nová vetva typografie neurčitého počtu rodín a rezov experimentálneho písma.

Ak by som veril, že nula je náhrada Boha, tak je to TÉMA! Ale priebežne si všímam, že ma téma nuly asi priťahuje. Či už ide o snahu dostať sa na nejaký začiatok alebo dostať sa k niečomu pravému, čistému. Alebo je to naopak, kríza, prázdnota, vyprázdnenie. Či už chcené alebo nechcené. Vrátane pocitu úplnej nuly.

 

ĽS: Je to snaha o úprimnosť?

ED: O úprimnosť sa pri tebe nesnažím. Tá je. A syndróm vyhorenia poznám asi pričasto. Mám rád/potrebujem kategorizovanie aj pomenovávanie, diferencovanie vecí, ale zároveň si uvedomujem, že hranica medzi nimi je samostatný priestor. Hraničná čiara je samostatný priestor. To sú tie mikrochvíle rozhodovania. Ktorý význam/výraz vyberiem, zvolím. … je hranicou dizajnu, umenia, ulice, ateliéru, osobnosti jednotlivca a sily kolektívu. Organizmus tejto hranice má reagovať na global-regional strasti a slasti spoločnosti, meteorológiu nevynímajúc. (Študijný program VŠVU, ateliér 303, šk. rok 1999/2000.)

Piloto je To, socha/inštalácia bez podstavca, existuje v kompaktnom celku i v 46 fragmentoch. Funguje vždy inak, podľa krajiny, počasia… Vystavená bola v PGU v Žiline v roku 2001. Súčasťou inštalácie bola stena, ponad a cez ktorú letí Piloto. Prázdna stena – dutá hranica, v ktorej je samostatný život, čas. Má hrúbku, ale je to len uhlopriečka.

 

ĽS: A môže mať hranica hrúbku?

ED: Metaforicky to môže byť rozhodovanie. V jedenástich som chodil do lodenice na vodný slalom. Plavil som sa na sútoku Kysuce a Váhu. Po daždi mala každá rieka inú farbu. Váh bol čierny a Kysuca hnedá, tá čiara bola viditeľná, ale bola to samozrejme turbulentná čiara-hranica. Krásne hnedočierne vzory motýlieho efektu čiary. Ak by som však ako emigrant prechádzal v noci hranicou, mal by som iné pocity. Vnútorný čas je priestor.

ĽS: Si poučiteľný?

ED: Som, ale neskôr, ako by som si želal. Ale dúfam, že som. Skúšam mutovať a meniť stratégie. Obnovovať vedomie kormidla. Radšej sa učím na cudzích chybách ako na svojich, ale tie vlastné sú vlastné, a dlaň o čelo je tiež satori. Je oslobodzujúce si uvedomiť vlastné hranice, čo vyhodiť a čo rozvíjať. Svoje prirodzené neschopnosti aj nadprirodzené schopnosti.

 

ĽS: Akým ponaučením sa riadiš teraz?

ED: Vzdialil som sa od vecí, ktoré mám rád. Mám rád to, čo robím, ale chcem rozvíjať aj ďalšie projekty. Prestal som sa im venovať pod rôznymi racionálnymi výhovorkami, ale pochopil som, že to nedoriešené nemôže ostať. (Seba neoj***m.) Som na križovatke snáď vo všetkých vrstvách existencie a nechcem odbočiť kamkoľvek. Upratujem harddisk. Pozorujem môj magnet.  Život sú cesty. Neboj sa nosorožca.

 

ĽS: Keby si mal rok k dispozícii a mohol by si robiť čokoľvek, čo by to bolo?

ED: Nebezpečná otázka. „Čo keby“ je bažina túžby!!! Nevyhnem sa odpoveďou, že čokoľvek je zmysluplné, však? Presťahujem sa do menšieho, ale samostatného a polyfunčného ateliéru. Vytvorím vatru zvrchovanosti a ko**tín zo svojho archívu. Podpálim to. Zohrejem sa. Pokračujem v cvičení na bicykli i bez. Uvoľnený priestor použijem na nové aktivity a popol z vatry do kvetináča. Pracujem. Pracujem. Pracujem… alebo čo keby…

 

Emil Drličiak sa narodil v Žiline v roku 1973. V rokoch 1991-97 študoval na Vysokej škole výtvarných umení na Katedre dizajnu u profesora Longauera. 1994 absolvoval semestrálny študijný pobyt v École de Beaux-Arts, Saint Etienne vo Francúzsku, 1995 na Akademija za Likovno in Umetnost v Ljubljane. Medzi 1998-2002 viedol ateliér 303 na Katedre grafického designu VŠVU v Bratislave. Drličiak od 1997 pracuje ako úspešný scénograf pre divadlá na Slovensku i v Čechách. Známe sú najmä jeho plagáty k výstavám a divadelným predstaveniam. Pre MD Žilina vytvoril logo-ekosystém, za ktoré získal zlatú medailu na BIO Ljubljana v roku 2012. V súčasnosti sa venuje spektru činností, naposledy knižnému dizajnu pre SNG a KK Bagala.

 

Emil Drličiak Boxeri, 1996, interaktívny/variabil/mobil objekt, kombinovaná technika, drevo, kov, šnúra, 60 × 60 × 100 cm, foto: Martin Marenčín.

Emil Drličiak Koniec hry, Samuel Beckett, SND, 2012, réžia Rastislav Ballek, scénografia: Emil Drličiak, foto: archív autora.

Boxeri, 1996, interaktívny/variabil/mobil objekt, kombinovaná technika, drevo, kov, šnúra, 60 × 60 × 100 cm, foto: Martin Marenčín.

Mr. Zero, záber z výstavy vo výstavnom priestore trivjednom, Bratislava, 2013, foto: trivjednom.

 

Ľubica Segečová je grafická dizajnérka, spoluzakladateľka festivalu SELF a štúdia trivjednom

Find more stories

Home