Prvá bratislavská Biela noc zaznamenala na miestne pomery neobyčajne vysokú návštevnosť. Pri predieraní sa davmi ľudí, ktorí sa počas sychravého večera vybrali v Bratislave za umením, sa však neodbytne ozývala pochybnosť, nakoľko môžeme oslavovať náhle kultúrne precitnutie verejnosti a nakoľko treba tento nebývalý záujem pripísať zaručenému efektu „svetelnej šou“.
Je nepochybne skvelou správou, že po piatich rokoch v Košiciach sa Biela noc konečne dostala aj do hlavného mesta. Kultúrna manažérka Zuzana Pacáková a jej tím tak zaplnili dôležitý priestor, ktorý v bratislavskom kultúrnom živote dlhodobo zíval prázdnotou.
Obsiahnuť celé podujatie v krátkosti a kriticky je však prakticky nemožné. Na to festivalu chýbala jednotná ideová línia, dramaturgia a koncepcia, ktorú by bolo možné sledovať a hodnotiť. Ťažko povedať, či ide o slabú, alebo silnú stránku projektu, ale ešte po týždňoch sa človek z webstránky podujatia dozvedá, čo všetko bolo jeho súčasťou. Mnohé z diel boli v Bratislave reinštalované až po košickej premiére (čím sa pre mnohých stratil moment prekvapenia), niektoré vznikli alebo boli upravené špeciálne pre festival, iné akcie a inštalácie boli k Bielej noci iba programovo pridružené. V ten istý víkend totiž bežal aj festival Blaf, ktorý (aspoň z hľadiska nezainteresovaného pozorovateľa) ku konkurencii pristúpil natoľko ústretovo, až sa sám komunikačne takmer rozplynul.
Kritériá kvality hodné podnázvu „medzinárodný festival súčasného umenia“ nespĺňali všetky inštalácie Bielej noci. Problémom niektorých bol chýbajúci zmysel ich umiestnenia v konkrétnom prostredí (napr. dielo Narušitelia od Amandy Parer, ktoré napriek tomu, že „žne úspechy po celom svete“ bez svojho pôvodného kontextu, pracujúceho s problémom premnoženia zajacov v Austrálii, funguje len veľmi oklieštene). Zaujímavých diel a akcií však bolo dostatočne veľa na to, aby bola celá akcia v konečnom dôsledku kultúrnym prínosom. Svetelno-zvuková inštalácia na Slovenskom rozhlase (ATK!), interaktívne Jamky Jána Šicka alebo výstava Ľuba Mikleho v bunkri pod DPOH sú len niektoré z nich.
Pozor na „veci, ktoré vždy fungujú“ 1 by si však mali dávať nielen organizátori a účastníci ďalších ročníkov Bielej noci, ale všetci, ktorí pracujú s umením vo verejnom priestore. Aby sa nestalo, že do povedomia verejnosti namiesto súčasného umenia prepašujú(-eme) príliš veľa „vianočných svetielok“.
1 Termín odvodený od diela Magdy Stanovej: Algoritmy v umení; Veci čo vždy fungujú, 2011 (prepis: Veci, čo vždy fungujú: zlatá farba, priesvitný papier, nechať ľudí sadnúť si, pekný rukopis, vianočné svetlá.)
ATK Arc, site-specific zvukovo-svetelná inštalácia, 2015.
Amanda Parer Narušitelia, svetelný objekt, 2014. Foto: archív Bielej noci.
Diana Majdáková je nezávislá kurátorka.
