Miniretrospektívy sú pre umelcov, ktorí čoskoro opustia kategóriu „mladých“, príležitosťou pre ohliadnutie za prvou etapou svojej tvorby. Navyše umožňujú jej nové čítania, v rámci nej, ale i – a tomu sa ťažko ubrániť – v kontexte doby. Na svojej autorskej výstave (zároveň vyšla i monografia s textami V. Beskida, N. Gažovičovej a K. Rusnákovej) predstavil Marek Kvetan popri „klasike“ i niekoľko nových vecí. Na stenu osadil automobilové ľavé spätné zrkadlá, ktoré sa neustále prestavujú. Vydávajú pritom zvuk pripomínajúci pohyb priemyselnej kamery, akurát niečo chýba – pre šoféra, ktorému sa márne hľadá ten správny uhol pohľadu, už neostalo miesto. Teraz, keď Európa zažíva utečeneckú krízu, ponúka táto inštalácia (ale i ostatné vystavené práce) novú interpretáciu. S novou traumou sa vynárajú staré. Opäť sa vytyčujú hranice a ploty. Znovuvystupujúce kontúry železnej opony oddeľujú svety fungujúce síce paralelne, ale vzdialené ako galaxie. Zrazu pred nami nie je stena plná spätných zrkadiel, ale pamäte národov, historici, ktorí ukazujú na všetky tie paralely z minulosti, aby nám nastavili zrkadlá, no nikto nenačúva, nikto sa nedíva späť, nikto sa nepoučí. Teraz i čierna boxerská rukavica zdobená štrasovým kameňom pripomína „tradičnú pohostinnosť“, akú momentálne predvádzame. A orientálny koberec posiaty LED diódami, čoby odkazmi na západnú technologickú vyspelosť, stojí smutne opretý v kúte miestnosti. Inštalácia z permanentne sa rozsvecujúcich a zhasínajúcich neónových trubíc, s odhalenými „elektronickými črevami“, vydávajúca prapodivný zvuk mimo známeho štartovania tlejivého elektrického výboja v parách ortuti, zas evokuje sterilitu, neosobnosť úradu či inštitúcie, presne toho, čím sa teraz zaštiťujeme pred nájazdom „barbarov“. Opakom tohto svetelného zdroja sú krištáľové lustre, čoby tradičný dekór meštiackych obydlí, no postavené „na hlavu“, akoby sa chceli dištancovať od svojho osudového určenia i tých, ktorých neosvietili. Im zas kontrujú studené „rozstrieľané“ obrazové plochy. Ak výstava začína galaktickým chladom, tak nakoniec najživočíšnejší dojem vyvolá taxidermická časť, ktorú ešte odľahčuje lopta uviaznutá v paroží jeleňa. Nie je to prvá Kvetanova výstava, ktorú som za ostatné roky videl, ale asi žiadna doteraz vo mne nezarezonovala tak silno zároveň politicky i umelecky aktuálne.
Pohľad do inštalácie výstavy Marek Kvetan v Soge, 2015, foto: Damas Gruska.
Damas Gruska
