Peter Bartoš Koncept pre ZOO v Bratislave

14. 10. 2015

„Keď sa ma pýtajú, odkedy som sa začal zaujímať o prírodu, odpoviem, keď som ešte nevedel písať. Keď sa začínala jar, moja matka spomínala, že som povedal „už je jaro, kosík péva“ (pozn. spieva). Ako pätnásťročnému mi auto zrazilo psa, preto som si auto nikdy nekúpil. Otec ma zaviedol ku chovateľovi holubov a začal som chovať holuby, a neskôr aj krížiť rôzne plemená. Keď som sa začal cítiť v meste ako vo väzení, najmä po roku 1968, chcel som pre zvieratá v ZOO, ktoré sú v podobnom väzení, aspoň trochu eliminovať toto neprirodzené obmedzenie slobody. Takto som sa stotožnil aj so zvieratami v ZOO, kde som sa na čiastočný úväzok zamestnal a vytváral som na základe danej mestskej krajiny nové prostredie, do ktorého sa začala pôvodná ZOO rozširovať – postupne sa dostala do veľmi hlučného prostredia budúcej diaľnice. Našťastie, terén budúceho areálu stúpal viac ako jeden kilometer nepokazeným prostredím nielen vinohradov, ale aj lesa a hlbokej doliny, vhodnej na jazierka arktickej fauny. Naviac ma inšpirovala časť najvzdialenejšia od budúcej diaľnice. Keďže tu sú už Malé Karpaty, túto časť lesa som nazval karpatská. Aj pre mestských ľudí je tu možnosť vytvoriť ostrov, prípadne ZOO skanzen.“

Peter Bartoš, 2015

 

Bartoš bol od roku 1979 zamestnaný v bratislavskej Zoologickej záhrade (založenej 1960) ako konceptuálny výtvarník. Pôsobil tu do roku 1991. Súbežne pracoval pre štátny stavebný podnik Stavoprojekt ako projektant krajiny ZOO. Náplňou jeho práce bolo po konzultácii so zoológmi navrhovať prostredia pre zvieratá a pripravovať projekty krajinotvorby zooparku. Svoj koncept nového areálu poňal holisticky. Potrebami konkrétnych zvierat sa zaoberal vo vzťahu k pôvodnému karpatskému prostrediu, sledujúc jeho logiku. V tomto zmysle zohľadňoval nielen pôvodný reliéf krajiny, ale napríklad aj trasy migrácie vtákov, smer vetra a ďalšie faktory.

V nadväznosti na staršiu štúdiu (1976) vypracoval odbornú stať Elaborát I. Koncepcia nového areálu ZOO Bratislava (1980). V spolupráci so zoológom a odborníkom na ekológiu Vladimírom Podhradským a ďalšími rozdelil prostredie ZOO do troch celkov: A. zalesnenej, B. odlesnenej, C. denaturovanej hlučnej zóny. Tento princíp „stretnutia troch prostredí“ (ABC typu krajiny) uplatnil aj pri projektovaní menších území (v konkrétnej lokalite to bolo napríklad: A. prostredie chránených stromov, B. prostredie výbehu huculov, C. prostredie pôvodného dobytka). Začlenil sem už aj existujúce plány na stavbu neďalekého kanála pitnej vody a diaľničnej prípojky, pre ktoré boli v rokoch 1981 – 1985 zničené dve tretiny pôvodnej expozície ZOO. V hlučnej zóne spodnej časti vnútromestskej ZOO mala byť umiestnená architektúra rozmernejších pavilónov, doplnená mobilnými voliérami. V stepnej a lesnej časti sa mali riešenia prispôsobiť krajine. Najvyššie položený malokarpatský dubový les sa mal zachovať ako súvislý chránený lesopark. Sem chcel Bartoš umiestniť výbeh a odchov pôvodných karpatských koní huculov, ktoré „by dotvárali ideu tvarovanej karpatskej krajiny“ – Zoo-skanzen horských koní huculov. Práve miestna karpatská krajina bola Bartošovou ústrednou témou. Podľa Koncepcie riešenia krajiny Hucula (1980 – 1984), na ktorej príležitostne spolupracoval aj J. Koller, bol na Devíne založený Hucul Club.

K Bartošovmu riešeniu areálu ZOO ako celku a biotopov zvlášť existuje rozsiahla dokumentácia. Veľkú časť tvoria projektové plány, topografické mapy a vrstevnicové štúdie, pri ktorých sa inšpiroval plastickými mapami. Ekokoncepty širšieho územia, napríklad celkové zábery na Mlynskú dolinu s areálom ZOO, vznikali podľa fotografických záberov, ktoré si Bartoš dával zhotovovať napríklad z protiľahlého vrchu Machnáč. Následne si terén dopodrobna prešiel, lineárnymi ťahmi ho zakreslil a doplnil o legendu k mape alebo komentár. Takto vznikali jeho ručne zhotovené kartografické kresby, maľby, premaľby alebo prekresby fotografií, xeroxové zväčšeniny a montáže. Bartošova koncepcia areálu ZOO sa realizovala len čiastočne, a aj to nie dôsledne (realizovalo sa napr. jazero plameniakov, jazierko hrošíka libérijského, areál pre nosorožcov, zdvihnutá cesta pre invalidov v prudko stúpajúcom teréne a iné); dnes je zväčša prekrytá vrstvou neskoršej prevádzky.

 

Peter Bartoš (1938) študoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1957 – 1965, prof. J. Želibský, J. Mudroch; postgraduálne štúdium 1966 – 1967, prof. P. Matejka). Zúčastnil sa mnohých výstav doma i v zahraničí, medzi inými Body and the East. From the 1960s to the Present (Moderna Galerija, Ľubľana 1998), alebo Global Conceptualism: Points of Origin, 1950’s – 1980’s (Queens Museum of Art, New York 1999). Medzi jeho samostané výstavy patrí Peter Bartoš – Z tvorby (Nitrianska galéria, Nitra 2000) a Peter Bartoš: Situations 1945 – 2014 (Secession, Viedeň 2014). Žije a tvorí v Bratislave a Strednej Európe.

 

 

 

 

 

 

Peter Bartoš spolupráca Július Koller, Zoohumánny priestor – Krajina hucula, 1984.

Peter Bartoš Koncept nového areálu ZOO, 1980.

Koncept terénu nového areálu ZOO, 1981.

Koncept potrubia pitnej vody zo žitného ostrova na budúce sídlisko (pôvodný projekt mal zničiť budúce jazierka ZOO). Napriek tomu, že musel byť týmto druhým projektom prevŕtaný kopec, potrubie je realizované, 1982 – 1989.

Peter Bartoš Riešenie strednej a spodnej časti bratislavskej ZOO, 1985 – 1987.

Vizuálny projekt spodnej časti ZOO, 1985 – 1987 (realizované 1989).

 

Mira Keratová je kurátorka a historička umenia.

Find more stories

Home