Experimentovanie so slovom a obrazom

20. 12. 2015

Pojem experimentálna poézia sa spája s rozmanitými formami literárneho a vizuálneho prejavu, pre ktoré sa spoločným menovateľom stáva experiment v rovine jazyka, teda v rovine formálnej, nie významovej. Preto pod toto spoločné pomenovanie môžeme zahrnúť ši­rokú škálu podôb experimentálnej poézie: napr. vizu­álnu, fonetickú, kybernetickú či objektovú, pri ktorej sa jazykové znaky a slová básne spodobujú do vizuál­neho objektu. Takto vytvorené experimentálne dielo (báseň, obraz, objekt) sa vzdáva silnej závislosti od vý­znamovosti a smeruje k čistote jazyka. Podľa slov Maxa Bensa, nemeckého teoretika experimentálnej poé-zie, takýmto spôsobom vzniká nový typ poézie, ktorú on nazval „umelou poéziou“.1 Príznačnou vlastnosťou umelej básne je strata osobných, ale i filozofických či psychologických výpovedí. Pod vplyvom semiotiky a teórie znaku sa stáva neosobným dielom, pri ktorom je stratená sémantizácia nahradená vizualizáciou či fo­netizáciou. Plnovýznamové slová sú postupne zjedno­dušované na fragmenty slov, osamotené grafémy stoja izolovane, poprípade sú do textu zakomponovávané na základe grafickejči zvukovej potreby. Jazykové znaky spolu s ne-jazykovými vstupujú do vzájomných korelá­cií, prekračujú prísne hranice poézie a vytvárajú vizuál­no-básnické či zvukovo-básnické diela.

Akýmsi premostiteľom medzi českou a slovenskou scénou bol Eduard Ovčáček, český umelec študujúci v 60. rokoch v Bratislave a tiež člen bratislavských Kon­frontácií. So Slovenskom sa spája len veľmi krátka etapa jeho bohatej tvorby, no i napriek tomu jeho podoba ex­perimentálnej poézie, ako i diela lettristického charak­teru natrvalo ovplyvnili smerovanie našej experimentál­nej poézie. Do tohto obdobia patrí napr. cyklus Kruhy (1962/63), ktorý je zostavený výhradne z typogramov.Takáto revolúcia v umeleckom jazyku bola príznač­ná pre mnohé európske, najmä nemecky hovoriace krajiny 60. rokov 20. storočia a postupne, aj keď s men­ším oneskorením, sa dostala aj k nám. Zásluhu na tom mala dvojica českých experimentátorov v oblasti jazyka – Bohumila Grőgerová a Josef Hiršal, ktorí v ro­ku 1967 publikovali antológiu Experimentální poezie2 a súbor textov zahraničných teoretikov experimentál­nej poézie pod názvom Slovo, písmo, akce, hlas. K este­tice kultury technického věku. Výběr z esejů, manifestů a uměleckých programů druhé poloviny XX. století.3 Práve vďaka silnej českej scéne, na ktorej experimentálna poé-zia rozkvitala, a vďaka osobnostiam, ako boli J. Hiršal, B. Grőgerová, J. Kolář, B. Kolářová či J. Valoch, sa aj naši umelci dostali do užšieho kontaktu s jazykovým experimentom, čítali teoretické diela a inšpirovali sa i samotnou experimentálnou poéziou. Paradoxné je, že ak v iných krajinách sa experimentálnou poéziou zaoberali prevažne básnici, tak u nás na tento problém zareagovali najmä výtvarní umelci. Samozrejme, urči­té pokusy aj zo strany básnikov tu boli, napr. niektoré experimenty Štefana Moravčíka či Vojtecha Mihálika (ktorí sa mohli inšpirovať aj tvorbou slovenských nad­realistov, ako Pavel Bunčák a Rudolf Fabry), či Osame­lých bežcov, ktorým bol experiment s jazykom veľmi blízky, avšak 60. roky patrili v otázke experimentu pre­važne výtvarným umelcom.

K E. Ovčáčkovi, a teda aj k samotnému typogramu sa prihlásil aj ďalší intermediálny umelec – Milan Adamčiak, ktorý v roku 1966 vydal zbierku vizuálnych básní pod názvom Vizuálna poézia. Zbierka je zostave­ná z typogramov, pri ktorých minimalizoval množstvo grafém, dokonca sa v mnohých obmedzil len na jednu grafému. Prioritou bolo ich priestorové umiestnenie. Vo vizuálnej poézii pokračoval ďalej, keď v roku 1969 publikoval rovnomennú zbierku Vizuálna poézia, ktorá je však vizuálne i grafickybohatšia než predchádzajú­ca. K ďalším Adamčiakovým vizuálnym básňam patria Rytmicana či Typoraster z rokov 1969/70, ale aj Čípky (1970) a Záclony (1971). Súčasťou experimentálnej poézie 60. rokov bola aj tvorba Vladimíra Popoviča. Dôkazom toho je dielo Projekt Oblečená Maja (1963–1967). Dielo má synteti­zujúci charakter, pretože v sebe spája text, vlepované výstrižky obrázkov, denníkové záznamy, ako i rôzne nájdené predmety. Nakreslené obrázky sú doplnené básňami i rôznymi textami, ktoré napĺňajú predo­všetkým vizuálny aspekt diela. V roku 1969 vytvoril ďalší podobný projekt s názvom Časová dimenzia. Špecifickú súčasť experimentálnej poézie tvoria tzv. vi-zuálne/grafické partitúry, na ktoré upozornil Jiří Valoch, keď v roku 1969 usporiadal prvú výstavu grafických partitúr v Dome umenia v Brne a v Prahe, ale význam­né bolo aj medzinárodné sympózium pre Novú hud­bu v Smoleniciach v roku 1968 a 1969. Predstaviteľmi slovenskej grafickejpartitúry sa stali Milan Adamčiak, Róbert Cyprich, Dezider Tóth či napr. Peter Kalmus.


Dezider Tóth v roku 1971 vytvoril kresbou na pa­pier cyklus Partitúry so zameraním na ochranu prírody. Vychádzal pritom z notovej osnovy, ktorú pokryl roz­hádzanými čiernymi znakmi, pripomínajúcimi odtla­čok vtáčích nôh. Na tento cyklus nadviazal v rokoch 1976–1978 rozsiahlym cyklom Partitúry, ktorý tvorí okolo 70 kresieb a grafických záznamov na notový pa­pier. Jednotlivé partitúry sú členené do menších tema­tických okruhov, ktoré spája buď rovnaký názov, alebo ideové zameranie (Sternagonie, 50V, 150V, 1500V, Po daždi, Odopnutá, Smútok hviezdnej oblohy, Uspávanka, Dychovka a iné).Milan Adamčiak grafické partitúry tvoril prevažne v 70. rokoch (napr. Linien fűr Orchester, 1968; Mitspiel fűr vier spieler, 1974; Elektroniconcertonico W 61, 1977). Spájal v nich notovú osnovu, hudobné znaky, kres­by, slovné doprovody a iné grafické značky. Niektoré z nich sú racionálne, geometricky presne nalinkované, iné zasa hravé, gestické a spontánne.

V 80. rokoch sa ku grafickým partitúram prihlásil svojím cyklom Partitúry-básne aj Peter Kalmus. Ide o rozsiahlu zbierku partitúr – básní, ktoré sú rozdele­né do voľných, reliéfne spracovaných listov a do dvoch kníh obsahujúcich tieto partitúry. Presnú notovú osno­vu nahradil voľne radenými líniami a grafický znak nahradil znakom vytvoreným silným úderom či rytím. Jeho partitúry podliehali vonkajším vplyvom, ako je frézovanie, lepenie, vytrhávanie či perforovanie.

Osobitý typ experimentálnej poézie tvorí objek­tová vizuálna poézia, ktorej predstaviteľom je Juraj Meliš a jeho cyklus Vizuálna poézia, na ktorej pracoval v 70. rokoch. Ide o netradičnú metódu písania sochár­skych básní na drevo, pričom písmo je umiestňova­né na maľované drevo a reliéf je vytvorený pomocou rozžeravenej matrice. Ide o básne Spomienka na otca (1975), Chalúpka (1971), Pod zhovievavým dáždnikom (1972), Vlnami mojej zbesilosti (1971) či To be or not to be (1974) a iné.

Okrem už spomenutých autorov sa k experimentál­nej poézii, ale i k lettrizmu prihlásili aj ďalší umelci, básnici a výtvarníci, ako napr. Stano Filko, Blažej Baláž, Ľubomír Ďurček, Rudolf Sikora, József R. Juhász, Mi­chal Murín, Boris Ondreička, Viliam Klimáček, Daniel Hevier či Peter Volek a mnohí ďalší, ktorých tvorba prekročila prísne hranice jedného média a vkročila tak do intermediálneho priestoru.

Experimentovanie s jazykom a obrazom malo teda plynulý vývoj: od jednoduchého kombinovania zá­kladných umeleckých médií, ako je obraz, slovo, zvuk v avantgardnom umení a v experimentálnej poézii, cez lettristické zakomponovávanie ľudského tela v podobe performance, cez hypertexové nadväzovanie textov, až po digitálnu podobu umenia, využívajúcu pre svoju existenciu počítačové technológie. A ako bude tento vývoj experimentu so slovom a obrazom pokračovať? Nechajme sa prekvapiť.Práve nové ponímanie intermediality vytvorilo v posledných rokoch priestor pre mladú generáciu umelcov, ktorí svojou tvorbou nadviazali na experi­menty s jazykom a obrazom predchádzajúcich generá­cií, ale zároveň si osvojili aj dovtedy netradičné umelec­ké médiá, ktoré im ponúkla súčasná doba. Sú to rôzne digitálne zariadenia či najnovšie počítačové technoló­gie. Tie zaujali svojou schopnosťou vytvárať nové algo­ritmy a PC softwéry, ktoré sa stali jednak prostriedkom prezentácie a následného šírenia umeleckého diela, ale predovšetkým nástrojom realizácie diela. Autor nevyužíva písané slovo, ale počítačové kódy, ktoré vy­generujú dielo. Novým experimentom so slovom, ob­razom, zvukom a digitálnymi technológiami vznikla tzv. elektronická/digitálna poézia či e-Poetry, pri ktorej text vzniká prostredníctvom digitálnej realizácie. Mô­žeme ju zahrnúť pod spoločný pojem transmediálne umenie. Ide o umenie pracujúce s viacerými médiami súčasne, pričom ich spoločným cieľom je vopred daná téma. Transmediálne umenie v sebe zahŕňa niekoľko umeleckých podôb – jednou z nich je i elektronic­ká/digitálna poézia, ktorá syntetizuje básnickú poeti­ku s poetikou počítačov. Tým, že progres digitálnych médií je veľmi rýchly, môžeme pod týmto pojmoch chápať množstvo variácií: generatívna poézia – vygene­rovaná prostredníctvom PC algoritmov a programov, vizuálna digitálna poézia – nadväzujúca na lettristickú tradíciu, a teda pracujúca aj s obrazom, kinetická poézia – využívajúca rôzne PC animácie, interaktívna poézia – pracujúca s performance prevedením, hypertextová poézia – využívajúca odkazy na iné existujúce texty, multimediálna poézia – spájajúca zvuk, obraz, text, vi­deoprevedenie a mnohé ďalšie. V slovenskom umení je množstvo mladých transmediálnych umelcov, ako i transmediálnych projektov. Za všetky spomeňme as­poň časť tvorby Zuzany Husárovej, ktorá v roku 2012 vytvorila dva transmediálne projekty Liminal a Lucent (http://liminal.name). Na oboch z nich spolupraco­vala s vizuálnou umelkyňou Amaliou Roxanou Filip. Ide v nich o spojenie vizuálnej poézie, zvukovej poé­zie, živej performance a v prípade Lucentu aj vizuálnej výstavy. Výsledkom týchto projektov je pluralita mé­dií, prostredníctvom ktorých je idea diela znásobená počtom použitých médií, a teda aj ich výpoveď je o to intenzívnejšia. Zároveň každé jedno médium dokáže identickú ideu poňať odlišným spôsobom a vytvoriť tak novú, aj keď netradičnú, sémantiku. K ďalším sú­časným autorom, ktorí pracujú na pomedzí médií, mô­žeme priradiť aj Danielu Olejníkovú či autorov sústre­dených okolo webového portálu Kyberia.sk – Daniela Tótha, Vladimíru Pčolovú či Ľuboša Audu a ďalších.


 

 

 

 

 

 

 

 

 

Milan Adamčiak Bez slov (pre dva hlasy), 1977 foto: archív Slovenskej národnej galérie.

Juraj Meliš Rozbujnel, 1971 archív Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa

Zľava: Dezider Tóth Partitúra XXII. Controle du silence, 1976-78;

Dezider Tóth Partitúra XLVI. Pre dievča vo výťahu, 1976-78; obe foto: archív Slovenskej národnej galérie.

Na protiľahlej strane zhora: Peter Kalmus Partitúry – básne, perforovaný, vytrhávaný a lepený papier, 90 × 66 cm, 1983 – 1995, foto: archív autora.

József Rokko Juhász isa chomu, počítačová vizuálna poézia, 1989. Text je úryvok z prvej maďarsky písanej básne z 12. storočia (v preklade: len popol).

 

 

Katarína Ihringová je teoretička umenia.

 

Find more stories

Home