Nóra Ružicková O skulinách, samorastoch, biodiverzite a divokom myslení by

by 20. 12. 2015

Daniel Grúň: Tvoje práce navádzajú k čítaniu výdobytkov umenia optikou laika, neumelca. Privlastnila si si dvojicu Bouvard a Pécuchet zo spoločensko-satirického ro- mánu Gustava Flauberta, ktorí odchádzajú na vidiek, aby sa mohli naplno venovať svojim koníčkom. O tom bola aj výstava, ktorú si mala v Galérii 19, nazvaná Sto rokov skulinárstva. Čo ťa viedlo k vytvoreniu takého novotvaru, ako je „skulinárstvo“?

Nóra Ružičková: Výstavu som robila v spolupráci s Mariannou Mlynárčikovou a spolu sme vymysleli aj názov. Ten je ironizujúci, vytvára fikciu výročia, storočnice. Často sa robia výstavy pri príležitosti výročia vzniku nejakej inštitúcie alebo na počesť nejakej udalosti, čiže s tým sme sa pohrávali. A skulinárstvo… s týmto pojmom je to trochu zložitejšie. Je to neologizmus, odvodený od slova skulina, ide o fiktívny odbor, ktorý by sa mohol venovať skúmaniu medzier, vynechaných a prehliadaných fenoménov. Vo vzťahu k tomu, čo robíme a reflektujeme,sa dá chápať dvojako – jednak nás naozaj zaujímajú rôzne opomínané a nezadefinované oblasti a podoby tvorivosti, a jednak možno ako skulinársky chápať celý diskurz súčasného výtvarného umenia, kde si každý ambiciózny umelec hľadá tú svoju, doposiaľ neexploatovanú, skulinu tvorivosti, ktorú sa potom snaží účinne obsadiť a deklarovať za svoju.

DG: Vyštudovala si maľbu a grafiku, ale dnes si viac známa ako poetka. Mám dojem, že aj ako vizuálna umelkyňa pracuješ predovšetkým na poli jazyka. V tvojom prístupe sa stále vracia otázka určitej štruktúry, kánonu a pozície v systéme kategorizácie. Navyše, dosť často spolupracuješ s ľuďmi z iných disciplín a neumelcami, ktorých nechávaš voľne sa vyjadrovať k súčasnému umeniu. Ako by si charakterizovala svoju pozíciu? Je v tom nejaká spriaznenosť s outsidermi ako s ľuďmi, ktorí majú na umenie inú senzitivitu?

NR: Spolupracovali sme s herečkami z komunitného Divadla z Pasáže v Banskej Bystrici, ktoré reprezentujú istú odlišnosť, a obsadili sme ich v našom videu Bouvard a Pécuchet bádajú na poli slovenského umenia ako naše alter egá. Prostredníctvom nich sme formulovali našu pozíciu, takže má to aj tento význam. Marianna žila niekoľko rokov v Thajsku, čiže v úplne odlišnom kultúrnom priestore, táto referencia sa na výstave tiež objavila. A u mňa zohráva rolu aj to, že fungujem naraz na dvoch „frontoch“, alebo ako to nazvať… Paradoxne, akoby ma viac prijalo to literárne prostredie. V mojej vlastnej tvorbe sa tieto oblasti vzájomne prelínajú a ovplyvňujú, a hranice medzi nimi sú fluidné, ale v rámci inštitucionálnej praxe a prostredníctvom diskurzívnych praktík sa tieto sféry udržiavajú oddelené. Takže si toto fungovanie na rozhraní uvedomujem a vnímam, že tie pohľady a kategorizácie, ktoré sa prevádzajú z jednej alebo druhej strany, sú nevyhnutne zúžené.

DG: Definuješ sa ako kontextuálna umelkyňa? V posledných tvojich literárnych prácach čoraz viac vystupuje problém kontextu. Ako napríklad v zbierke, ktorá vyšla vo vydavateľstve Aspekt – Práce & intimita (2012). Vlastne si vtedy výrazne prešla na druh písania, ktorý rekombinuje už napísané.

NR: Čo tu konkrétne myslíš pod pojmom „kontex- tuálna“?

DG: Možno by sa dalo hovoriť tiež o konceptuálnom písaní. Mal som na mysli, že sa zaoberáš tým, ako sa v jazyku utvára ženský subjekt, ako sa ženské subjekty vpisujú do rôznych diskurzov. Zároveň kombinuješ postupy literárne a výtvarné. Predpokladám, že v práci s fragmentmi ženských prehovorov si siahla po nástrojoch feminizmu. Čo si sa snažila tou zbierkou povedať, alebo čo mala priniesť do tohto frontu?

NR: Vedome som pracovala s tými aspektmi, ktoré sú vnímané ako rodové, a aj s feministickou pozíciou. Preto som aj oslovila vydavateľstvo Aspekt, lebo som chcela tú knihu rámcovať práve takto. Keď spomínaš, že je to bližšie k výtvarnému ponímaniu, tak myšlienka vznikla a bola realizovaná najskôr ako výtvarný projekt. Až potom z toho vznikol koncept knihy zloženej z dvoch častí, ktoré zastupujú sféry, čo sú tradične definované ako ženské – domácnosť a intimita. To boli vlastne jediné oblasti, v ktorých sa ženy kedysi mohli realizovať a ktoré im boli dané na zodpovednosť. Zároveň som v knihe reflektovala oblasť experimentálneho písania. Ako priekopníci a experimentátori sú zas zapísaní skôr muži, im je zvyčajne pripisovaný inovatívny prínos. A tá experimentálna metóda vymazávania, ktorú som použila v časti Práce, je teda ambivalentná, dá sa povedať, že má ženské kódovanie, ide o negatívne tvorenie, lebo tá ženská práca samotná sa ako keby vymazávala. Ona je neviditeľná a musí sa stále odznova opakovať, a aj tak po nej nezostáva nič trvalé, nič „pre večnosť“. Pri Intimite to nebolo vymazávanie, bolo to kolážovanie výrokov z rôznych zdrojov. Aj v tejto časti som pracovala s referenciou k literárnej tradícii, konkrétne k románovému písaniu, ale išlo o zámerne neúspešnú realizáciu príbehovosti. Napriek tomu, že som sa snažila tie fragmenty viazať k sebe, tak je samozrejme jasné, že sú z rôznych zdrojov.

DG: Keď hovoríme o subjekte písania, tvoj autorský subjekt, taký dôležitý v modernej poézii, tam celkom vypadáva. Keďže ide o fragmenty z diskurzov, hrá tam nejakú úlohu subjektivita autorky?

NR: Autorský vklad je podriadený metóde. Pri vyberaní a kombinovaní sa však uplatňujú moje kritériá aj moja autorská subjektivita. Vedela som, že ma zaujíma oblasť intimity a sústreďovala som sa na metaforické momenty, na petrifikované metafory, ktoré sa používajú pri konceptualizovaní intímneho života. Zároveň tie vybrané vety, výroky, fragmenty museli mať v sebe kus energie. Keď som ich vyňala z ich kontextu, tak som vedela, že aj samé osebe niečo vyprodukujú, nejaké ďalšie asociácie, náznak deja. Čiže skúsenosť s vlastným písaním sa tu určite prejavila. Tá tvorivá práca nie je podľa mňa až natoľko odlišná. Pretože, aj keď človek píše akoby sám zo seba, tak tiež tvorí a kolážuje už z niečoho hotového, čo si len prisvojuje a skladá po novom, lebo jazyk samotný a skúsenosť s ním predstavuje takýto zdroj.

DG: Zdá sa, že metóda predstavuje pre teba centrálny problém. Keď prejdeme k počítačovým grafikám, ako pracuješ s textami výtvarne?

NR: Myslíš asi Knihu zrnení. Tá vychádza zo staršieho projektu, v roku 2004 sme s Mariannou robili v Galérii Medium výstavu počítačových textových animácií. Tam začala práca s prisvojenými textami, s ich ďalším spracovávaním, výtvarným aj literárnym. V Knihe zrnení je to vyslovene práca s prisvojeným textovým materiálom. Tam ide o rôznorodosť, kombinujeme texty z rôznych oblastí a aj z rôznych období. Ale vo viacerých prípadoch jedna textová vrstva nejakým spôsobom referuje k svetu umenia. Niekedy tu vstupuje do hry aj náhoda, niečo objavím v antikvariáte, niečo ma zaujme, alebo mi napadne, že toto by sa dalo prepojiť… Keď hovoríme o Intimite, tá bola zostavená z nálezov zo ženských časopisov, webov a internetových fór. A v prípade Prác išlo o návody, recepty. Tam boli zdrojom knihy, časopisy a internet.

DG: Niekoľko rokov si pôsobila ako asistentka v ateliéri Anny Daučíkovej. Akým spôsobom ťa Anna ovplyvnila? Pociťuješ nejako, že na ňu nadväzuješ? Viacerí ľudia, s ktorými umelecky či kurátorsky spolupracuješ – Maja Štefančíková, Jana Kapelová alebo Adam Novota – vyšli z tohto okruhu.

NR: To sa ťažko stopuje, že čo všetko sú stopy jej vplyvu. Je toho určite veľa, čo ma ovplyvnilo, čo som vstrebala. A práve preto to asi neviem ani presne rozlíšiť, natoľko sa to stalo mojou súčasťou. Ale občas si vyslovene uvedomím, že toto mám od Anči, teraz sa na niečo pozerám jej pohľadom, a netýka sa to len tvorby. Možno že aj to „skulinárstvo“, ten záujem o okrajovosť súvisí s tým. Bol to záujem a aj postoj, na ktorom sme sa stretli. Vedomé situovanie sa do kritického odstupu od dominantného diskurzu a záujem o jeho okraje, respektíve o to, čo ho presahuje alebo z neho vykĺzava. U nej bol tento postoj určite poučenejší a vedomejší. A možno to som sa od nej naučila, podporiť ten postoj, ktorý tam už latentne bol a ktorý sa pod jej vplyvom vedomejšie sformoval. Ale určite to nie je len toto… Ona dokáže na mnohých ľudí pôsobiť veľmi energetizujúco a podporne. Okrem tých autoriek, ktoré spomínaš, by som ešte spomenula aj Zuzanu Janečkovú a Mariannu Mlynárčikovú. A u všetkých sa tie umelecké kvality spájajú aj s ľudskými či osobnostnými, takže popri tom, že sa mi s nimi dobre spolupracuje, si ich aj vážim a myslím, že všetky sme hrdé na to, že sme boli buď Ančine študentky, alebo že sme mali možnosť s ňou spolupracovať.

DG: Sú to asi tri roky, čo sa stále intenzívnejšie venuješ sociálnej problematike. Teraz pracuješ s dôchodcami študujúcimi na Univerzite tretieho veku. Zaujímajú ťa rôzne sociálne sféry, tvoje nové projekty sú založené na spolupráci. Ale ja tam vidím veľký posun v porovnaní s tým, čo sa robilo v umení spolupráce pred desiatimi rokmi. Proste je to robené na úplne inom princípe. Vedela by si to pomenovať? Čo ťa k tomu viedlo? Ako poetke by ti viac sedela obrátenosť do seba, introspekcia, individuálnosť, pričom proste, nie odrazu, ale krok za krokom, ti do toho vstupujú tieto spoločenské záležitosti. Čo spôsobilo ten posun od individuálneho výrazu k sociálnej problematike a ťaživým problémom dneška?

NR: Ono to prišlo zároveň postupne a zároveň skokom. Tak explicitnejšie sa to objavilo v mojej dizertačnej práci Na margo (rody, roly, reči), v rámci ktorej som viedla rozhovory so slovenskými kurátorkami a kunsthistoričkami. Ale ten aspekt nadosobného prišiel vlastne oveľa skôr, cez jazyk. Dôležitá bola aj inšpirácia psychoanalytickými teóriami a feminizmom. Lebo to sú teórie, ktoré kladú dôraz na sociálny rozmer identity. Spolupráca s inými sa začala od umeleckých spoluprác, najskôr s Mariannou Mlynárčikovou a neskôr aj s Majou Štefančíkovou. A s nimi sme potom začali vťahovať do spolupráce aj ďalších ľudí.

DG: Nedávno si realizovala kolaboratívny projekt Volanie divočiny. Išlo o kolektívny vokálny vstup do špecifického priestoru – bratislavskej tržnice na Trnavskom mýte, ktorá je dielom architekta Ivana Matušíka. Ten samotný priestor obsahuje množstvo sedimentov. Na základe čoho vznikla idea doviesť dôchodcov práve sem?

NR: Podnet prišiel zvonka, keď v tomto priestore Adam Novota organizoval festival Tutti frutti a oslovil aj Maju Štefančíkovú a mňa, aby sme pre tento priestor niečo urobili. Náš nápad si však vyžadoval dlhší čas na prípravu a pri jeho koncipovaní sme si uvedomili aj to, že tento festival preň nevytvára vhodný rámec ani podmienky, a projekt sme napokon realizovali až v marci a októbri tohto roku. Priestor sme uchopili a interpretovali prostredníctvom metafory divočiny, resp. džungle. Tento priestor je v ostatných rokoch vo verejnosti reflektovaný a prežívaný ako miesto, ktoré je nekultivované a nebezpečné. Zároveň je tento priestor likvidovaný konkurenčným prostredím a hrozí mu pravdepodobne zánik, minimálne v tej podobe, v akej ho poznáme dnes. Generáciu seniorov sme si vybrali zámerne – je v súlade s tým prostredím a s komunitou ľudí, ktorá sa v ňom obvykle vyskytuje. A prostredníctvom nich sme do toho chceli vniesť aj určitú vážnosť, hoci za veľmi dôležitý pokladáme aj rozmer humoru a hravosti.

DG: Z toho, čo hovoríš, vyplýva, že vás tržnica fascinuje nielen ako architektúra, ale aj ako kultúrny fenomén so špecifickou „biodiverzitou“…

NR: Fascinácia tým priestorom nesúvisí len s kvalitami architektúry, ale aj s tým životom, ktorý ju naplnil a nekontrolovane obrástol znútra aj zvonka, a do veľkej miery aj pretvoril charakter samotnej architektúry a jej vyznenie. V súčasnosti sú všetky také „divoké“ a schátrané priestory postupne „kultivovane“ alebo likvidované. A to sa netyká len priestoru, ktorý je architektúrou, ale týka sa to napríklad aj kusov zaburinených lúk, kde stoja nejaké chajdy a búdy. Všetko je postupne obsadzované, vyhládzané. Tu to zatiaľ odoláva. Otázka je, ako vlastne s takým priestorom naložiť. Ako sa k nemu správať. V okamihu, keď sú tu umelecké projekty, tak už ide o nejaké pokusy o kultiváciu toho prostredia a už tam s týmto záujmom vstupuje zmena. A tá nevyhnutne do toho priestoru napokon vstúpi. Čiže to neostane takto, uvedomujeme si, že je to okamih v čase, ktorý nepotrvá. Pre mňa je to veľmi späté s motívom vanitas. Keď sa tržnica skultivuje, tak sa ten životný priestor stratí.

DG: Tu nejde o deštrukciu architektúry ako takej, ale toho ako keby „vykuchania“ schránky, toho, čo tam narástlo za tie roky. Sú tam všetky tie živočíchy…

NR: Biodiverzita…

DG: Biodiverzita tam existuje. A zrazu tam príde niečo, čo tú biodiverzitu zmaže.

NR: Lebo tá biodiverzita ide vlastne proti tomu matušíkovskému modernistickému ideálu čistoty, je to taká burina. A už to od seba neviem oddeliť.

DG: Ako keby ju to prerástlo.

NR: Keď sa pozriem na tie dobové fotografie, tak je to veľmi pekné v tej čistote. Všetky tieto priestory. Aj Prior na dobových fotografiách. Funguje to v tej čistote. A mám to tak rada. Nemám to vkusovo stotožnené s bývalým režimom. Tá averzia kolektívnej mienky voči týmto budovám je pravdepodobne naviazaná na socializmus. Ale to napríklad viem operatívne oddeliť na základe nejakých informácií, ale toto je niečo iné.

DG: Niečo, čo na nás striehne ako nevyhnutný koniec…

NR: Keď sa to povie takto, tak sa to akoby univerzalizuje a depolitizuje. Ale je to v podstate politikum. Mám tendenciu vidieť to tak, že všetko bude vyhladené a zmizne. Žijeme dobu, ktorá nahráva takýmto apokalyptickým víziám.

DG: Je to o živote a o Darwinovej evolučnej teórii. Prežiť znamená adaptovať sa na podmienky prostredia…

NR: Áno. Je v tom niečo paradoxné. Lebo zachrániť tieto stavby tiež znamená dať im úplne iný charakter. V zásade tá nečistota, zaburinenosť, má niečo do seba. Aj v skulinách. Tiež tam prišli nejaké živočíchy, ktoré si obsadili svoje skuliny.

DG: Aká je vlastne tvoja motivácia prienikov do iných oblastí?

NR: Človek sa často pohybuje v nejakej uzavretej komunite ľudí rovnakej profesie, spoločenskej triedy a pod. Uzatvára sa a jeho obzor sa zužuje. A umenie mi aspoň do istej miery umožňuje prieniky do iných oblastí. Môžem si dovoliť bouvardovsko-pécuchetovské babranie do rôznych oblastí, lebo oni sa naozaj venovali všetkému možnému s bezostyšnou trúfalosťou. A hoci nič sa im napokon nepodarilo a všetko nejako pobabrali a poplietli, predsa len v tom možno vidieť istého ducha slobody. Pre súčasnú spoločnosť je typická veľká miera špecializácie. Človek sa stáva odborníkom na nejakú konkrétnu oblasť a už sa nepatrí, aby potom babral do tých iných. A my si to, v rámci umeleckých výskumov, dovoľujeme.

DG: Spomenula si termín „umelecký výskum“. Ten si použila aj pri realizácii Prevodných tabuliek. Tam si sa situovala do role akejsi metahistoričky umenia. Skúmala si konštruovanie základných entít umeleckej prevádzky – umelcov a systémy ich kategorizácie. Čo to pre teba znamená – umelecký výskum? Vnímam ich ako ironický vstup, kde si aplikovala elementárnu komparatívnu metódu dvoch nesúvislých systémov kategorizácie.

NR: Toto bola opäť práca, ktorú sme robili s Mariannou. Nápad bol pôvodne môj, ale realizovali sme ho spoločne. Spolu sme študovali rôzne oblasti, tak ako Bouvard a Pécuchet, ako napríklad ornitológiu, záhradkárstvo, mineralógiu a priraďovali sme pojmy z týchto oblastí k menám výtvarných umelcov, prepájali sme teda rôzne systémy kategorizácií. To označenie teda používame preto, lebo to, čo robíme, je naozaj výskum, ktorý sa však riadi viac poetickými princípmi než nejakou exaktnou logikou.

DG: Keď čítam charakteristiky vašich projektov, často mám dojem, že sa tam pohrávate s metajazykom. Namiesto jednoduchého popisu sú tam použité termíny, ktoré referujú k zavedeným umeleckým kategóriám…

NR: Áno, v zásade tým reflektujeme rôzne diskurzívne a inštitucionálne praktiky. My sa obvykle snažíme zapojiť všetky „paratextové“ zložky, pokiaľ to je možné, vnímame ich ako súčasť našej tvorby. A pokúšame sa to robiť hravo a často aj (seba)ironizujúco.

DG: Teda máš na mysli ironizovanie zaužívaného dohovoru?

NR: Je za tým vedomie o inštitucionálnych praktikách a o tom, že vytvárajú nejaký systém kategorizácie, že fungujú na princípe inklúzie a exklúzie. My s tým pracujeme a má to ten ironizujúci charakter, ale zároveň to robíme v rámci tej ironizácie čo najsvedomitejšie. Aj pri tých prevodných tabuľkách nie je to priraďovanie na princípe náhody. Ale ani to nie je priraďovanie na základe logiky tzv. „tvrdej“ vedy, ako to v prípade prevodných tabuliek obvykle je. My do toho vnášame princíp divokého myslenia, ktoré je vlastné nielen „divochom“, ale aj umelcom. Toto priraďovanie a prevádzanie budujeme na asociatívnom a poetickom základe. Ale je v tom dôslednosť aj svedomitosť a je za tým aj logika, ibaže je to logika poézie, nie exaktnej vedy.

DG: Lebo keď hovoríš o tej logike poézie, pre mňa je to exemplárny príklad, ako sa dajú narúšať mocenské systémy. Určité umelo vybudované hierarchie sú narúšané nejakou poetickou logikou a postavené na hlavu… Môj najobľúbenejší názov tvojej práce je Vyzdobil si dreveničku vyvrásneným bukom. To je vlastne séria pohľadníc. Zasa sme pri živočíchoch…

NR: Ono je to choroba. Ide o samorasty a samorast vzniká rakovinovým bujnením. Stane sa, že tá príroda je chorá a v dreve sa začnú nejaké procesy. Príde tam človek-samorastár, tvorca, ktorý túto chorobu interpretuje ako krásu, ako estetický výtvor. Tá choroba v prírode, v tom tele toho stromu vlastne tvorí. A zdá sa mi na tých samorastoch veľmi zaujímavé, že sú to ambivalentné objekty. Tvorí ich príroda? Alebo ich tvorí samorastár? Narúšajú určité vžité kategórie. Zase sa vraciame ku kategorizácii. V kabinete kuriozít boli pospolu výtvory kultúry aj prírody. Ešte tieto dva druhy „tvorby“ neboli od seba striktne oddelené. Inak, ten názov je z básne jedného samorastára. To sme si nehanebne prisvojili.

DG:Tu nedokážem povedať, či je to prírodného alebo kultúrneho pôvodu. O čo vlastne ide v tomto projekte?

NR: Prostredníctvom voľne rozoberateľných pohľadníc, ktoré sme umiestňovali v galériách do susedstva podobných tlačovín a suvenírov, sme prepašovali a pomyselne začlenili samorasty a ich tvorcov do diskurzu slovenského umenia a to tak, že sme k reprodukciám ich diel priradili texty od slovenských kunsthistorikov a kunsthistoričiek. Je to vlastne experimentálna fikcia. Experimentálne sme ich začlenili do dejín slovenského umenia. Jeden z tých samorastárov, s ktorým sme komunikovali, už urobil dokumentačnú a katalogizačnúprácu na poli slovenského samorastárstva a nepoznajúc inštitucionálne pravidlá umenia, sám tieto samorasty ponúkal Slovenskej národnej galérii. Ukazoval nám list, ktorý im písal. Čiže tento jeden mal takú ambíciu, resp. už videl seba aj tých ostatných ako súčasť slovenského umenia. My sme mu s tým v podstate pomohli… Len sme si samozrejme urobili vlastný kurátorský výber podľa toho, akým spôsobom sme vedeli priradiť tie texty, ale hlavne na základe toho, čo sa nám zdalo zaujímavé. A dívali sme sa na to aj cez ten filter, že poznáme slovenské umenie a že sme nachádzali určité paralely. A samorastárstvo vnímam aj ako trefnú metaforu slovenského umenia. Fascinácia fenoménom samorastlých podivínov tu na našej výtvarnej scéne veľmi silno funguje. A máme tu viacerých takýchto samorastov…

DG: Ďakujem za rozhovor.

 

Nóra Ružičková (1977, Bratislava) je aktívna v oblasti vizuálneho umenia a literatúry. Pôsobí ako odborná asistentka a vedúca ateliéru na Katedre intermédií a multimédií na VŠVU v Bratislave.

Vo svojich projektoch využíva rôzne médiá a formy vyjadrenia – text, video, zvuková inštalácia, kolektívna performancia, fotografia,objekt…V posledných rokoch sa venuje najmä výskumu inštitucionalizácie a kategorizácie (nielen) umenia, vzťahov obrazu a textu a kategórie odlišnosti. Dôležitou stratégiou pri tomto výskume je pre ňu apropriácia (textov, obrazov, praktík a taktík) a hybridizácia.

Mnohé z jej projektov a výskumov sú založené na spolupráci, jednak s inými umelkyňami a umelcami, ale aj s ľuďmi zo sfér mimo umenia. To, čo spája takmer všetky jej projekty, je záujem o fenomén pomedzia, hranice, rozhrania, rámcovania, okrajovosti, medzerovitosti, „skulinárstva“.

Nóra Ružičková – Marianna Mlynárčiková Vyzdobil si dreveničku vyvrásneným bukom, umelecký výskum, sada 36 pohľadníc, 2012, samorast: Ondrej Štefko, foto: Miro Tonhajzer.

Nóra Ružičková – Marianna Mlynárčiková Bouvard & Pécuchet bádajú na poli slovenského umenia, na motívy románu G. Flauberta, v spolupráci s komunitným Divadlom z Pasáže, subjekty bádania: Miriam Kujanová a Dana Snopková, video, 1 h. 29 min., 2014, foto z natáčania: Nóra Ružičková.

Bouvard & Pécuchet bádajú na poli slovenského umenia, na motívy románu G. Flauberta, v spolupráci s komunitným Divadlom z Pasáže, subjekty bádania: Miriam Kujanová a Dana Snopková, video, 1 h. 29 min., 2014, still z videa, foto: Nóra Ružičková.

Nóra Ružičková – Marianna Mlynárčiková Prevodné tabuľky, výstupy interdisciplinárneho komparatívneho výskumu, 16 listov A4, farebná digitálna tlač, 2012–2013, foto: Michaela Dvořáková.

Vyzdobil si dreveničku vyvrásneným bukom, umelecký výskum, sada 36 pohľadníc, 2012, inštalácia v Galérii 19, foto: Peter Piovarcsy. Volanie divočiny, workshop a kolaboratívny umelecký projekt, v spolupráci s Univerzitou tretieho veku UK a VŠVU, tržnica na Trnavskom mýte, 2015, foto: Katarína Acélová.

Nóra Ružičková – Marianna Mlynárčiková Kniha zrnení: Remix of the Local, farebná digitálna tlač, formát A2, 2014

 

Daniel Grúň je teoretik umenia a kurátor.

More stories by

Daniel Grúň