Bienále maľby V.? Živá maľba

26. 3. 2016

Výstava v Mestskej galérii v Rimavskej Sobote v kurátorskej koncepcii Gabriely Garlatyovej nazvaná Bienále maľby V.? s podtitulom Živá maľba predstavuje siedmich autorov zo súčasnej mladej generácie slovenských maliarov. Nadväzuje na dlhodobý a pre galériu nosný výstavný projekt výskumu kurátorky v oblasti súčasnej maľby, na ktorú sa pozerá z rôznych stanovísk. Témou Osobitosti – rukopisu – originality sa zaoberala v prvom ročníku Bienále, v nasledujúcom ročníku ju vystriedalo mapovanie geometrickej maľby pod názvom Vzor/ Geometria/Šifra/Sieť, nasledovalo skúmanie modelov maľby v umení 80. rokov. Predposledný ročník bienále mal podtitul Rozdiely, ktoré spájajú a sústredil sa na maľbu mladšej generácie.

Súčasný šiesty ročník Bienále maľby je venovaný forme obrazu nielen ako priestoru pre sebavyjadrenie autora v polohe skúmania okolitého vonkajšieho sveta alebo kontemplatívnej aktivity. Sústreďuje sa najmä na procesuálne aspekty maľby, ktoré sú popri samotnej téme, rukopise, štýle či forme obrazu odrazom energie a prežívania tvorcu. Je to ten ťažko definovateľný a pomenovateľný priestor maľby, kedy sa zámer a forma obrazu prepája so samotnými fyzickými aspektmi jeho vzniku, stopami procesuálnosti zanechanými v ploche diela. Maľba, už pevne definovaná obrazom, sa vynára z neohraničeného voľného priestoru situovaného medzi úmyslom a intuíciou. Tematická príbuznosť autorov nie je vylúčená, vzniká ako prirodzený produkt – v tomto prípade generačne príbuznej vrstvy umelcov. V ich umeleckom diskurze rezonujú témy fragmentárnosti, znakovosti postindustriálnej éry, rozhrania krajiny a mesta, civilizačných znakov. Sú však zachytené odlišnými jazykmi maľby: dravým či poetickým vnorením sa do témy, jej komentovaním a odstupom, citovaním historických rukopisov, napr. expresívnej maľby, minimalizmom, použitím niekoľkých simultánnych prístupov naraz, a nakoniec aj odstupom od maľby jej fotografickým zaznamenaním.

Maľba, so svojimi rozmanitými vlastnosťami a prístupmi k nej, je to médium, v ktorom sa tu všetci ocitajú a výstava zdôrazňuje rôzne stratégie jej osvojenia. Tieto rôzne prístupy vytvárajú otáznik za názvom výstavy. Patrícia Koyšová si zvolila silný vizuálny účinok maľby s organickou podstatou jednak maľby samotnej – jej fyzikálnymi procesmi a premenami, ale aj námetom organických embryí, živočíšnych druhov, pohľadov do vnútra živej matérie. V opalizujúcej dôraznej maľbe rozvíja technologické maliarske experimenty, kde prepája viacero techník. Veľké štruktúry sa rozpínajú vo vejárovitých záhyboch, organické vnútro je vystavené navonok a to farebne veľmi razantným estetickým spôsobom. Popri nej sa maľba Anny Krivánskej javí ako veľmi skromná, tiež s organickým pohybom pripomínajúcim množenie drobných ľudských figúr a ich gest. No tu sa vedome obmedzuje v škále výtvarných aj tematických prostriedkov, aby vytvorila vlastné emočné pole, stláčané alebo rozpínajúce sa smerom z obrazu von. Organicky „hemživá“ podstata sa mení na meditáciu, paradoxne nahustením detailov sa hustota a konkrétnosť stráca, aby sa objavilo jemne pohyblivé, pulzujúce jadro.

Fragmentárnosť, rozbitosť, utilitárnosť, dočasnosť a náhodnosť vo vzťahu mestskej a voľnej krajiny sa premieta do tém obrazov Rasťa Sedlačíka. Zaujímajú ho súčasné krajiny so stopami urbánnych procesov, alebo aj celkom zmenené týmito procesmi. Definuje vypovedajúce momenty sivých polí, kde sa urbanita rozlieva a naráža na krajinu, zaostruje na miesta, kde sa stretávajú tieto dve predtým jasne vymedzené zóny v rozostrujúcich sa hraniciach mesta a krajiny. Zobrazenie tejto skutočnosti predstavuje sviežim maliarskym skicovitým prejavom a „umravňuje“ striktne presnými geometriami pôdorysov ako šifier včlenených do plochy obrazu – presné a odťažité skonštatovanie daného stavu. Tieto elementárne bunkové formy architektúry dočasnosti pevne definujú až demoralizujúcu utilitárnosť prostredí.Veľmi razantný a kontrastný k témam vnútorných svetov autoriek je prejav veľkoformátovej maľby Filipa Sabola, ktorý používa geometrický znak písma prepojeného so stopami industriálnych materiálov. Je to abstrakcia s čitateľnými znakmi konkrétnej utilitárnej materiálnosti fragmentov súčasného postindustriálneho sveta, kedy sú chvíľu materiálom a vzápätí odpadom. Aj tu sú materiálom, samotným autorom sú jeho diela definované ako „prefabrikáty“, čiže polotovary pre ďalšie použitie – ako neukončený rozbitý text, nesformovaná a zároveň veľmi konkrétna skutočnosť vecí a slov. Priznanie polosurového stavu obrazu, narážky na ďalšie použitie, pre ktoré sú pripravené, ani neukončujú definície v jeho obrazoch. Toto napätie sa prejavuje aj v stretoch presného a geometrického a neukončeného, rozostreného či rozliateho rukopisu.

Martin Kochan svojimi superkompozíciami reaguje tiež na procesy v urbánnej krajine, kde vyhľadáva a vysekáva obrazy geometrickej abstrakcie. Sú bez príbehu, nepredmetnosť formálne príbuznú napr. moderne a neomoderne získava z tej najbežnejšej predmetnosti fragmentov mestských štruktúr. Odosobnenie ešte umocňuje odstupom od maľby, ktorú svojimi fotografickými dielami cituje. Jeho výstupom – dielom je fotografia maľby zhotovenej inými – zatepľovačmi a maliarmi fasád sídliskových panelákov. Vo videu Krajinomaľba reaguje na z nej vybraný malebný fragment minimalistickým akčným vstupom, kedy dopovedáva ako tvorca domaľujúci kmene stromov prirodzené vlastnosti krajiny umocnením optiky, ktorou sa na ňu pozeráme.

Industriálny a urbánny aspekt každodennosti zo svojho uhla maliarskeho pohľadu prináša Juraj Florek. Maliar, ktorý zaujal svojím citovaným expresionistickým „vangoghovským“ rukopisom v súdržnom spojení s časťami urbánnych efemérnych prostredí. Sústreďuje divákov pohľad na to, čo je v pohybe, resp. to, kde sme my v pohybe, sústreďuje sa na miesta, kde sa nezdržíme a nezostaneme, len prechádzame. Zastavením a maliarskym zaznamenaním odhaľuje symbolický a významový aspekt fragmentov prostredí. Programovo obmedzený výhľad do obrazu umožňuje pozorovať časti priemyselných hál, diaľnic s krajnicami, bankomaty, schodiská so zábradliami v nočnej atmosfére svetla tečúceho z lámp.

Silnejší akcent na vzťah celkov mestskej krajiny a aktérov možných príbehov v nej, s možnými domysleniami pokračovania príbehu alebo pozastavenia sa v poetickej filmovej atmosfére sekvencie príbehu zobrazuje Juraj Toman. Jeho prenos klasickej maliarskej krajiny do súčasnej reči mestskej krajiny s dôrazom na nezvyčajný individuálny uhol pohľadu je priznaním jeho stanoviska pozorovateľa príbehu.

 

Všetkých vystavujúcich spája snaha o individuálny, neuniverzálny jazyk maľby a aj vlastnú reč nimi nájdených príbehov, či už rozprávaním vnútorných alebo vonkajších dejov. Témy sú zobrazené zámerne v ich neukončenosti, fragmentárnosti, nestálosti, priebežnosti – odrazy procesov súčasného sveta so zrýchleným striedaním podnetov, vedúcim k vizuálnej a mentálnej skrumáži – maliarske zaznamenanie ich zastavuje a pomenúva ich význam.

 

 

 

 

 

Filip Sabol Prefabrikát Urban Language 12 2015, 250 × 250 cm foto: archív autora.

Juraj Toman August 2013, 2013 olej na plátne, 170 × 135 cm foto: archív autora.

Patrícia Koyšová Cave of Forgotten Dreams, 2014 akryl na plátne, ø 180 cm, foto: archív autorky.

 

Zuzana Labudová je teoretička a historička výtvarného umenia.

Find more stories

Home