Andrej Kolenčík je jedna z najvýraznejších osobností slovenskej animácie a ilustrácie. Stál pri zrode medzinárodného festivalu animácie Fest Anča, nakrúca hrané a dokumentárne filmy, je autorom množstva videoklipov, ale i ilustrácií. V poslednej dobe sa okrem vlastnej tvorby venuje aj tej zákazkovej. Známy je napríklad svojou oceňovanou animovanou reklamou pre Slovnaft alebo ako autor kampane dvoch ročníkov podujatia Týždeň slovenského filmu. V neposlednom rade sa ku svojim koreňom – k festivalu Fest Anča – v tomto roku vrátil ako autor vizuálu a pri tejto príležitosti s nami spravil rozhovor o svojej tvorbe.
Maroš Brojo: Tvoj výtvarný štýl je veľmi špecifický a ľahko identifikovateľný. Ako by si ho sám popísal? Čo je typické pre výtvarnú a animovanú tvorbu Andreja Kolenčíka?
Andrej Kolenčík: Vždy je mi ťažko hovoriť o svojej práci, som rád, ak ju môžu dešifrovať a hodnotiť iní ľudia. Ja sa iba snažím robiť ju tak, aby ma to bavilo a aby som to urobil najlepšie, ako viem. Dôležitá je pre mňa reflexia sveta, spoločnosti, v ktorej žijeme, od malých detailov a situácií až po takzvané „veľké kauzy“. Mám rád nadsádzku, blízky je mi humor v rôznych formách (od absurdného až po čierny a cynický) a zdravú kritiku. Taktiež mám rád „skratku“, veci, ktoré sa dajú vyjadriť jednoducho, ale majú zároveň hĺbku, veci, ktoré nie sú prvoplánové. Z toho zrejme pramení môj kladný vzťah k minimalizmu a čistému dizajnu. Nerád by som však sám seba nejako zaškatuľkoval. (Smiech.)
MB: Popri ilustrácii a animácii sa venuješ tiež hranému a dokumentárnemu filmu. Ktoré znaky v oboch týchto odlišných smeroch sú v tvojej tvorbe prenosné? Podobajú sa v niečom tvoje ilustrátorské a animátorské diela tým hraným alebo je to pre teba „iný svet“?
AK: Nerozdeľujem to na iný svet, pre mňa je všetko jeden svet. Pri hraných filmoch a klipoch, a taktiež dokumentoch človek spolupracuje s väčším štábom a je viac na nohách, čiže tá zmena je skôr vo forme práce. Myslím, že tá nadsádzka a nazeranie na svet, ako ho vidím, je prenosná na všetky tieto médiá. Samozrejme, každé z nich má svoje špecifikum – čo si človek môže dovoliť v jednom, nefunguje v druhom a naopak. Mňa to však na tom baví. Nechcel by som robiť celý život iba jednu vec na jednej platforme. Baví ma objavovanie. Napríklad som urobil jeden videoklip, ktorý odmietli publikovať niektoré médiá, pretože bol údajne moc strašidelný a temný, predtým ho však avizovali na titulke. A ďalší príklad: po predstavení divadelnej hry Lovec ŠTBákov za nami nečakane prišla reportérka z televízie s tým, že chce urobiť rozhovor s naším (ne)hercom Jánom Slovákom, len preto, že si myslela, že je príbuzný jedného známeho herca. Vďaka tomu sa divadlo Pacientárium dostalo do večerných správ na Jednotke. Baví ma v tomto trošku tá „podvraťáckosť“, dostať veci vďaka povrchnosti ľudí do mainstreamových médií a ukázať im, že existuje aj niečo iné, než na čo sú zvyknutí, ten takzvaný „iný svet“.
MB: Na čo sa zameriavaš pri tvorbe nového vizuálu? Ako vzniká v tvojom prípade prvotný nápad a ako ho potom prenášaš do praktickej realizácie?
AK: Prvotný je vždy určite nápad, myšlienka, drobný príbeh alebo scenár, ktorý si vizualizujem v hlave a následne sa ho snažím preniesť na papier, resp. za pomoci tabletu do digitálnej podoby. Potom nasledujú skice, rôzne pokusy a postupne sa z toho kreše finálny výsledok. Niekedy to trvá dni, niekedy mesiace, niekedy roky, záleží od danej veci.
MB: Animácia je oproti ilustrácii špecifická aj tým, že veci ožívajú. Ako by si popísal svoj animačný štýl? Tiež má svoje ľahko identifikovateľné znaky?
AK: Ak by som mal charakterizovať svoj štýl animácie, tak by to bol asi „dementný psychedelický trojfrejmový zlepenec animačných techník“. (Smiech.) Pre mňa bol však vždy dôležitejší ako rochnenie sa v animačnej technike samotný výsledok. A emócia, ktorá z danej veci šla, niekedy až zámerne infantilná (čo súvisí so spomínanou nadsádzkou a skratkou). V poslednej dobe sa viac než animácii venujem réžii a s animáciami mi pomáhajú moji super kolegovia a vynikajúci animátori. Na mnohých projektoch v poslednom čase spolupracujem s Veronikou Kocourkovou, s ktorou veci nielen realizujeme, ale aj vymýšľame.
MB: Koľko tvorivej voľnosti má človek napr. pri videoklipoch? Spravil si ich už niekoľko, zatiaľ každý dosť odlišný. Na čo treba zasa pri animácii klipov dbať viac ako pri klasickom animovanom filme?
AK: Klipy sú sloboda a priestor pre experiment, ale iba do istej miery. Dá sa povedať, že môžu poslúžiť aj ako taká „farma“ pre samotný film, miesto, kde si človek vyskúša niektoré postupy a formy. Ja beriem videoklip predovšetkým ako tvorivú zákazku, kde sa snažím o to, aby obrazový výsledok slúžil hudbe a dotvoril tak kompaktný audiovizuálny celok, a nie naopak. Nepáčia sa mi klipy, ktoré „nejdú“ s hudbou, kde je obraz použitý samoúčelne. A mám veľmi rád príbehové videoklipy, resp. také, kde je obrazovo vyjadrená aj nejaká myšlienka.
MB: Čo ťa zo všetkých tvojich aktivít najviac baví? Pri čom sa najviac kreatívne „vyblázniš“?
MB: Zatiaľ ma bavia všetky „voľné“ veci, čo robím, najzábavnejší je azda proces vymýšľania a hľadania. Ale baví ma napríklad aj varenie. (Smiech)
Andrej Kolenčík je filmár a výtvarník, narodený 1984 v Bratislave, kde aj pôsobí. V súčasnosti sa venuje tvorbe hraných, dokumentárnych a animovaných filmov, videoklipov, spotov a taktiež ilustrácii a dizajnu. V roku 2014 bol vybratý na podujatie Berlinale Talents. Od roku 2015 pôsobí pod svojou značkou Admiral Films.
Andrej Kolenčík Ilustrácie do knihy Juraja Karpiša Zlé peniaze, 2015.
Andrej Kolenčík Videoklip pre skupinu Čisté Tvary ku skladbe Koniec príbehov, 2015.
Videoklip pre skupinu DVA ku skladbe No survi, 2014.
Obal pre split EP Hlukár/ Hlukáš, 2014;
videoklip pre skupinu DVA ku skladbe No survi, 2014. Obe foto: archív autora.
Maroš Brojo je programový riaditeľ medzinárodného festivalu animácie Fest Anča.
