Cvernová továreň je jednou z najstarších a najvzácnejších priemyselných budov v Bratislave. V posledných rokoch však bola známa skôr ako centrum kultúry – takmer všetky jej priestory boli obsadené ateliérmi ľudí v kreatívnych povolaniach. Vytvorilo sa tu centrum kreatívneho priemyslu – celkom spontánne, bez plánovania, riadenia, organizácie alebo grantov.
Po viac ako desiatich rokoch prenajímania chátrajúcich, nevyužívaných priestorov továrne dizajnérmi, architektmi, výtvarníkmi, fotografmi a inými tzv. „kreatívcami“ sa developer vstupujúci do hry (YIT) rozhodol, že Cvernovku pre tieto účely uzavrie. Proces našťastie nebol náhly, trval viac ako rok. Tento čas ľudia z Cvernovky využili produktívne – založením nadácie či vydaním rozsiahlej publikácie o budove a ľuďoch, ktorí sa tu usídlili. A tiež mnohými (nakoniec neúspešnými) rokovaniami o možnostiach v budove pradiarne zotrvať. V čase písania tohto textu už je po všetkom: stanovisko developera je známe, záväzné a patrične okomentované zo všetkých strán, no zároveň sú vo výhľade nové priestory.
Chodby Cvernovky sa v posledných týždňoch postupne plnia a vyprázdňujú pri sťahovaní jednotlivých ateliérov a zdieľaných open-space štúdií. Posledný 1. máj (jediná pravidelná spoločná verejná akcia, ktorá sa v rámci Cvernovky konala) vyvolal obrovský záujem verejnosti, nad akciou prevzal záštitu dokonca prezident republiky. Nakoniec nostalgiu z opúšťania priestorov pomohli prekonať nové očakávania – po takmer historickej dohode a hlasovaní Bratislavského samosprávneho kraja sa podarilo pre budúcu „Novú Cvernovku“ (pracovný názov) získať do prenájmu priestory bývalej chemickej priemyslovky na okraji mesta.
Cvernovka dodnes nebola organizovaným centrom kreatívneho priemyslu a napriek príťažlivému mediálnemu označeniu ani komunitou umelcov. Jednoducho sa sem v istý moment začali sťahovať ľudia, ktorí potrebovali priestory na tvorbu rôzneho typu. Napriek tomu, že existovala selekcia, v rámci ktorej boli preferované niektoré typy povolaní, obsadzovanie ateliérov prebiehalo postupne a živelne.
Dlhoročne tu mali ateliér napríklad Roman Ondák, Michal Černušák, Štefan Papčo, Tomáš Klepoch, Oto Hudec, Matej Fabian a mnohí ďalší. Niektorí voľní výtvarníci pôsobili spolu, iní preferovali blízkosť iných povolaní. „Nebolo to iba o profesionálnych vzťahoch. Pri debatách na chodbách a akciách s ľuďmi z rôznych oblastí kultúry sa vytvárala aj istá názorová a informačná platforma,“ hodnotí ako pozitívum Klepoch.
Prirodzene sa tu vytvorili mnohé priateľstvá a profesionálne prepojenia, ale fungovali, podobne ako všade inde, na báze uzavretých okruhov. Čo sa týka voľného výtvarného umenia, zo svojej povahy fungovalo skôr na individuálnych vzťahoch. Cvernovka však mala svoje špecifické umelecké uzly. Organizovanejšie zoskupenia vyvíjali aj vlastné výstavné a kolaboratívne aktivity. Napríklad ateliér Open studio, ktorý založil maliar Michal Černušák ako vysunuté pracovisko VŠVU. Niekoľko rokov tu fungovala Galleria Cvernovka ako verejný výstavný priestor (konala sa tu napríklad výstava finalistov Ceny Oskára Čepana alebo Národná cena za dizajn). Z iniciatívy Matúša Maťátka a Zuzany Sabovej v priľahlej budove takmer tri roky pôsobila galéria Magdaléna 4D Gallery. Výstavy mladých výtvarníkov sa konali aj v coworkingovom priestore Connect.
Svoje pôsobenie v Cvernovke vníma každý odlišne. Niektorým Cvernovka priniesla nové väzby a spolupráce, iným stačilo stretávať sa na chodbe. „Bavilo ma pozorovať napríklad rozrobené veci Romana Ondáka. Ale inak si každý robil svoje a veľmi sme o tom nediskutovali,“ hovorí Fabian. Niektorí sem chodili len do práce, iní si tu vybudovali byty a niekoľko rokov tu žili. „Dlho sme pracovali pokope, ale postupne prišla potreba mať okrem spoločného aj samostatný priestor. Dá sa povedať, že v Cvernovke sme dospeli,“ uzatvára Maťátko.
Diana Majdáková
