V priebehu mája a júna 2016 sa v bratislavskom LABe Kunsthalle/Dom umenia uskutočnila výstava českého umelca Krištofa Kinteru (1973) s názvom „Prirodzená nervozita“ v kurátorskej spolupráci Niny Vrbanovej. Výstava bola postavená na 3D realizáciách – piatich rozmerných objektov v priestore a deviatich objektových „kresieb“ na stenách. V tomto laboratórnom skleníku dominantnú úlohu zohrávali tri vysoké stromové tvory s glóbusmi miesto hláv a trasľavým pohybom posúvajúce sa po miestnosti ( Nervózne stromy , 2013). V ľavej časti im sekundovali podivné stvorenia z elektrických káblov a drôtov, medzi ich „karfiolovými“ hlavami prebiehala ostrá debata ( Revízia evolúcie , 2015). Pri stene sa rozlievala nejaká čierna nebezpečná látka ( Nič dobré , 2011) a pri vstupe stála kopa starého minuloročného snehu (Miznúci, 2013). Nad tým všetkým POE-ticky sedel čierny havran v oblečku, čo mentorsky a komentátorsky krásne kráka o dnešnom svete. V rohu boli priklincované drobné hybridné predmety – korbáč so zástrčkou, eliminovaná nebezpečná osa, či malé rastlinky z elektronických súčiastok a káblov – „natura apokaliptika“ (z cyklu Kresby , 2015-16).
Tak Kintera na jednej strane pokračoval vo svojom kvalitnom programe modelovania humanoidov (zo zemiakov, káblov či stolných lámp) a „ľudotvorov“ (od povestného Plumbaře (1995) po figúrku, čo bije hlavou do steny ( Revolúcia , 2005)). Na strane druhej dokázal stále vytvoriť nepokojné akusticko-vizuálne prostredie, kde intenzívne zazneli jeho provokatívne a prorocké aj sarkastické odkazy. Tu sa stretli inscenované nehody a intelektuálne hody, steampunkové mixy, post-industriálne technológie a prirodzená logika absurdity. V týchto situáciách vystupovali frustrované hybridné telá, ale hlavný problém bol v hlave. Problém hláv jednotlivcov aj vysokopostavených hláv spoločnosti – preto tie glóbusy, karfioly, havrania hlava so zobákom. Tam Kintera trefne projektoval začiatok konca našich umelých a umeleckých rajov západnej techno-civilizácie.
Krištof Kintera Revízia evolúcie , 2015 multimediálne objekty, variabilné rozmery, foto: archív LAB Kunsthalle/ Dom umenia, Bratislava.
Vladimír Beskid