Titulná fotografia aktuálneho Bienále architektúry v Benátkach od Brucea Chatwina je viacvrstvovou metaforou práve prebiehajúceho podujatia. Kurátor prehliadky, čilský architekt Alejandro Aravena, vybral emblematický, a pritom konkrétny a naratívny obraz, aké sa málokedy podarí zvoliť pre mamutie prehliadky veľkosti benátskeho bienále. Fotografia zachytáva nemeckú archeologičku Mariu Reiche, ako stojí na obyčajnom rebríku uprostred planiny v Nazca a skúma obrazce v púšti. Kamsi do diaľky zahľadená postava, ktorá akoby vyhliadala nové správy za horizontom sužujúco prázdnej krajiny, evokuje ekologické nálady. Navodzuje obraz ľuďmi spustošenej zeme, tak ako ho opisuje aj riaditeľ benátskeho bienále Paolo Baratta. Ten dal pohľad archeologičky do súvislosti s pohľadom Kleeho Angelus Novum sledujúceho v melancholickej interpretácii Waltera Benjamina minulosť ako nekončiaci sa rad ničenia a katastrof.
Kurátor tohtoročnej expozície však nevybral obrázok pre jeho pochmúrnu atmosféru, ale ako píše vo svojom úvodnom texte, pre jeho optimistický odkaz o vynaliezavosti a kreativite ľudí prekonávajúcich nedostatok a prekážky pri dosiahnutí svojho cieľa. V prípade archeologičky Reiche to bol pohľad na nálezisko z vtáčej perspektívy, bez použitia lietadla či dronu.
Mimo interpretácie autorov výstavy však v obraze pustatiny s dlhým horizontom bez akéhokoľvek náznaku architektúry možno vidieť aj upriamenie záujmu na našu planétu, na zem, na ktorej väčšina prezentovaných projektov pevne stojí. Aravenova expozícia neulieta do snov a fantázií, ani sa nevnára do hlbokých abstraktných teoretických konštruktov, je zakorenená v praxi.
VYSTAVOVAŤ PRAX
Oproti predchádzajúcemu bienále, v ktorom sa Rem Koolhaas obrátil do minulosti ako ku kľúču na poznanie súčasnosti, je prebiehajúca výstava koncentrovaná na súčasnosť. Je skutočne, ako hovorí jej názov, správou architektov a urbanistov z frontov spoločenských a environmentálnych bojísk. expozícia vychádza z pragmatických pozícií praktizujúcich architektov a urbanistov, myšlienok ovplyvnených neopragmatickou filozofiou, ktoré na prelome tisícročia formuloval architekt a teoretik Stan Allen v eseji Všeobecný inštrumentalizmus (2001), kde sa vyznal, že „… patřím k těm architektům, kdo se neptají, co architektura je a co znamená, ale pouze co je schopna vykonat“ (citované podľa prekladu Petra Kratochvíla: O smyslu a interpretaci architektury. Ed. Petr Kratochvíl, VŠUP Praha, 2005, s. 185). Takýto postoj si prisvojil praktik Aravena a zrkadlí sa už aj v jeho výzve vystavujúcim „nestačí len upozorniť na problém, kľúčový je návrh“.
Aravenova systematickosť a vecné orientovanie na riešenie problémov nechýba ani vo vlastnom uvedení výstavy vo vstupných priestoroch ústredného pavilónu v Giardini i v Arsenale. Pôsobivý scénografický výraz foyerov docielil inštaláciou z recyklovaných materiálov získaných demontážou predchádzajúceho bienále. Tieto priestory so zníženým stropom vďaka tisíckam visiacich hliníkových profilov a obvodových stien „murovaných“ zo sadrokartónu však neplnia len vizuálny manifest šetrného a kreatívneho nakladania so stavebným materiálom. Sú aj jediným priestorom, kde sa kurátor osobne prihovára návštevníkovi, tu artikuluje svoju koncepciu, a zároveň zverejňuje celý proces vzniku projektu – od diskusií a prvej komunikácie s vystavujúcimi až po jej fyzickú prípravu. Je to kurátorova správa z frontu, tvorby výstavy.
„PROBLEM SOLVING“
„ARCHITEKTÚRA JE o dávaní formy miestam, kde žijeme,“ Alejandro Aravena, na titulke úvodného panelu expozície 15. Bienále architektúry v Benátkach.
Aravenovým východiskom v chápaní úlohy architekta je zlepšovanie života ľudí, to je to bojové pole, z ktorého chce do Benátok prinášať správy. Toto bojové pole vo svojej koncepcii špecifikoval radom štrnástich problémov a pojmov jasnejšie artikulujúcich oblasti záujmu kurátora. Témy ako kvalitný život, migrácia, segregácia, odpad či znečistenie, ktoré prekračujú pole pôsobnosti architektúry a sú previazané so sociálnymi a environmentálnymi disciplínami, však netvoria konzistentnú kostru finálnej prehliadky, nie sú témami, ktoré by rozdeľovali jednotlivé bloky expozície, ale leitmotívom vedúcim celou spektakulárnou prehliadkou.
Tohtoročné Bienále architektúry je tak určitým spôsobom zostúpením zo slonovinovej veže zaoberania sa formou a vlastnou profesiou, je manifestom interdisciplinarity média architektúry, a zároveň jej nesporného významu v riešení problémov na našej planéte. Aravena vo svojej výstave rehabilituje nielen humanistickú úlohu architekta, no opäť mu vkladá po postmodernej relativizácii a dekonštrukcii do rúk moc. Reporting from the front sú správy „hrdinských architektov“ zachraňujúcich náš svet.
Ako napríklad obetavé úsilie Anny Heringer, ktorá zrealizovala na výstave experimentálny samonosný hlinený pavilón. Táto pôvodom nemecká architektka pracuje na ďalekom východe, kde propaguje a oživuje tradíciu stavania z hliny, z najlacnejšieho a najdostupnejšieho stavebného materiálu v jeho „primitívnom“ do it yourself prevedení. Jej aktívne „misionárske“ učenie technológie priamo na mieste zanecháva aktívnu stopu postupným učením najchudobnejších Bangladéšanov, ako toto dostupné bohatstvo využiť.
Podobne aj desiatky iných konkrétnych projektov, ktoré riešia sociálne a spoločenské problémy v chudobných a marginalizovaných oblastiach celej planéty. Ako napríklad projekt Kunlého Ademyemiho z Nigérie, ktorý do zátoky Arsenále zakotvil svoju plávajúcu školu, projekt pre plávajúci slum Maki v Lagose.
„Hrdinstvo a obetavosť“ architektov neprezentujú len realizácie riešiace akútne problémy, takpovediac na hrane prežitia, ale aj jemnejšie komunitné vstupy, ktoré však otvárajú dôležité humanistické témy architektúry a fungovania spoločnosti. Tým sa predstavil napríklad britský kolektív Assemble, aktuálni laureáti Turnerovej ceny. Vo svojej videoreportáži jeho členovia ukazujú, ako postupne budujú ihrisko na základe spoločnej tvorby s deťmi, ktorých hlas je okrajový aj v tých najvyvinutejších demokraciách sveta.
Avšak v kurátorskom výbere sa našlo aj zopár projektov naštrbujúcich pozitívnu líniu prezentovania architektonickej praxe. Azda najpôsobivejšou expozíciou tohoto typu bola rekonštrukcia prvkov plynovej komory z Osvienčimu, ktorú pre súdny proces s popieračmi holokaustu v roku 1996 vytvoril historik a archeológ Jan van Pelt. Inštalácia z bielych, akoby sadrových faksimile, upravených dverí okien či zariadenia na vypúšťanie Cyklónu B, mrazivo pripomína morálny, ale aj priamy podiel inžinierov a architektov pri riešení problémov, ktoré s hrdinským humanizmom nemajú mnoho spoločného.
POUČENIE Z GLOBÁLNEHO JUHU
Veľké podujatia formátu benátskeho bienále sú vždy akýmsi expom prekračujúcim hranice našej pohodlnej európy. Pre tohoročné bienále to platí špeciálne, asi ešte nikdy v Benátkach nebol pomer zastúpenia architektov a diel z oblastí tradične marginalizovaného globálneho juhu taký bohatý ako tohto roku. Výber kurátora, ktorý tiež pochádza z južnej pologule, nie je žiadnou kolonizačnou prezentáciou vyvinutého severu pomáhajúceho a poučujúceho zaostalý juh. Naopak, mnohé projekty ukazujú, ako „primitívne“ podmienky, ale aj tradíciou overené poznatky, dokážu obohacovať náš hi-tech svet, ponímanie architektúry a jej užívania.
Aravenovo bienále nie je len katalógom ťaživých problémov našej planéty, ale je aj prehliadkou riešení, ktoré dávajú nádej v humánnejší svet. No nesporne je pripomenutím a upozornením na meniace sa podmienky novej geologickej epochy antropocénu, epochy, keď je ľudstvo hlavným hýbateľom geologických a klimatických zmien planéty.
Predstavené projekty ukazujú, že tieto problémy nie sú len niekde v nedohľadne, akoby na inej planéte, ukazujú, že sa nás týkajú rovnako. Výstava tak môže pôsobiť aj ako určitý katalyzátor na prehodnotenie spôsobu života na našom pohodlnom a „civilizovanom“ severe.
Symbolicky tak môže Aravenov koncept pôsobiť ako jedna vízia z prezentovaných projektov, návrh parlamentu v Burkina Faso od Francisa Kerého. Príbeh navrhovania prvého parlamentu krajiny, ktorá bola od svojho vzniku diktatúrou a len posledné dva roky začína testovať demokraciu. Prvotný projekt Keré zamietol kvôli nestabilite samotných parlamentných strán a miesto tradičnej zasadacej sály, v ktorej sa spisujú zákony, sa rozhodol postaviť akúsi agoru vo forme rozhľadne pre všetkých. Obyvatelia rovinatej krajiny, ktorej najvyššou vyhliadkou je 12 metrov vysoký strom, tak získajú novú perspektívu na svoju zem, na svet a možno aj na svoj spôsob života. Perspektíva, ktorú divákom Aravena v Benátkach poskytol, má možno pre svoju pragmatickosť a zameranie na reálnu prax potenciál inšpirovať k plneniu sna o lepšom životnom prostredí na celej planéte.
MEDZI SEBAREPREZENTÁCIOU
A SEBASPYTOVANÍM
NA FRONTE NÁRODNÝCH PAVILÓNOV
Jednotlivé krajiny v tradičnej prehliadke národných pavilónov sa taktiež viac či menej primkli k zvolenej téme. Mnohí pristúpili v duchu kurátorovej výzvy na prezentáciu úspešnej praxe architektov zo svojej krajiny, ako napríklad Španieli, ktorí za svoju expozíciu nízkonákladových konverzií opustených novostavieb spôsobených ekonomickou krízou dostali aj Zlatého leva. Podobne aj Francúzi, Venezuelčania, Číňania či Spojené štáty a mnohí ďalší prezentovali úspešné projekty alebo osobnosti a ich prácu pokorujúcu sociálne a environmentálne výzvy. expozície tak boli variáciou tradičných katalogizujúcich prístupov s väčšími či menšími výstavníckymi vstupmi.
Taktiež tradične možno pavilón Severských krajín zaradiť v dizajnovaní medzi najkvalitnejšie. Ich projekt In Therapy (V terapii) však naznačuje aj iný, viac introspektívny pohľad na vlastnú architektonickú tvorbu. Kurátor David Basulto sa v kolekcii súčasnej architektonickej produkcie Fínska, Nórska a Švédska snaží nájsť špecifickú severskú identitu. Prezentácia viac než stovky kvalitných realizácií rozdelených do troch kategórií inšpirovaná psychologickou teóriou Maslowovej pyramídy potrieb, je tak trochu ironickým pohľadom na seba samých, rozmaznaných boháčov, ktorí na divánoch u psychoanalytika hľadajú svoju identitu.
Reflexiu vlastného bohatstva v kontexte s chudobou sveta možno badať na expozícii viacerých krajín. Niekde jasnejšie, ako to urobila Kanada, prezentujúca sa ako národ, ktorý vlastní najviac baní a najviac exploatuje nerastné suroviny celého sveta. Inde sú viac kódované – ako v nemeckom pavilóne.
Nemecký pavilón sa prezentuje v určitom zmysle najradikálnejšie – témou utečencov, ktorá asi nikoho neudiví. Prekvapením je skôr manifestačný tón akoby trochu silenej politickej korektnosti hľadania cesty k prijímaniu utečencov. Základom celej koncepcie bol rozhodný krok – vybúranie štyroch veľkých otvorov do múrov pavilónu a jeho otvorenie do nových strán a prostredí, symbolicky propagujúci otvorenosť Nemecka k prichádzajúcim utečencom. Ako hovorí sám autor projektu Oliver elser, projekt bol skúškou či vôbec benátski pamiatkari dovolia zasiahnuť do pavilónu. Povolenie úradu sa stalo určitou metaforou situácie v Nemecku. Téme migrácie sa nevyhli ani iné krajiny, ako Rakúsko či Fínsko, ich príspevok však ostal hlboko v tieni nemeckej guráže.
TAKÁ NAŠSKÁ STAROSTLIVOSŤ
Jednou z ťažiskových tém, ktoré sa vyskytli v rámci bienále, bola aj starostlivosť a boj nielen za ľudí a spoločnosť, ale aj za uchovanie architektonického dedičstva či krajiny. Medzi štáty ako Chorvátsko, Turecko, Čierna Hora či Rusko sa k Renzovi Pianovi obdobnou témou zaradil aj náš pavilón spravovaný tohto roku Slovenskou národnou galériou. Medzinárodnému publiku ponúkli projekt s názvom Care (Sorge) for Architecture: Asking the Arché of Architecture to Dance (Starostlivosť o architektúru: Vyzvanie Arché architektúry do tanca), ktorý vytvoril team ostrieľaných architektov a teoretikov Benjamín Bradňanský, Peter Hájek, Vít Halada, Ján Studený a Marian Zervan, v spolupráci s komisárkou pavilónu Monikou Mitášovou.
Témou expozície zastrešenej tajomne poetickým názvom je dostavba bratislavskej budovy Slovenskej národnej galérie, diela už pol storočia vzbudzujúceho emócie a dotvárajúceho obraz nášho hlavného mesta, ale aj odrážajúceho stav našej spoločnosti. SNG je stále živým priestorom bojov, či ako dopĺňa teoretik Marian Zervan, aj tancov s architektúrou a spoločnosťou. Jej rekonštrukcia sa síce už po rokoch príprav od jari tohto roku rozbehla, no z historických skúseností, ktoré okrem iného výborne ilustruje práve projekt dostavby galérie, vieme, že ešte stále nie je dobojované či dotancované.
Ľahká červená oceľová konštrukcia už z odstupu láka navštíviť náš pavilón. Výstižne pritom demonštruje konštrukčnú, hmotovú a kompozičnú skladbu Dedečkovho projektu a vo svojej vzdušnosti, ale aj určitej hrubosti opracovania v sebe nesie kúsok atmosféry prác tohto dnes tak oceňovaného architekta.Extraordinárnosť Dedečkovho konceptu a sila vlastného príbehu tejto architektúry, pre nás možno už trochu obohraná, má nesporný potenciál zaujať široké medzinárodné publikum. Autori expozície si zvolili za ťažisko celého projektu vytvorenie veľkého modelu tohto architektonického komplexu. Na základe poznatkov z analýz, ktoré architekti Bradňanský a Halada vytvorili pre pripravovanú monografiu architekta Dedečka (autorky Moniky Mitášovej) vznikol model – objekt, skvele komunikujúci s priestorom často tak kritizovaného československého pavilónu.
Model sám osebe však nepodáva správu o procese starostlivosti o architektúru, o spomínanom tanci, ktorým autori doplnili Aravenov pojem boja. Ten sa má odohrávať na stenách pavilónu. Príbeh má vypovedať 12 obrazoviek. Šesť, ktoré reprezentujú boj, teda obhajobu, kritiku a prijímanie tohto diela predovšetkým v priebehu poslednej dekády, keď bolo emblematické premostenie zatvorené. A na druhej strane šesť obrazoviek, ktoré majú reprezentovať tanec ako metaforu architektonického premýšľania o projekte, začínajúc vývojom projektov architekta Dedečka, cez rôzne študentské práce a umelecké interpretácie až po porevolučné súťaže na jeho rekonštrukciu a realizačný projekt architektov Kusého a Paňáka.
Autori na obrazovkách pavilónu premietajú množstvo materiálu ťažko uchopiteľného pre návštevníka nezasväteného do lokálneho kontextu, ktoré je na podujatí, akým je bienále, neskonzumovateľné, akoby ani nemali záujem o to, aby si ich niekto skutočne pozrel. Zároveň nie sú premietané materiály nijako hierarchizované, rovnaký priestor dostávajú projekty Dedečka či Kusého s Paňákom, ako aj študentské vtipy Michala Sládeka. Viac než vyzvanie do tanca tak naratívna časť expozície pripomína tanečnú melu na diskotéke. Žiaľ, ani obsiahly katalóg, výborne sprístupňujúci peripetie starostlivosti o SNG, ktorý by doplnil zážitok z nášho pavilónu, je nedostupný, okrem dvoch otrhaných exemplárov prišraubovaných o stolík pri vstupe do pavilónu.
Máme smolu: náš pavilón stojí v zovretí najväčších mocností svetovej architektúry a dizajnu, preto je ťažké ubrániť sa porovnávaniu s krajinami, kde na kultúrnej reprezentácii záleží nielen samotným architektom, teoretikom a výtvarníkom, ale aj politickým autoritám. Nie je však malicherné v kontexte tohoročného bienále rozbiehať typickú slovenskú pesničku sťažností? Nie je práve toto ďalšia z príležitostí poučiť sa z frontovej línie, a tak ako mnohé projekty prezentované na ústrednej výstave využiť nedostatok vo svoj prospech?
Pohľad do hlavnej expozície v Arsenale foto: Andrea Avezzù, La Biennale di Venezia.
Plávajúca škola navrhnutá pre lagoský slum Maki od architekta Kunlého Ademyemiho z Nigérie foto: Italo Rondinella, La Biennale di Venezia.
Záber do pavilónu Českej republiky a Slovenska foto: Francesco Galli, La Biennale di Venezia.
Nemecký pavilón Making Heimat, kurátor Oliver Eisler. Záber z búrania otvorov foto: Felix Torkar, La Biennale di Venezia.
Peter Szalay je výskumný pracovník SAV.