Keď Ondrej Zoričák prvýkrát predstavil svoj cyklus Život jednej rustiky (2015) vychádzajúci z dominantného architektonického prvku mestských jadier v rámci svojej diplomovej práce na Fakulte umení v Košiciach, poňal to ako príležitosť predstaviť celú galerijnú situáciu. Stenu preštukoval sivým cementom a do rohov postavil čínske ruže z univerzitného schodiska. Už tu bolo jasné, že jeho práce je okrem iného nutné vnímať ako komentár mainstreamového formalizmu a jeho inštitucionalizovanej podoby, v loftových galériách či v urbánnom priestore, ktorý ovládla estetika high-tech a minimalizmu. Zoričák tu dokázal, že si ako autor uvedomuje, akým spôsobom geometria a abstrakcia fungujú ako komodita, aj priestor, v ktorom k tomu dochádza. Nepochybne k tomu prispela skutočnosť, že autor medzitým začal študovať na Akadémii umenia vo Viedni v ateliéri expandovaného obrazového priestoru u Daniela Richtera.
Na prvej samostatnej výstave v Múzeu Vojtecha Löfflera v Košiciach pod názvom Samsara, ktorú kurátoroval Peter Tajkov, už tento princíp nezopakoval. A pritom aj tu bola príležitosť inštalovať kinetické práce, ktoré vznikli apropriáciou mestského mobiliáru (lavička, kvetináče) trebárs do preskleného nádvoria. Zoričákov záujem o architektúru, dizajn, ale tiež najnovšie technológie sa totiž prepájajú s potrebou vytvárať diela, ktoré podnecujú k meditácii a skutočne by najlepšie fungovali zasadené do prostredia mimo galérie. Či už ide o vibrácie vzniknuté rotačným pôsobením magnetov na špeciálnu kvapalinu (tzv. ferrofluid) v akejsi mestskej fontáne, alebo o svetielkujúce a rotujúce kvetináče s geometrickými sukulentmi (ako odraz high-techu v súčasnej záhradnej architektúre). Nielen kinetické práce, ale aj Život jednej rustiky sú naplnené duchovnými odkazmi, v tomto konkrétnom príklade nielen použitím materiálu (napr. podložky na jogu ako „pasparty“), ale predovšetkým prácou so svetlom a štrbinou. Pri pohľade na to, aké témy a formy si Zoričák vyberá z tradície geometrie a akým spôsobom vyjadruje spoločenskú, politickú a duchovnú skúsenosť dneška, si môžeme uvedomiť blízkosť autora k „posvätnej geometrii“, o ktorej uvažoval aj v rámci svojej teoretickej diplomovej práce.
Ondrej Zoričák / Kolotoč / kinetický objekt / 2015 / foto: Róbert Egreši.
Ivana Komanická
