Cena Oskára Čepana. Silná zostava alebo „povstanie“ ceny?

Putovný charakter Ceny Oskára Čepana (COČ) 2016 sa v tomto roku naplnil usídlením prezentácie vybraných finalistov v Banskej Bystrici, v priestoroch Stredoslovenskej galérie. Snaha organizátorov aktivizovať umeleckú scénu, aspoň dočasne ju decentralizovať a spájať výstavu a ceremoniál vyhlásenia (v Múzeu SNP) s dramaturgicky rôznorodými akciami je vítaným oživením umeleckého diania. V rámci recenzie sa však nebudem zaoberať charakterom a priebehom programu a sprievodných aktivít. Pokúsim sa zhodnotiť práce jednotlivých finalistov a pripojiť komentár k vystaveným dielam.

Oproti minulým ročníkom umožnila pôdorysná dispozícia Praetória Stredoslovenskej galérie rovnaké priestorové možnosti pre každého z výtvarníkov. Dôležitým momentom, ktorý sa prejavil v dvoch realizáciách, bol aj fakt chystanej rekonštrukcie podláh galérie. Tým sa otvorila možnosť pracovať so samotným priestorom razantnejšie a vstupovať doňho spôsobom, ktorý by bežne prevádzková situácia nedovoľovala.

Ak pristúpim k „prehliadke“ smerom od vstupu, v prvej z miestností na prízemí Preatória bola inštalovaná práca Daniely Krajčovej Dôvod zostať. V diele rozvíja kontinuálne prítomnú tému jej tvorby – motív životných osudov utečencov a komplikovanosť byrokratického systému udelenia azylu alebo povolení k práci a pobytu. Kontext inštitucionálnej „pavučiny“ a právnych obmedzení odkrýva cez osobné posolstvá, vybraných protagonistiek/protagonistov. Tie sa stávajú primárnou výpoveďou, ktorá nám ich sprítomňuje ako konkrétne ľudské bytosti, s vlastným rodinným pozadím, túžbami, snami, ale i strachom a obavami o vlastnú budúcnosť. Vytrháva ich z anonymity pojmu „žiadateľ o azyl“ a sprítomňuje ich v individualizovanom intímnom portréte. Motív čakania, stereotypných úkonov, úsilia integrovať sa do majoritnej spoločnosti, konfrontácia s pomermi v pobytových a záchytných táboroch, spomienky na rodinu a domov, z ktorého ich často vyhnala vojna – to sú námety výpovedí, ktoré autorka vizuálne približuje formou akvarelových ilustrácií, ktoré následne animuje.

K výslednej videoprojekcii vybrala autorka šesť príbehov (celková dĺžka: 51 min 47 s.). Názvy filmov Váhanie, Úsilie, Rozhodovanie, Odhodlanie, OdvahaVytrvalosť sú činnosti alebo vlastnosti, ktoré Daniela priraďuje k jednotlivým osudom. Každé z videí v sebe nesie charakteristický znak, ktorý sa vymyká klasickej ilustrácii povedaného, vychyľuje dielo od dokumentovania k voľnej vizuálnej interpretácii. Spoločným prvkom všetkých videí je scéna Bratislavy ako miesta reprezentujúceho Slovensko ako krajinu, v ktorej sa utečenci rozhodli žiť.

Priestor „hľadiska“ je vytvorený trojicou visiacich plachiet, ktoré pochádzajú priamo z pobytového tábora v Rohovciach. Plachty vytvárajú pocit izolovanosti, uzavretosti. Sú krehkou bariérou, cez ktorú sa dá vstúpiť, ale zároveň evokujú dištanciu. V použitom materiáli sa využíva asociácia fyzickej prítomnosti (plachta, ktorá sa reálne využíva ako prikrývka postele) a zároveň izolácie (plachta využitá ako plenta na zdôraznenie vyčlenenia, oddelenia). Na čelnej plachte sa nachádza autorkou vytvorená kresba – graf, znázorňujúci právne obštrukcie a zákonné povinnosti súvisiace s vybavovaním žiadosti o azyl a povolenia k práci a pobytu. Samotné akvarely už nie sú exponované a adjustované. Sú ponechané vo forme dokumentu, materiálu, ktorý bol východiskom k vytvoreniu prezentovaných videí. V prípade videoinštalácie Daniely Krajčovej je odkaz v uvedomení si, že mať čas na vypočutie si príbehov druhých, čas na citlivé vnímanie životných situácií a individuálnych potrieb je prvým krokom k empatii.

Na pomedzí plastiky a architektúry, vnútorného priestoru a formovaného haptického povrchu sa pohybovala inštalácia Útroby Lucie Luptákovej. Vo vizuálne výraznom diele nechala nazrieť divákov pod koberec, ktorý vyzdvihla z miestnosti galérie a sformovala ho do skulpturálne pôsobiacej spleti chodieb. Dôležité bolo gesto využitia materiálu „nájdeného“ v galérii a zároveň materiálu odkazujúceho na sochárske narábanie s textíliami, plyšom či filcom u autorov Arte povera (napr. Jannis Kounellis) alebo u Roberta Morrisa. Dielo evokovalo bludisko či improvizovane vytvorenú skrýšu, ktorá v detstve predstavovala vstup do zvláštnej ríše, kdesi mimo pohľad dospelých. Mimo dozor. Metafora nazretia pod povrch vecí, zviditeľnenie toho, čo sa obvykle zametá pod koberec, je vizualizovaná a prevedená do výtvarného frazeologizmu. Prechod dielom diváka vyvádza do rohu miestnosti, kde kruhové vypuklé zrkadlo umožňuje pohľadom obsiahnuť celý priestor. Autorka využíva protetické zrkadlové pomôcky aj v prípade prepojenia inštalácie s verejným priestorom mesta. Zrkadlová plocha osadená v okennej špalete a druhá na mieste okenného skla vytvárajú možnosť nazrieť na ulicu, akoby za roh, a stretnúť pohľad náhodného chodca.

Pri prechode inštaláciou pozornému divákovi neunikne úzka „slepá“ chodba ukončená nejasne sa vynárajúcou scénou s osadenou fotografiou. Nedostatok svetla i nemožnosť pristúpiť blízko znejasňovali jasné rozpoznanie objektu. Až po privyknutí sietnice na šero, je zreteľné, že fotografia zachytáva dvere, ktoré vytvárajú scénickú ilúziu pokračovania chodby – iného priestoru, do ktorého by bolo možné vstúpiť, ak by sa nám ich podarilo otvoriť. Motív fantazijného sa prepája s výtvarne formulovanou ideou. Už redundantnejšie a špekulatívnejšie na mňa pôsobili zrkadlové plochy. V tomto kontexte však odkazujú na latentnejšie prítomný odkaz diela, ktoré sa má stať reflexiou verejného, politicko-spoločenského prostredia. Vzhľadom na miesto výstavy nazretie „pod povrch vecí“ alebo motív úkrytu, či bunkru môžu byť rovnako významovo spojené s minulosťou mesta (centrum SNP), ako aj jeho súčasnosťou, keď sa stalo centrom neo-ľudáckej politickej orientácie.

Pri vychádzaní z inštalácie si detailnejšie všímam zväčšenú archívnu fotografiu vytlačenú na plastickom závese, zachytávajúcu pôvodný vstup do miestnosti s kovovou otáčavou mrežou. V jedinom kúsku koberca ponechanom na zemi v inštalácii Lucie Luptákovej je zviditeľnená jasne vyrytá ryha z mreže. Možno čítať sprostredkovaný odkaz: súčasnosť vždy nesie stopy minulosti a zároveň ponúka možnosti k ich interpretovaniu.

Protiľahlé priestory galérie obsadila členitá, kon- textuálna inštalácia Juraja Gábora. Zúžený vstup do priestoru a vertikálne „šalovaný“ drevený obklad je odkazom na technické konštrukcie jeho nedávnych realizácií. Vzťah materiálu a technického riešenia, náčrtu, skíc a finálnych realizácií sa stáva nástrojom k porozumeniu komplexnej inštalácii. V tomto prípade sa domnievam, že dielo (alebo skôr kolekcia diel) bolo divácky pomerne ťažko súborne dekódovateľné a dôležitou súčasťou k jeho porozumeniu je autorov komentár. Odkaz k procesualite podčiarkuje „pracovné prostredie“, ktoré je dôkazom, že inštalácia sa bude v priebehu výstavy meniť. Autor využíva priestor galérie na odkrývanie vlastných stupňov uvažovania, na zviditeľňovanie zdrojov, ktoré ich napájajú. Zároveň mení galériu na ateliér. Galéria nie je miestom uzavretia myšlienok, ale priestorom k ich neustálemu rozvíjaniu.

Kľúčom k dielu Našiel som/Ďalšie miesto natáčania je zväčšená fotografia domu týčiaceho sa nad korunami stromov – autorom objaveného miesta, ktoré sa lokalitou viaže k miestu jeho trvalého bydliska. Pri pohľade na fotografiu je dôležitý moment vlastného odrazu spôsobený reflexným sklom – t. j. uvidenie sa v obraze. Motív stavby domu, ktorá zostala nedokončená, je alegóriou tvorby ako formy sprostredkujúceho poznania. Dom je konkrétnym, ale aj symbolickým priestorom. Vzťahy telesného pohybu – vstup, stúpanie, schádzanie – súvisia s priestorovou, fyzickou zmenou, ktorú človek zažíva. Nedokončená snaha majiteľa vystavať dom až nad koruny stromov a vytvoriť platformu, rozhľadňu, z ktorej by sa otváral pohľad do krajiny a na meandre rieky Ipeľ, je prostredníctvom výstavy variabilne tematizovaná. Námet vymedzovania pohľadu, rámovanie obrazu krajiny alebo motív gradácie a vlnenia sú znázornené nielen cez autorove diela, ale aj v použití diel iných autorov/autoriek, ktoré sa pre jeho uvažovanie stali inšpiratívnymi. Akoby bola koncepcia výstavy skôr kurátorská ako čisto autorská. Proces od myšlienky k jej rozpracovaniu a finalizácii je reverzibilne prehodnocovaný a spochybňovaný. Inštalácia je skôr koncepualizáciou matérie. Je uvažovaním nad domom, ktorý je metaforou obydlia (zabývania sa, usadenia), ale aj bodom výhľadu (lokalizácie pohľadu) a miestom vstupu človeka do krajiny.

Víťazkami tohtoročnej COČ sa stala poľsko-slovenská dvojica výtvarníčok Julia GrybośBarbora Zentková. Umelkyne vo svojej tvorbe prekračujú hranice klasickej maľby smerom k inštalácii a zvukovým prostrediam. Maliarske médium je posúvané k expandovaným polohám a až fyzickému prežitku priestoru. V inštalácii Úder pěstí o zeď, co zní celý den reagujú autorky na udalosť zbúrania bývalej textilnej fabriky Vlněna v Brne, kde ešte donedávna sídlil komplex umeleckých ateliérov, vrátene ateliéru autoriek. Motív zbavovania sa industriálneho dedičstva nie je, prirodzene, iba problémom Brna. Autorky poukazujú na neschopnosť adaptabilných architektonických zásahov a problém všeobecného nezáujmu zachovania architektúry minulosti v celom stredoeurópskom regióne (a veľmi pálčivo najmä na Slovensku). Indexovými znakmi odkazujúcimi na priestor fabriky sú využité fragmenty materiálu podlahovej krytiny. Tie sú v inštalácii pre COČ pokladané na podlahu a vytvárajú farebnú koláž, kde samotné linoleum, neraz opotrebované, vychodené rokmi používania, je procesuálnou časovou stopou fixovanou v materiáli. V ploche je spomienka materializovaná, zatiaľ čo samotný priestor je vyplnený zvukovým a svetelno-koloristickým dematerializovaným účinkom. Šesť monochromatických plátien pôsobí zároveň ako zvuková membrána prepúšťajúca meditatívnu zvukovú vlnu. Výmena pôvodného osvetlenia galérie a jeho nahradenie rozptýleným svetlom LED trubice v súčinnosti so zvukom vytvára až fyzicky účinnú vibráciu. Monochromatické plátna, vypĺňajúce okenné otvory (tak aby do miestnosti nevstupovalo denné svetlo) tvoria vertikálny farebný pendant k podlahe. Dielo sa úmyselne bráni fotografickej či filmovej reprodukcii. Akcentuje potrebu samotného zážitku. Zvuk, ktorého vznik podmienili aj nahrávky z pôvodnej fabriky (trhanie nití), sa vrství a postupne zintenzívňuje. V nánose postprodukcie sa však vytráca samotné sprítomnenie miesta a zvukový ready-made sa vpíja do ambientnych plôch. Dielo Barbory Zentkovej a Julie Gryboś zaujalo porotu svojím odmietnutím zaujatia vyhraneného postoja k akémukoľvek médiu, ako aj komplexnou, kolaboratívnou a afektívnou reakciou na prostredie.

Z môjho hľadiska je víťazstvo autoriek dôkazom pretrvávajúceho záujmu o homogénne, estetizované a jasne formulované diela. Výrazná profesionálne zvládnutá a koncepčne galerijná inštalácia tak v hodnotení poroty prevýšila apelatívnejšie, asociatívnejšie či kontextuálne previazanejšie realizácie. Tohtoročnú COČ zároveň hodnotím ako umelecky vyrovnanú a z hľadiska stimulácie našej umeleckej scény za výrazne podnetnú.

 

Ján Kralovič je kurátor a teoretik umenia.

 

 

Julia Gryboś a Barbora Zentková Úder pěstí o zeď, co zní celý, den, zvuková inštalácia (linoleum, drevo, polyester, káble, reproduktory), 2016 foto: Tatiana Takáčová.

Lucia Luptáková  Útroby, priestorová inštalácia, koberec, drevo, fotografia, zrkadlá, 2016 foto: Tatiana Takáčová.

Začněte psát hledaný výraz výše a stisknutím klávesy Enter vyhledejte. Stisknutím klávesy ESC zrušíte.

Zpět na začátek