Juraj Meliš bol školením sochár, ale vo svojej tvorbe robil všetko pre to, aby klasické dimenzie disciplíny, ktorú vyštudoval, poprel iróniou výrazu, keď namiesto krásy komponovaných foriem s uhladenými povrchmi považoval za dôležité rudimentárne – surovo – otesané tvary kompozícií. Ponechával im prírodný, ničím neupravený vzhľad. Niekedy výsledné diela polychrómoval, čím ich ešte viac odlíšil od sôch, ktoré boli v čase ich vzniku uznávané – aj s farbou narábal drsne, antiestétsky. Mnohé tiež dopĺňal nielen nápismi, ale i provokatívnymi či nečakane nežnými textami, ktoré možno raz zaujmú literárnych kritikov.
Do slovenského výtvarného života Juraj Meliš vstúpil v období, keď bola v zenite uznania tvorba autorov artikulujúcich prepojenie domácej tradície s moderným umením. Konceptuálni a akční umelci či autori objektov, inštalácií a prostredí už síce boli viditeľní na domácej výtvarnej scéne, no diváci, žijúci vo všeobecnosti zotrvačnosťou, ani ich aktivity, ani úspechy, ktoré mali v medzinárodnom kontexte, nebrali vážne. On sám sa snažil napĺňať méty aktuálnosti prepájaním koncepčného myslenia a remeselných, doslova antiumeleckých postupov.
Pri hlbšej analýze spôsobu i cieľov Melišovej (anti) sochárskej tvorby vystúpi do popredia inšpirácia pop-artom, konkrétne tvorbou parížskych Nových realistov, čo nie je v slovenskom prostredí, i okruhu, ktorý uprednostňuje efemérne výtvarné polohy, nič nezvyčajné. V jeho prípade však išlo o väzbu voľnú, ktorú prevrstvil vlastným, „plebejským“ spôsobom vyjadrenia. Juraj Meliš sa okrem objektov a prostredí – v ktorých pracoval predovšetkým s drevom – venoval aj grafickým cyklom, v ktorých možno vysledovať jeho afinitu ku konceptuálnym tendenciám.
Juraja Meliša, rovnako ako jeho generačných kolegov, tvrdo zasiahla tzv. normalizácia československého politického a kultúrneho života. Talentovaný sochár, ktorý začiatkom 70. rokov dokázal pripraviť tri vlastné výstavy – Prostredia – jedinečné koncepciou i poetikou, sa pre svoj výtvarný názor ocitol medzi neželanými autormi. Nevzdal sa však. Ako protagonista slovenskej neoficiálnej výtvarnej scény sa podieľal na jej aktivitách a ďalej rozvíjal jazyk svojho vyjadrenia, ktorý charakterizovala jasná myšlienka, energia, rudimentárny rukopis, rozhodnosť a smelosť, s akou otváral naliehavé témy ohrozenia života, prírody a človeka ako jej súčasti, pričom sa nebál v dobe neslobody ani tém politických.
Po Nežnej revolúcii Juraj Meliš viac rokov pedagogicky pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Jeho tvorba je zastúpená vo významných verejných i súkromných zbierkach. Kľúčové dielo Autoportrét s Ideou bude reprezentovať Slovensko v expozícii nového múzea Dom európskych dejín v Bruseli, ktoré sa otvorí na budúci rok, žiaľ, až po jeho nečakanej smrti.
Zuzana Bartošová, historička umenia, Ústav dejín umenia SAV.
Juraj Meliš Autoportrét s ideou, 1980, kombinovaná technika
Z cyklu Idea II., 1979–82, sieťotlač na papieri
Zlatá idea (z cyklu monológy), 1985–86, kombinovaná technika.
Courtesy všetkých diel: Zbierka Prvej slovenskej investičnej skupiny.
