Laboratórium, ateliér a zdrojový kód by Lindsey Berfond

Lindsey Berfond: Tvoje umelecké praktiky pokrývajú množstvo disciplín, od fotografie, plastiky, sociálnej praxe, biologického výskumu, počítačového programovania, až po urbanizmus a architektúru, ale metodická kostra alebo jad­ro, ktoré sa tiahne celou tvojou prácou, spočíva v záujme o generovanie poznatkov, a čo je ešte dôležitejšie, búranie tradičných systémov v snahe o hľadanie a rozvoj informá­cií. Mohol by si nám porozprávať o úlohe, ktorú tvorba poznatkov vo všeobecnosti zohráva v tvojej práci, ako aj o vplyve Open Source, kultúry (bio)hackingu a DIY („ku­tilských“, urob-si-sám) vedeckých komunít?

Matej Vakula: Veľká časť mojej práce, ak nie všetka, zahŕňa rôzne pozorovania rozmanitých prístupov k tvorbe a distribúcii poznatkov. Hacker spaces pova­žujem za ideálne miesta na šírenie alternatívnych ve­domostí mimo formálneho vzdelávania. Tieto kolek­tívne priestory vznikli v súvislosti s demokratizáciou počítačového programovania a elektroniky, ale odvte­dy sa vyvinuli ďalej a zahrnuli mnoho iných foriem práce s mechanikou a kultúry DIY. Medzi miesta, ktoré ma priamo ovplyvnili, patrí Public Laboratory a Gen-space v Brooklyne, ktorých som aktívnym členom. Genspace je komunitným laboratóriom certifikova­ným prvou úrovňou biologickej bezpečnosti. Ponúka komunitný prístup k biotechnológiám a vedeckému vzdelávaniu, a zároveň podporuje biotechnologické startupy a umelcov, ktorí majú záujem experimento­vať. Predtým, ako som začal pracovať v Genspace, som sa venoval aj výskumu v Public Lab, čo je väčšia sieť komunít zameraných na environmentálne problémy a open source technológie, ktoré je možné aktivizovať na pomoc komunitám pri riešení týchto problémov. Obidve tieto miesta sa zapájajú do komunitného úsilia bioremediácie a sú zásadnými zdrojmi pre moju prácu. Vidím, ako je možné nasmerovať toto otvorené zdieľa­nie poznatkov a dostupné vybavenie, ku ktorému majú bežne prístup iba popredné elitárske inštitúcie, k zlep­šeniu a posilneniu komunít.

LB: Áno, dostupnosť je v tvojej práci prevládajúcou témou, najmä pojem vizuálneho a fyzického prístupu, ktorý poní­maš pragmatickým spôsobom. Toto je téma, ktorá sa klenie tvojimi projektmi Nano Construct (Nano konštrukt) a Well Plate Utopias, ako aj tvojou súčasnou prácou Manuals for Public Space (Manuály pre verejný priestor). Zaujímavé je aj to, že staviaš do popredia tieto alternatívne priestory. Myslím, že na tvojej práci je fascinujúci práve spôsob, akým pôsobíš medzi komunitou biohackingu a tradičnými vedec­kými inštitúciami, a zaoberáš sa aj lineárnejšími procesmi založenými na hypotézach, ktoré sú s nimi spojené. Možno by si nám mohol porozprávať, ako si sa stal rezidentom Centra pre molekulárne zobrazovanie a nanotechnológie v rámci Centra pre výskum rakoviny Sloan-Kettering. Vní­maš svoje pôsobenie v laboratóriu chemika a inžiniera Da­niela Hellera ako intervenciu, alebo ako spoluprácu?

MV: Keď som Dana stretol v Genspace, pozval ma na návštevu do svojho laboratória. Počas toho prvého stretnutia som mu predložil niektoré svoje nápady na projekty a presne to zapadlo do výskumu, ktorý prá­ve v laboratóriu viedli. Povedal by som, že naša práca má skôr charakter spolupráce. Sloan-Kettering aj Dan sa snažia lepšie šíriť alebo komunikovať prácu, ktorá prebieha v týchto uzavretých laboratóriách, čo je tiež výzvou pre mňa: interpretovať relatívne komplexné informácie, ktoré tu vznikajú, a sprostredkovať ich verejnosti. Zároveň je to dôležitá úloha s ohľadom na moju prácu – skúmať kultúru laboratória nie ako niečo oddelené, ale v interakcii so širšou kultúrou a spoloč­nosťou, dokonca aj so širšou politikou a ekonómiou.

LB: Mohol by si vysvetliť, na čom v laboratóriu pracujú, ako aj tvoj najnovší projekt Well Plate Utopias (2016)? Zdá sa, že v práci, ktorú robíš, je určitá dávka zodpoved­nosti, snahy udržať sa na rovnakom štandarde ako vedci, popri ktorých pracuješ. Zároveň sa tvoje vnímanie a ciele ako biohackera, programátora a umelca môžu značne líšiť.

MV: Laboratórium sa zameriava najmä na výskum nanočastíc a liekov založených na nanočasticiach. Na­nočastice cielene preniknú do rakovinových buniek, a keď sú tieto tkanivá nesúce nanočastice vystavené infračervenému žiareniu, častice sa zmenia na voľné radikály, ktoré rakovinové bunky zabíjajú. Začal som pracovať v laboratóriu ako umelec s určitými znalosťa­mi z DIY vedy a vedeckých metód, ale na začiatku som sa musel veľa naučiť o ich prístupe a metódach. Toto skutočne ovplyvnilo spôsob, akým som realizoval svoje vlastné projekty. Snažil som sa nadviazať na prácu, kto­rá prebiehala v laboratóriu, a potenciálne ju rozširovať. Na začiatku projektu Well Plate Utopias som zopakoval proces testovania týchto liekov založených na nanočas­ticiach tak, že som vypestoval jednu vrstvu tkaniva v Petriho miske, pridal som liek, a zasvietil na misku infračerveným laserom. Infračervený laser aktivuje lie­čivo a pripomenulo mi to analógové spracovanie foto­grafií. Inšpiráciu pre túto prácu som čerpal z konceptu Utópie od Thomasa Morea zo 16. storočia vo vzťahu k úlohe laboratória v spoločnosti ako fyzického miesta, kde sa produkuje budúcnosť a kde sa rodia nové tech­nológie, ktoré budú mať dopad na naše telo a kultúru. Každá doštička predstavuje písmeno z Moreovej abece­dy, ktorá je základom jazyka ostrova Utópia.

LB: Ak sa zamyslíme nad významom jazyka v tvojej práci – nielen vo Well Plate Utopias, ale aj v tvojich projektoch s umelou inteligenciou, kódovaním a DNA – tvoj prístup často zahŕňa určitý druh precedensu založeného na in­štrukcii, moment „ak… tak“. A predsa zároveň ponechávaš široký priestor otvoreným systémom, nechávaš ich otvore­né pre modifikácie, nechávaš možnosť, aby boli hacknu­té. Toto platí najmä pre tvoj najnovší projekt, ktorý spája workshop a performance, Exercise 1.0 – The Beta Version (2016), v ktorom sa spolu so svojimi spolupracovníkmi po­kúšaš prelomiť alebo odhaliť algoritmické limity poľskej štátnej sústavy a podmienečnú moc vlády pri odoberaní určitých slobôd.

MV: Rozhodne je pre mňa lákavá myšlienka potenciá­lu jazyka vyvíjať systémy. Pri každom projekte obvykle začínam mapovaním toho najvhodnejšieho systému na výskum idey, otázky alebo problému, a umelecké dielo, ktoré z toho vzniká, sa stane spôsobom interak­cie s obecenstvom. Inštrukcie a konceptuálne umenie založené na pokynoch sú veľmi podobné počítačové­mu programovaciemu jazyku, algoritmom a matema­tike. Rád testujem tento prahový priestor medzi jed­notlivými formátmi. Ak sa pozrieme na pokyny ako na niečo, čo môže slúžiť ako rámec pre vytvorenie umelec­kého diela, môže to byť cesta k otvoreniu zdrojového kódu (konceptu diela) a spôsob, akým doň vložiť nové idey. Napríklad, ak použijeme cyklickú repetitívnosť na riadenie a poháňanie vývoja konceptu umeleckého diela, môžeme doň dosadiť premenné, objekty a ďal­šie prvky z programovania, umelej inteligencie a deep learning, ktoré môžu vytvoriť koncept diela, ktorý sa vyvíja samostatne, a nie je viac závislý na umelcovi. Ta­kýto koncept je schopný reagovať na podnety zo svoj­ho prostredia.

LB: Veľmi jednoducho povedané, jazyk je v podstate mé­diom na vyrovnanie hracej plochy medzi človekom a stro­jom. Zaujímalo by ma, ako zohľadňuješ tento vzťah vo svo­jich dielach, ktoré skúmajú ultimátnu prediktívnu formu jazyka, kód DNA.

MV: Áno, keď sa jazyk chápe týmto spôsobom, môže priniesť flexibilný prístup k spolupráci medzi člove­kom a strojom. Pre mňa to umožňuje pozorovať, že jazyk a inštrukcie sú základom pôvodu samotného ži­vota – teda DNA, ktorá sa teraz vďaka nedávnemu po­kroku otvorila voči úpravám. Často rozmýšľam o tom, ako by sa dal môj hackerský prístup k umeniu a kon­ceptu zapracovať do kódu DNA priamo zasahujúc do biologických kódov.

LB: Takýto spôsob uvažovania o technológii a DNA otvára otázku vlastníctva a kapitálu, niečoho, čomu sa otvorené technológie snažia vyhýbať. Ľudský jazyk takisto zďaleka nie je neutrálny a je možné ho previazať so štruktúrami moci a útlaku spôsobom, ktorý má veľmi zásadné účinky. Ako sa vo svojej tvorbe pasuješ s týmito okolnosťami?

MV: Myslím, že open source prístup sa pokúša demo­kratizovať čokoľvek, čoho sa týka, s cieľom radikálne eliminovať pojem vlastníctva a umožniť voľný prístup verejnosti, či už ku kódu DNA, umeleckému dielu, alebo dokonca priestoru, kde sa ľudia zhromažďujú alebo žijú. Rozhodne je dôležité pamätať na mocenské štruktúry vlastné týmto materiálom, či už ide o DNA, rakovinové bunky, jadrové alebo akékoľvek iné tech­nológie. Zoberme si napríklad Henriettu Lacks. Jej príbeh odhalil inštitucionálny rasizmus v americkej biomedicínskej komunite počas 50. rokov 20. storočia. Jej telo – bunky, ktoré boli odobraté bez súhlasu – sa predávali a ešte stále predávajú ako komodita. Z práv­neho hľadiska je tu však spor, či sa bunky po odobratí ešte stále považujú za vašu súčasť. Posúva to predsta­vu o integrite tela do úplne inej roviny. A potom, ako ste spomenuli, vyvstáva otázka vlastníctva. Kto vlastní práva k tomuto biologickému materiálu, pokiaľ sa už nepovažuje za súčasť konkrétneho občana?

LB: Rozumiem, a myslím si, že vzťah medzi technológiou a telom je preto taký vlastný tvojej práci, lebo nie sú chápa­né dichotomicky, ale v úzkom prepojení. Ako sa posúvame do novej sféry hyperprepojenosti s technológiou, a dokonca dematerializácie a rozširovania tela, možno by si nám mo­hol niečo povedať o svojej aktuálnej práci s umelou inteli­genciou a nanotechnológiou.

MV: V práci Nano Construct (2016) vytváram tieto 3D tlačené modely/plastiky nanočastíc a molekúl liekov proti rakovine v ľudskej mierke, motivácia pre toto dielo je však spojená so schopnosťou človeka pochopiť vedecké objavy, na ktoré prišla umelá inteligencia. To, čo vyvíjajú v Memorial Sloan Kettering aj mnohých iných biomedicínskych inštitúciách po celom svete, je pomerne nová metóda vedeckého výskumu, ktorá nie je založená na ľuďoch, vedcoch, ale do veľkej miery na umelej inteligencii. Nazýva sa výpočtová chémia. Skrát­ka, máte počítač s určitou úrovňou umelej inteligencie, do ktorého zadáte série vedeckých dát, pričom v našom prípade každá séria dát obsahuje údaje o párovaní kon­krétneho typu lieku proti rakovine so zodpovedajúcou nanočasticou. Takže buď počítač určí, že párovanie je kompatibilné a efektívne na vytvorenie lieku na liečbu rakoviny, alebo nie. Lenže problém je, že spôsob, akým počítač tieto predikcie vytvára, je pre ľudskú myseľ prí­liš komplikovaný na pochopenie.

LB: Takže vedec môže poznať algoritmus a série dát, ale ne­vie, ako počítač dospeje k svojim zisteniam. Ako pomáhajú plastiky/modely v interpretácii tohto procesu?

MV: V skutočnosti spolu pracujú stovky algoritmov, takže môžete poznať každý algoritmus, ale neviete, ako a prečo ich počítač spojil dohromady. Plastiky sú v podstate časti stavebnice, ktoré zhmotňujú vzťah molekúl nanočastíc ku kompatibilným liekom proti rakovine na základe ich tvarov. Pomáha to pochopiť vedcom, s ktorými pracujem, procesy počítača oveľa rýchlejším spôsobom. Pri rozhovoroch s mojimi spolu­pracovníkmi som mal pocit, že tento druh vizuálneho procesu kritického myslenia je veľmi podobný mojej vlastnej umeleckej tvorbe. Rozdiely medzi chápaním tvaru sú spoločné pre umeleckú aj vedeckú sféru. Prí­stup k týmto estetickým otázkam na úrovni nanomier­ky bol fascinujúci.

LB: Znie to veľmi odlišne od plynulejšej a osamelej prá­ce v ateliéri. Takisto je zaujímavé uvažovať o tom, ako by skutočne recipročná umelecká tvorba mohla vyzerať v la­boratóriu, najmä v čase, kedy si umelci, ktorí sa zaoberajú sociálnou praxou, často berú viac zo svojich krátkodobých kontaktov s rôznymi komunitami alebo disciplínami, ako im dávajú naspäť.

MV: Presne tak. V tomto prípade ste sa skutočne stali členom tímu a musíte myslieť na to, čo doňho prináša­te – čo im dávate, a následne aj čo dávate svojmu obe­censtvu. Zároveň musíte byť určitým spôsobom pre­cízni v tom, čo robíte, a dodržiavať presnosť informácií, ktoré sprostredkujete verejnosti.