„Chcem byť dobrým partnerom pre svoju snúbenicu, chcem byť dobrým synom pre svoju matku a otca, a myslím si, že spôsob, akým sa umelci správajú v rámci určitých stereotypov, nie je zábavný ani zdravý.“ Simon Denny 1
Postinternetové umenie je relatívne voľný pojem, ktorý sa dá chápať v mnohých kontextoch a podľa rôznych definícií. Najbežnejšie a najjednoduchšie vysvetlenie fenoménu spojeného v užšom zmysle s prúdom umeleckej tvorby nazývanej postinternetové umenie 2 je pravdepodobne vysvetlenie od umelkyne Marisy Olson ako „umenie vytvorené po čase strávenom na internete,“ čo popisuje podmienky digitálnej kultúry a internetu ako súčasti každodenného života a nie oblasti, ktorou by sa bolo treba zvlášť zaoberať.
Začiatok postinternetového umenia sa prelína s vypuknutím finančnej krízy a veľkej recesie. Zásadné škrty v rozpočtoch pre kultúru priniesli určité transformácie. Kritické mediálne umenie a kultúra sa transformovali do mnohých rôznych smerov a kvôli smerovaniu financovania neboli natoľko otvorene kritické a politické. Umenie a veda, smer, ktorý už nejakú dobu figuroval, získal finančnú podporu, pričom umenie bolo vnímané najmä ako „tvorivá podpora“ vedeckého výskumu, keďže umenie prináša netradičné prístupy a preferuje inovácie. Kreatívny priemysel sa do veľkej miery zaslúžil o sformovanie kultúry startupov. Mnoho umeleckých aktivít s kritickým a politickým kontextom (mimo politicky korektných umeleckých projektov) sa ocitlo za posledné desaťročie v náročnej pozícii kvôli prísnosti, meniacej sa politickej klíme a všeobecnému tlaku smerom k „vedeckosti“ alebo „priemyselnosti“.
Kultúrny teoretik Mark Fisher vo svojej knihe Capitalist Realism (Kapitalistický realizmus) popisuje súčasné podmienky, kde „politický antagonizmus ustúpil manažérskemu prístupu, pri ktorom je súťaženie zahrnuté do postideologického rámca individuálneho úspechu alebo zlyhania“. 3
REALITA
Mnoho umelcov bolo z toho dôvodu v určitom zmysle postinternetovými umelcami a mnoho z nich malo významnú pozíciu v internetovom umení. Priekopnícky magazín Mute sa zaoberal konceptom umenia a kultúry po internete už v 90. rokoch. Vuk Ćosić zanechal internetové umenie. Heath Bunting opustil aktivity na internete a začal svoje početné projekty realizovať vo svete offline. Alexej Shulgin s kolegami z Electroboutique vytvorili Media Art 2.0, s prehnanou identifikáciou (overidentification), dialógom s trhom a úplnou podriadenosťou sile trhu (ak ich nemôžete poraziť, pridajte sa k nim). Umelcov, ktorí medzičasom zanechali internet alebo dokonca umenie, je oveľa viac. Ale pre väčšinu z nich je spoločné zamietanie alebo ironizovanie podmienok na trhu s umením a nášho pohltenia ním, a naplno si uvedomujú, že sú jeho súčasťou. Napríklad Heath Bunting príležitostne predáva svoje umelecké diela cez e-mailové zoznamy adresátov, pričom posiela e-mail s krátkym popisom a cenami, čím sa pokúša dostať do pozície subjektu, nielen objektu finančnej ríše.
Na druhej strane postinternetoví umelci väčšinou využívajú silu umeleckého trhu, prípadne sú k ne aspoň ambivalentní. Postinternetové umenie pritiahlo značnú pozornosť trhu, podobnú skupine Young British Artists (Mladí britskí umelci) v 90. rokoch. Na trh s umením to prinieslo čerstvý vietor, pretože postinternetové umenie sa určitým spôsobom v budúcich dejinách umenia stalo novým žánrom/štýlom/ epochou. Zdá sa, že je to celkom jednoduché: Ak neriešite politický kontext ani nekritizujete prispôsobovanie sa umenia trhu atď., získate na trhu potenciál. Za týchto podmienok zaujali benevolentný postoj k umeleckému trhu umelci, ktorí sa na rozdiel od predchádzajúcej generácie mediálnych umelcov, nezdráhali stať predmetom finančných špekulácií. Očividne pochopili známy citát Margaret Thatcherovej: „Nie je iná možnosť.“ Takže mnohí z generácie umelcov, ktorá sa hlási k postinternetovému umeniu, by sa dali označiť ako „kapitalistickí realisti“. V tomto zmysle sú umelci realistami, ktorí riešia, ako zaplatiť nájomné a zarobiť si na živobytie v ťažkých časoch finančnej neistoty. Podľa Marca Spieglera, riaditeľa Art Basel, „digitálna generácia (…) sa teraz skutočne rozpálila“ a priniesla „celkom nový vývoj do sveta umenia, aký v ňom predtým nebýval“. 4
Pôsobí v rámci všeobecnej normalizácie „reálneho kapitalizmu“. Normalizácia je pojem označujúci obdobie medzi rokmi 1971 a 1989, vznikajúci po vojenskom zásahu krajín Varšavskej zmluvy v Československu v roku 1968. V rámci normalizácie po tejto intervencii bol obnovený systém fungujúci v krajine pred reformami A. Dubčeka, ale spoločnosť sa prispôsobovala novým podmienkam. Toto obdobie zažilo mnoho prípadov individuálnych exilov a únikov na jednej strane, ale aj spoluprácu v mene „novej reality“ na strane druhej.
Bolo to podobné ako v obľúbenom TV sitcome Ronalda Reagana Family Ties (Rodinné putá), kde syn Alex P. Keaton (v podaní Michaela J. Foxa), mladý republikánsky neokonzervatívec, ktorý obdivuje Richarda Nixona a Miltona Friedmana, predstavuje novú generáciu realistov, ktorí nerozumejú svojim uvoľneným a liberálnym rodičom Stevenovi a Elyse (v podaní Michaela Grossa a Meredith Baxterovej) a ich svetonázoru. Postinternetoví umelci vnímajú márnosť kritických praktík internetového umenia už od kulminácie hnutia mladých proti establišmentu v Seattle, Ženeve atď., a úspešnej kolízie s ideológiou vojny proti terorizmu. Alebo vidia, že radikálne idey z 90. rokov sú dnes jadrom súčasného dátového kapitalizmu (zdieľanie/sharing, voľný prístup/free access) a že ich rovesníci sa stávajú miliardármi stavajúc na starších myšlienkach.
Vlastnými slovami umelca Simona Dennyho, ktorý citoval text spisovateľa Chrisa Krausa v reakcii na výrok Franca Berardi Bifoa: „Chris Kraus napísal v eseji k mojej nadchádzajúcej prezentácii v Benátkach, že „ak je pravdou, čo napísal teoretik Franco Berardi, že techno-lingvistické a psychicky invazívne médiá trans formovali spoločenský život, ktorý neustále neguje odmietanie, nemá veľmi zmysel viac hromadiť „kritiky“, ktoré odkazujú na zastaralé ideály demokracie.“ Možno by sme sa teda mali pozerať inými smermi, akými sa tvorba môže uberať. A ja obdivujem ľudí a umelcov okolo mňa, ktorí hľadajú rôzne uhly, ako pristupovať k materiálu a postoju k ekonomike.“ 5
NEPOHODLIE NA TRHU S UMENÍM
Na určité obdobie sa mnohí účastníci ekosystému trhu s umením zdráhali doňho zapájať a pôsobiť na ňom, pretože mali väčšinou vzdelanie v oblasti dejín umenia s jeho silnými kánonickými systémami, umelcami, hnutiami a žánrami. Týchto aktérov na trhu s umením konfrontujú ich súčasníci (akademici, prípadne kolegovia na umeleckej scéne), ktorí sú často silnými kritikmi sily trhu. A keďže umelecké trhy v zásade poháňa klasický princíp ziskovej marže, títo aktéri na trhu s umením sa ocitli v situáciách, kedy propagujú umelcov a umelecké diela, ktoré vznikajú najmä s ohľadom na umelecké výstavy a zberateľov, a tým vytvárajú nevôľu v ich osobnom postoji voči svetu umenia vo všeobecnosti, a často aj dezilúziu a dezorientáciu.
S príchodom umenia 90. rokov, ktoré je široko dostupné a zdieľateľné, sa aktéri sveta umeleckého trhu museli naučiť ignorovať rozsiahly svet umeleckej tvorby, ktorá prebiehala okolo nich, ale nespĺňala podmienky trhu, buď preto, lebo jej autori vedome odmietali, že by sa mali stať predmetmi umeleckého trhu, alebo ich umelecká tvorba bola príliš početná, a teda nebolo možné uplatniť elementárny princíp umeleckého trhu (a trhu vo všeobecnosti) – princíp nedostatku. Takže keď sa objavilo postinternetové umenie, stalo sa určitým spôsobom ontologickým záchranným člnom pre trh s umením. Postinternetoví umelci priniesli do svojej tvorby inovatívne prvky a uistenie, že táto umelecká prax bude určitým spôsobom súčasťou budúcich dejín umenia, a teda minimalizuje budúce trhové riziká.
Kristian Lukić je kurátor a teoretik umenia.
1 Feldhaus Timo, The Soul of Simon Denny, a portrait of the artist on his way up, 29. 7. 2015 http://www.spikeartmagazine. com/en/articles/soul-simon-denny
2 Postinternetové umenie sa často zamieňa s post-mediálnym alebo postdigitálnym umením. Dobrou analýzou týchto rozdielov a prienikov je text od Floriana Cramera Talking Past Each Other. On the word combinatorics of “post”, “media”, “digital” and “Internet” (Hovoriť jeden cez druhého. O kombinatorike „post“ slov „médiá“, „digitálny“ a „internet“), http://data.pleintekst.nl/talking_past_each_other.html
3 Lemmey, Huw. Mission Creep: K-Hole and Trend Forecasting as Creative Practice, 26. 3. 2013. http://rhizome.org/ editorial/2013/mar/26/mission-creep/
4 Goldstein Andrew M, Art Basel Director Marc Spiegler on How the World’s Premier Fair Continues to Evolve, Artspace, 18. 6. 2015, http://www.artspace.com/magazine/interviews_ features/marc-spiegler-art-basel-interview-2015
5 Feldhaus Timo, The Soul of Simon Denny, a portrait of the artist on his way up, 29. 7. 2015 http://www.spikeartmagazine. com/en/articles/soul-simon-denny
Simon Denny TEDxVaduz redux, 2014 inštalácia v galérii T293, Rím, foto: Roberto Apa.
Simon Denny Products for Organising 2015–2016 Serpentine Gallery. obe diela: courtesy Galerie Buchholz, Berlín/Kolín, foto: Joe Grand.
Simon Denny TEDxVaduz redux, 2014 inštalácia v galérii T293, Rím, foto: Roberto Apa.