POMENOVANIE
Keď niečo pomenujeme, začne to pre nás žiť na mentálnej úrovni. V našich zemepisných šírkach sme od nepamäti zvyknutí zaoberať sa slovami, ideami, a teda konceptami. Meno ako slovo na začiatok. Nová éra, nový človek, nové zviera, nová planéta, nový orgán. Začne to žiť, a preto to pomenujeme? Alebo tiež až priradením mena začali zvieratá, rastliny a všetky veci pre biblického Adama existovať? Dostal príležitosť aj úlohu pomenovať všetko stvorenstvo. Získaval tým dojem spolupatričnosti, systému, vlastnenia ba až nadradenosti a vlády nad všetkým tým, čomu dokázal dať meno. Veríme, že presný názov akýmsi spôsobom zjasňuje aj stabilizuje pre nás daný stav. Nielen deti sa vedia pohádať pre slovíčka. Pamätáte sa ešte na „pomlčkovú“ vojnu? V deväťdesiatych rokoch, pred oddelením našich krajín boli otvorené dve možnosti ako pomenovať krajinu: Československo alebo Česko-Slovensko. Koľko emócií vedela vyvolať len jedna malá čiaročka. A nakoniec ani nebola potrebná…
Pomenovávame ako rodičia. Niečo nové sa deje, čo je tak trochu aj naša zodpovednosť, ale nemáme na to úplne dosah. Pomenovať vlastné dieťa je veľmi silný zážitok. Matka vie o živote často ako prvá a úplne jedinečným spôsobom. Postupne to zistí aj lekár, okoloidúci, šéf v práci… znaky života sa každým dňom jasnejšie materializujú. Určím a nastavím bezohľadne to, čím si ja prajem, aby bolo, alebo môžem niečomu ticho a pozorne načúvať a to meno, ktoré už má, „iba“ vysloviť? Sme zvedaví na to, aký je každý nový človek, s ktorým sa zoznámime. Zaujíma nás jeho meno. Vtedy obraz o ňom dostane jasnejšie špecifiká. V koncentračných táboroch boli ľudia len čísla. Tam na mene nezáležalo.
Vedci práve pomenovali nový orgán v brušnej dutine – okružie. Potvrdenie okružia ako samostatného orgánu údajne otvára nové možnosti v liečbe brušných ochorení. Lepšie pochopenie a ďalšie vedecké štúdie okolo tohto orgánu môžu znamenať pre pacientov menej komplikácií či rýchlejšie zotavenie. „Je to dôležité, pretože sa to týka nás všetkých. Doteraz sme stanovili anatómiu a štruktúru. Ďalším krokom je funkcia. Ak jej porozumiete, môžete identifikovať abnormálnu funkciu a máte ochorenie,“ vyhlásil otec-objaviteľ profesor John Calvin Coffey.
PORAST
Druhé P referuje o živote a jeho manifestácii. Čo je tým ozajstným životom, čo ho oddeľuje od prázdneho prežívania či jestvovania? Ľudí od strojov, vecí, skál či hliny. Staroveké definície hovorili o živých bytostiach, Aristoteles hovorí, že živé bytosti nesú svoj vlastný cieľ. Novoveká veda sa snažila zadefinovať jasne pozorovateľné vlastnosti – rozmnožovanie, výživu, rast, vnímanie, pohyb a podobne. Nová doba čelí novým bioetickým otázkam, napríklad pri potratoch, umelých oplodneniach, živote v kóme a podobne. Kde začína a končí? Ďalšou filozofickou výzvou je zadefinovať pôsobenie vírusov. Balansujú „na hrane života“, pretože sa rozmnožujú. Nie sú však sebestačné. Život je vnímaný viac ako proces, než konkrétny stav – bunky v tele sa stále vymieňajú a život sa neustále adaptuje a mení svoje prostredie. Takto vedú mnohé teórie k presvedčeniu, že stojí za to vnímať kontext – živé systémy. Hypotéza Gaia hovorí o tom, že planéta Zem je sama jeden veľký živý superorganizmus. Žiaden z organizmov na Zemi nemôže fungovať stopercentne sebestačne.
PLAST
Nová geologická epocha sa vraj volá antropocén, podľa signifikantnej činnosti človeka, ktorá na zemi zachováva stopu. O názvoch rozhodujú rodičia. Kto sú metaforickí rodičia v tomto prípade? Konsenzus dostatočného množstva vedcov, uvedomelých PR expertov a akčných politikov? Mohla by sa rovnako volať aj doba plastová. Ide o nastavenie kritérií. Nazdávame sa, že práve plasty sú tým najčastejším a novým elementom. Plasty nás obklopujú, plasty sú to, s čím prídeme denne do kontaktu.
K zodpovednému a profesionálnemu prístupu patria pomôcky z najrozmanitejších ropných variantov. Gumové rukavice najrozličnejšej hrúbky si naťahujú upratovačky aj chirurg. Prvý dotyk narodenému patrí cez gumové rukavice. A po smrti sa nájde primerane veľké igelitové vrece. Milujeme, preto (sa) chránime, na čom nám záleží: pred potvorskými baktériami, parazitmi, neviditeľnými mikróbmi aj vlastnými spermiami. Z útrob zeme sme vytiahli niečo, čo nám všadeprítomne zasiahlo do života, aj v tých najintímnejších a najchúlostivejších chvíľach. V mýtickom svete bol svet pekla, bezmocnosti a potenciálnej hrozby umiestňovaný pod zem. A nám sa zrodila doba plastová.
POSTRACH
Vydeľovanie a oddeľovanie je určitou časťou výkonu moci. Moc v sebe nesie možnosť zneužitia. Cieľom totalít je vnútenie pocitu bezmocnosti voči násiliu, vedel to už George Orwell. Rozpáliť základnú animáln nenávisť asi nebude až také zložité – stačí sa náhodne pozrieť na sociálne siete. Môžeme sa hnevať, ale čo z toho? Neexistuje spravodlivý hnev, spieval v časoch novembrovej revolúcie Ivan Hoffman. „Spravodlivým“ hnevom blčí kadekto na internete. A tú pieseň, ktorá mi kedysi pripadala trochu naivná, dnes nedokážem vygoogliť. Každopádne hnev je predovšetkým najčistejšie vyjadrenie vlastnej bezmocnosti.
Reálnym postrachom je zlo. Podobne ako vírusy sa učí meniť svoju formu. Český prekladateľ Martin Hilský rozoberá vo svojej prednáške Geneze zla, ako sa postupne vyvíjala charakteristika zápornej mužskej postavy v Shakespearových divadelných hrách. Od typu mäsiara so sekáčikom, cez panovníka, ktorý ma na to ľudí a netreba sa mu takto špiniť, postupne k intrigánovi, ktorý dokáže iných na to nahovoriť. Celkom finálny typ „padoucha“ je podľa Hilského skrytý v Othellovi. Sluha Jago zo závisti s rasistickým podtónom doslova zinscenuje okolo svojho pána Othella všetko tak, že tento zavraždí svoju milovanú a vernú snúbenicu Desdemonu. Touto virtuóznou manipuláciou, ktorú sleduje divák krok za krokom, úplne rozvráti osobnosť a celý život svojho pána naštartovaný v podstate idylicky. A na konci sa Jago vyznáva divákom, že on len každému dal to, čo ten sám chcel a vlastne cynicky „pomáhal“.
Zlo sa z externého internalizuje. Kam až dokáže ísť? Po atóm či Higgsov bozón?
POSTHUMANIZMUS
Kvalitu a esenciu doby teda určuje človek, alebo už sa sám stal obeťou a výsledkom posthumanizmu, ktorý preukázateľne a exaktne žijeme zároveň, popri a napriek antropocénu? Postčlovek sa už nechce vydeľovať rasovo, genderovo, sociálne či biologicky, funguje univerzálny model neohraničeného ľudského bytia. Posthumanisticky poňatý človek už nie je pánom stvorenstva, ale je prepojený s prírodou a technológiami. Je jednou zo súčastí sveta a jeho existencia je formovaná okolím tak, ako on formuje svoje okolie.
Slová s predponou post- sú ešte stále v móde, napriek tomu, že už základný kameň vzniku týchto postnovotvarov – postmodernu – vraj dávno niekam ďaleko odvialo. Čo urobí táto predpona so slovom, ktoré sa zdalo byť zrozumiteľné? Latinský pôvod odkazuje na význam po niečom a vyjadruje často časovú následnosť. Azda najzrozumiteľnejšie vyjadruje vzťah medzi základným slovom a jeho významovým rozšírením predponou post slovo postfaktický. Aký vzťah má postfaktická doba k faktom? Jednoznačne vypočítavý, manipulatívny až antagonistický. Slovo postfaktický vyjadruje asi iba zúfalý povzdych za vytrácajúcimi sa faktami. Ale manipuluje sa nielen so slovami, ale aj s ľudskými telami, túžbami a ideálmi. Istý mysliteľ (vy si možno spomeniete ktorý) na odpoveď, čo by chcel zmeniť, keby mal neobmedzené možnosti, povedal, že by najviac zo všetkého túžil navrátiť slovám ich pôvodný význam. Správne pomenovanie je (nielen pre Wittgensteina) dôležité rovnako ako čistý vzduch a voda.
Zuzana Duchová je kurátorka a hýbateľka.
Dorota Sadovská je umelkyňa.
Mária Čorejová Okružie, kresba, 2016 foto: archív autorky.
Cyril Blažo, Martin Kochan Zväzok svalov, 2014, kresba, foto: archív autorov.
Martin Špirec Kompozícia s mamutom I, video still, 2013;
Dorota Sadovská Živé šaty (Vivid Dresses), 2016 performance foto: Radka Bakajsová.
