Daniela Čarná: V roku 1970 si vstupoval na výtvarnú scénu dvomi, dnes už legendárnymi aktivitami. I. otvoreným ateliérom a akciou Z mesta von, ktorá sa dostala na obálku knihy Aktuelle Kunst in Osteuropa Klausa Groha. Obe naznačujú ďalší vývoj počas normalizácie: na jednej strane vytváranie „ostrovov pozitívnej deviácie“ v podobe spoločných aktivít neoficiálnych výtvarníkov, na druhej samotu v úzadí ateliéru, bez prirodzeného kontaktu s divákom. Prečo práve v tomto období vznikali tie najsilnejšie diela, ktorých posolstvá ani dnes nestrácajú na autenticite?
Rudolf Sikora: Výstavami Júliusa Kollera, Juraja Meliša a mojimi Topografiami v Galérii mladých sa na jar v roku 1970 skončili naše výstavné možnosti, galéria (a celá spoločnosť) nastúpila normalizačný kurz. Keďže sa už nedalo vystavovať, povedali sme si, že urobíme výstavu v mojom dome na Tehelnej 32 v Bratislave. Tak vznikol dnes legendárny I. otvorený ateliér (19. novembra 1970). Výber sa formoval dlhšie, asi dva mesiace, spolupracoval som s Vilom Jakubíkom, ktorý vtedy u nás býval. Staršia generácia autorov: Václav Cigler, Milan Dobeš, Alex Mlynárčik, Miloš Urbásek, Július Koller, Peter Bartoš, Jana Želibská mi dôverovali – predsa len, mal som vtedy iba 24 rokov. Jedným z našich cieľov bolo dotiahnuť umenie von medzi ľudí (poznali sme akcie Alexa Mlynárčika a iných autorov) a ukázať, že umenie môže slobodne žiť aj mimo galérií. Samozrejme, boli sme kontrolovaní ŠtB, otvorenie sme presunuli z 20. Na 19. novembra, mysliac si naivne, že na to neprídu. Je symbolické, že presne o 19 rokov neskôr, 19. Novembra 1989, sme zvolali ľudí do Umeleckej besedy, v ten deň vznikla aj Verejnosť proti násiliu. Otvoreným ateliérom sme symbolicky „odchádzali“ zo slobody, uzatvárali sa do seba a o 19 rokov sme sa zas slobodne „otvárali“. Obdobie normalizácie sme však využili naplno, pracovali sme, tvorili, dokázali vydať posolstvo. A nielen ja, ale aj viacerí iní – Jozef Jankovič, Stano Filko, Július Koller, Peter Bartoš, až po autorov mojej generácie, ako boli napríklad Juraj Meliš, Marián Mudroch, Vladimír Kordoš, Otis Laubert, Dezider Tóth, Daniel Fischer a mnohí ďalší – zanechali dôležité stopy. Milan Adamčiak počas Otvoreného ateliéru vyzval k ďalšej akcii Gaudium et Pax, ja som v rámci nej cez Vianoce urobil a zdokumentoval akciu Z mesta von. Po Otvorenom ateliéri sme pokračovali u mňa v stretávaní, pracovali sme tiež na spoločných projektoch Čas I., II. (Stano Filko, Július Koller, Igor Gazdík a ja, potom namiesto Igora Gazdíka prišiel Miloš Laky a Ján Zavarský), vznikla tam aj idea legendárneho Bieleho priestoru v bielom priestore (Miloš Laky, Ján Zavarský, Stano Filko).
Vytvoriť autentické dielo sme mohli však vďaka tomu, že sme tu ostali. Keby som bol v roku 1968 emigroval, aj keď som mal tú možnosť, vedel som, že moja rodina, súrodenci a rodičia by tým trpeli. V zneužívaní a vydieraní bol režim strašný. Po roku 1989 u nás niektorí teoretici hľadali hlavne to, čo sa podobalo na západné umenie, ale ja som cítil, že západ bude oveľa viac zaujímať naša autentická výpoveď. V týchto dňoch sa v Múzeu súčasného umenia v Záhrebe otvorila výstava Slovenská neoavantgarda / Rudolf Sikora, Július Koller a I. otvorený ateliér, znovu sa o tom dosť píše a porovnáva sa s inými neoficiálnymi aktivitami vo východnom bloku.
DČ: Často bývaš označovaný za konceptualistu, ty sám sa proti tomuto vymedzeniu zvykneš ohradzovať. Pracuješ naprieč médiami, s objektom, inštaláciou, fotografiou, grafikou, maľbou, ktorej si neprestal byť verný. Aká by bola tvoja vlastná definícia tvorby Rudolfa Sikoru?
RS: Otázka je, čo je to koncept, podľa akých definícií a predstáv sme boli alebo neboli konceptualisti? Idea je základ, najjednoduchšia cesta z vnútorného vesmíru von – a talent je dokázať vnútorné posolstvo pretlmočiť svojim blížnym. Je to ohromná radosť a slasť, keď to rezonuje. Kde končí koncept? Ja si myslím, že sa vyvíja, a nie vždy tak, ako si to niekto – ortodoxne – predstavuje, netýka sa len 60. a 70. rokov. Ja som sa nikdy neuzatváral, rozhodujúce je pre mňa myslenie, a u mňa spoločný menovateľ – koncept – je to, že dielo má ideu, i keď niekedy sa do neho miešali možno aj „nečisté“ prvky, veľa vizuálneho, „estetického“. Je mi jedno, ako sa to nazve, myslím si, že aj moje posledné veci nesú stopu konceptu. Premostenie smerom ku konceptu bolo u mňa umocnené aj záujmom o exaktné vedy.
DČ: V poslednej dobe veľa vystavuješ na prestížnych výstavách doma a v zahraničí, tvoja tvorba je reflektovaná v odbornej literatúre, nedávno si sa predstavil prierezovou výstavou Sám s fotografiou v Umelke. O ktoré obdobie tvojej tvorby majú galeristi najväčší záujem a čomu to pripisuješ?
RS: Galeristi, najmä v zahraničí, majú, prirodzene, záujem najmä o 70. roky, ale všímajú si aj 80. a 90. roky, a tiež aktuálnu tvorbu. V rokoch 1968 – 1969 som sa prvýkrát stretol s pojmom ekológia – dnes je všetko eko, ale „eko“ znamená, že by mal svet trocha ustúpiť, ochraňovať a neobchádzať varovanie špičkových vedcov, že sme na pokraji skazy. Pokiaľ svet bude v rukách politickej scény, ktorá má záujem byť znovu zvolená, nebudú robiť niekedy nepopulárne kroky súvisiace s ochranou životného prostredia. To potrebuje ústupky, obety. My ako civilizácia vieme, čo nás ochráni, ale nenapĺňame to. Napríklad okolo roku 2030 budú mať podľa prognóz v Španielsku problémy s vodou, taktiež v Afrike, obrovské davy ľudí sa pohnú a ďalšie krajiny sa budú brániť – ekologické nezrovnalosti prejdú do sociálnych nepokojov, v tom sú hrozby do budúcnosti. Kým sa s tým nevysporiadame, situácia sa nezlepší. Tu ide o ľudstvo, o naše deti, vnukov, o civilizáciu ako takú… O tom všetkom som začal uvažovať už v čase, keď sa ku mne dostala kniha Medze rastu (Meadows a spol., 1972) o záveroch Rímskeho klubu z roku 1968. Z mesta von, to bola reakcia, ešte trocha naivná, o smerovaní zo špinavého mesta do čistej prírody. Potom som robil Rezy civilizáciou a Výkričníky, moje uvažovanie prechádzalo do kozmológie, díval som sa na Zem z nadhľadu, niekedy som ju videl pripravenú pre budúcnosť, niekedy dosť tragicky. Nemci, Američania, aj Rusi si všimli, že som sa tým zaoberal už v začiatkoch a zaujímalo ich, že som rozmýšľal v intenciách, v tom čase ešte nie bežných. Aj keď tu boli ľudia ako Bartoš, Koller, Tóth, ktorí rozmýšľali podobne. Prečo sme tu, odkiaľ sme prišli, kam ideme? – otázky, ktoré si kladú ľudia po stáročia, smerovali u mňa až k mementám, že si môžeme planétu zničiť sami. Dnes, v roku 2017, takmer po 50 rokoch, sme v tej dobe, na ktorú vtedy vedci upozorňovali, že bude rozhodujúca. A v niečom naozaj trafili.
DČ: Máš za sebou veľa projektov, verejných vystúpení, neprestávaš aktívne komentovať politické a kultúrne dianie. Ktoré z aktivít a spoluprác si najviac vážiš?
RS: V živote som mal štyri dobré akcie: spomínaný I. otvorený ateliér (19. novembra 1970); akciu s palicou a hrabľami, ktorou som symbolicky na členskom aktíve „vyhnal“ šéfa Zväzu slovenských výtvarných umelcov Ivana Schurmanna z predsedníckej funkcie (1988) a vybojoval si výstavu na november 1989. Tretia bola, keď som bol aj ja pri zvolávaní ľudí do Umeleckej besedy 19. novembra 1989, prišlo ich asi 500, toto stretnutie viedlo k založeniu VPN. Štvrtá, keď som bol pri výzve umelcom, aby večer z 10. na 11. marca 1997 prišli na Ministerstvo kultúry podporiť iniciatívu Zachráňme kultúru proti likvidačným praktikám Mečiarovej vlády voči kultúre – minister Hudec nás neprijal, ušiel a Mečiar na nás poslal policajtov, ktorí sa nás pokúšali vyniesť von.
DČ: U umelcov sa niekedy prehliada ich pedagogické pôsobenie, aj keď u mnohých tvorí významnú časť profesionálneho života. Dlhé roky si pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1990–2004), na Fakulte umení STU v Košiciach (2003–2011) a externe v Prahe, na Akadémii výtvarných umení a UMPRUM-ke (1992–2014). Je o tebe známe, že ako pedagóg si dával študentom tvorivú slobodu. Ako by si charakterizoval svoje pedagogické metódy?
RS: Prvá pedagogická metóda je, že študentom hovorím o vnútornom vesmíre: mať čo povedať. Dôležité vždy pre mňa bolo nebyť nadradený, ale byť ich priateľom – partnerom, skôr debatovať, nie vnucovať im niečo výsledné. Snažil som sa do nich vžiť, pochopiť ich, aj keď robili v úplne iných polohách. Pôsobil som na VŠVU aj na Fakulte umení v Košiciach, dvadsať rokov som bol v komisiách na AVU v Prahe, FAMU a UMPRUM-ke, poznal som študentov v Brne aj v Ostrave, môžem teda porovnávať. Rozdiel bol najmä medzi študentmi počas 90. rokov, ktorých sme „zdedili“ po roku 1989 a ktorí boli najviac dychtiví po informáciách, a študentmi po roku 2000. Spoločnosť sa vyvíja a mladí majú dnes trocha iné myslenie. Každý sme mali svoj svet, ale študenti mi spätne veľa dali, nebolo to zďaleka stratené obdobie. Ak je človek otvorený, potom mu môže nadaný študent úžasne veľa dať.
Daniela Čarná je kurátorka a galerijná pedagogička, pôsobí v Kunsthalle Bratislava.
Rudolf Sikora Kolobeh života – Planéta Zem. Z cyklu Iný svet?, 1980 ofset, autotypia na papieri, 29,5 × 42,5 cm;
Sústredenie energie (Čierna diera VI.), 1978, triptych, ofset, koláž, papier na preglejke, à 181 × 122 cm. Zbierka Galérie mesta Bratislavy.
Sám s fotografiou, pohľad do výstavy v Umelke, Bratislava 2016.
Pozemšťan, 1996, Z cyklu Pozemšťan (Odchádzanie), 1996/2011,
Hrob pre Maleviča IV, 1996, Z cyklu Pozemšťan, 1996–98. foto: Richard Guzman;
Z mesta von, 1970 fotografický záznam akcie (spolupráca s Ladislavom Paule), 9 fotografií, à 30 × 40 cm. Zbierka Linea, Bratislava.
Rudolf Sikora Spomienka na Dalmáciu (Topografický bazén), 1970 ofset na papieri, 50 × 70 cm;
*, j, + (Dotyk…), 1980 skica, fotografia na papieri (spolupráca s Táňou Hojčovou), 23 × 17,2 cm foto: archív autora.