Lucia Papčová pracuje primárne s médiom fotografie, videa a inštalácie. Napriek jej silnému záujmu o fotografiu by ju bolo scestné nazývať fotografkou. Myslením, umeleckou stratégiou a konceptuálnym pozadím zostáva výhradne v pozícii vizuálneho umelca, a to v tom najhlbšom zmysle slova. Papčová pracuje s analógovou fotografiou výhradne programovo. Fotografia pôvodne vznikla s jediným cieľom; znázorniť svet presne, objektívne, mechanicky, sterilne. Jej základným atribútom – podľa niektorých teoretikov (Barthes) dokonca podstatou – je jej referencia k svetu „tam vonku“. Lucia Papčová tento atribút fotografie spochybňuje, neguje prítomnosť predmetného sveta prostredníctvom špecificky voleného výrezu, expozície a achromatického koloritu. Krajina, ktorá pre Luciu predstavuje kľúčovú tému, je v procese fotografovania vymazávaná – umelkyni slúži skôr ako prostriedok, materiál, na ktorom buduje abstraktný obraz. Divák je vyzvaný, aby stratené vizuálne informácie doplnil. V dobe prudkého nárastu informačných tokov je vnímateľ postavený do pozície spolutvorcu, čím je na istý moment spochybnený jeho status pasívneho dátového konzumenta. Na súčasnú informačnú hojnosť umelkyňa reaguje redukciou, úspornosťou vypovedaného. Minimalizáciou vecnosti fotografie vytvára priestor pre divákovu imagináciu.
Tento autorský program Lucie Papčovej, ktorý zachováva aj vo video-artovej produkcii, rozvíja už v sérii Zaľúbený Ján (2011), avšak kryštalizuje až v sériách Arkádia I, II, III (2013 – 2014), Štúdie krajiny (2015). Arkádia (utopické idylické a nedostupné miesto, sídlo blaženosti) je umelý konštrukt určitého ideálu ľudského vedomia. Je to transcendované miesto, a to v tom zmysle, že presahuje náš prirodzený svet, rovnako ako naše myšlienky, abstrakcie a kognitívne procesy. V tomto smere podstata tvorby Lucie Papčovej tkvie v archetypálnom pulzujúcom vzťahu medzi prírodným univerzom a svetom našich predstáv, myšlienkových konštrukcií, ideí, ktoré majú moc ísť za vnímanú skutočnosť, za referenčnú realitu tak ako jej fotografie.
Časová a priestorová viazanosť fotografie na vonkajší svet a odmietnutie digitálnej postprodukcie otvára ďalšie rozmery jej autorského programu. Je ním skrytý performačný kontext a opätovné prijatie vedomia podriadenosti k prírode v dobe antropocénu. Umelkyni však nejde o akcentovanie ekologických rovín v postmediálnej situácii, ktoré sa rozšírili v súvislosti s etablovaním – dalo by sa povedať aj popularizáciou – pojmu antropocén v umeleckom diskurze. Príroda predstavuje určitý rámec našich fyzických možnosti. Expanziou nových médií a s príchodom technológie 360° kamery či trhovým rozšírením virtuálnych a augmentovaných realít boli tieto hranice prakticky definitívne vymazané. Voľbou analógovej fotografie a lesnatej krajiny ako východiska prenecháva časť kompetencií formovania vizuálnej výpovede na prírodu s jej efemérnymi kvalitami (svetlo, vietor, vzduch, vlhkosť atď.). Umelkyňa na miestach pozbavených sociálno-kultúrneho vplyvu často prebýva dlhé hodiny, až pokým
sa krajina neocitne v správnej konštelácii. Príroda je tak integrálnou zložkou vzniku diela, akýmsi „spolu-performerom“. Nemožnosť autorky ovplyvniť svetelné podmienky výseku krajiny tak vnáša do celého procesu prvok náhody či nepredvídateľnosti. Je to akési obnovenie zmyslu pre žitú autentickú prítomnosť, vnímania jedinečného okamihu (singularity) – udalosti. Fotografia je jej matricou, fyzickým odliatkom svetla, ktorý funguje iba pri priamom zmyslovom kontakte diváka. ide o zachovanie „aury jedinečnosti“ (Benjamin) vzťahujúcej sa k pôvodnému objektu (krajine).
Erik Vilím je kurátor a teoretik umenia.
Lucia Papčová Jar po 33 rokoch, 2016, still z videoinštalácie.
Lucia Papčová 2015 #6, čierno-biela fotografia na barytovom papieri, 2015;
Lucia Papčová Arkádia iii #1, čierno-biela fotografia na barytovom papieri, 2014.
Všetky foto: archív autorky.
