O nečakane zosnulom sochárovi Jozefovi Jankovičovi sa píše ako o jednom z najvýznamnejších slovenských umelcov 20. storočia. Je to pravda, ale o jedinečnosti jeho spôsobu tvorby a uvažovania treba povedať viac.
Absolvent Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave sa na začiatku autorskej dráhy podieľal na organizovaní neverejných konfrontácií rovesníkov. Z nich prvá sa konala v jeho ateliéri (1961). Hoci pochádzal zo skromných rodinných pomerov, kde nemal možnosť nadviazať na kultúrnu tradíciu, poznali sme ho ako rozhľadeného a sčítaného človeka, orientovaného v umení, ktorý dokázal oceniť tvorbu kolegov.
Mal schopnosť orientácie, a to predovšetkým v kreatívnom zmysle slova. Po raných experimentoch s tašizmom, kde prejavil farebné cítenie a maliarsky talent, sa sústredil na ľudskú postavu, avšak aktuálnym spôsobom. Využil tak nielen svoje školenie, ale i prichádzajúci trend novej figurácie. V jeho rámci vytváral sugestívne diela s existenciálnym až tragickým nábojom. Umocňoval ho fragmentarizáciou a deformáciou ľudských tiel. Nimi tlmočil odcudzenosť človeka v súčasnom svete. opustil krátkodobú inšpiráciu surrealizmom, aby aproprioval tvorivé postupy popartu: postavy a ich časti nemodeloval, ale odlieval z rukavíc a pančúch, pracoval s umelými hmotami a farebne dotváral vzhľad svojich kompozícií. Využíval pritom základnú škálu (neo)konštruktivizmu a často ich aj dopĺňal geometrickými prvkami.
Jeho umelecké úspechy mali aj spoločenskú dimenziu, ktorú suverénne zvládol. V šesťdesiatych rokoch realizoval pomníky Slovenského národného povstania pre Kováčovú a pamätník v Banskej Bystrici, ktorý bol však krátko po odhalení (1969) z ideologických dôvodov premiestnený do hôr, do nacistami vypálenej obce Kalište (1972). Trvalo viac ako tridsať rokov, kým sa na pôvodné miesto vrátil. Spoločenským úspechom bolo i Jankovičovo pôsobenie vo funkcii rektora Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (1990 – 1994).
Jankovičov ľudský a umelecký profil dopovedá význam jeho aktivít na slovenskej neoficiálnej výtvarnej scéne, kde bol neprehliadnuteľnou osobnosťou. Smelý a nezlomný voči moci, kreatívny ako umelec, hoci bez možnosti vystavovať, udržiaval kontakty so svetom získané v šesťdesiatych rokov a k nim pridával ďalšie. ironická dimenzia jeho tvorby bola jedným z jej aktualizačných prvkov: vyhrával ocenia na medzinárodných výstavách grafiky, kam svoje počítačové kompozície posielal súkromne, získal prestížnu Herderovu cenu (1983), realizoval sochu v olympijskom parku v Soule (1987).
Jozef Jankovič získal uznanie už svojou ranou tvorbou doma i v stredoeurópskom kontexte. Na jeho umeleckom osude sa neblaho podpísala tzv. normalizácia. Ako človeka a ani ako umelca ho však nezlomila, vo svojej kreativite dokázal naplno a až do konca života vydržať.
Zuzana Bartošová je vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia SAV
Jozef Jankovič Pohyblivé ruky, 1970 objekt, kombinovaná technika a materiál. Zbierka Prvej slovenskej investičnej skupiny, Bratislava.
