Slovenská národná galéria bráva na svoje plecia úlohu múzea národného, mestského, umelecko-priemyselného. Teraz prichádza s výtvarným projektom. Tento by zas bol výborný do Kunsthalle (kuratelou nad ňou sa však vzdala). Názov má už tradičné zlý: síce atraktívny, no nevýstižný, až zavádzajúci. Tlačová správa i objemný 500 (!) stranový katalóg tiež naznačujú iné než umelecko-histo- rické či teoretické ambície. Zato tie literárne sú na škodu. Nezdá sa mi ako dobrý nápad začať tým, ako má Brunovského grafická škola „v našich dejinách umenia neotrasiteľné postavenie“. Od zrodu ju sprevádzal (aj) zástup epigónov, malých „Albínkov“. S odstupom času upadajúci záujem neotrasi- teľnosť tiež spochybňuje. A postaviť výstavu ako konfrontáciu či protipól k tejto škole je medvedia služba vystavujúcim autorom. Tým skôr, že u väčšiny z nich by sa našli zaujímavé väzby na československú grafiku 20. storočia či paralely so súčasným svetovým dianím. Ak výborná grafická úprava katalógu (Čumlivský) korešponduje s výrazným vizuálom výstavy, obsah už menej s misiou galérie a len zvýrazňuje koncepčné problémy projektu. Ani nadsadený poznámkový aparát nezakryje miestami zbytočne jedovatý a celkovo plytkejší „pankáčsky“ obsah. Uvádzať v súvislosti s Gažovičovou výstavou „Vernisáž mala vtedy priam manifestačnú návštevnosť aj napriek tomu, že autor je známy introvert,“ mi nepripadá primerané generálnej riaditeľke SNG. Výstava pozostáva zo šiestich autorských „salónnych“ miestností, plus úvodná, vytapetovaná staršou grafikou a jedna venovaná „ostatnej“ „grafickej“ súčasnosti. Ak Brunovského školu spája až minuciózne zvládnuté remeslo leptov (rozmazane reprodukovaných v katalógu) či vtedy módny magický realizmus, na výstave nájdeme veľkú pestrosť stratégií a uvažovaní od konceptuálneho až po klasické drevoryty. Generácia áno, škola sotva. A poetika gotických či zošitových románov má v súčasnosti k drsnosti už ďaleko. Samotná expresívnosť tiež. O detskej hravosti ani nehovoriac. Najdrsnejším dojmom tak zapôsobilo vyfrézovanie názvu výstavy do – týmto beznádejne zničených – drevených parkiet galérie.
Damas Gruska
Pohľad do miestnosti Erika Bindera na výstave Drsná škola v Slovenskej národnej galérii, foto: Damas Gruska.
