Čím dlhšie človek uvažuje nad tvorbou Lucie Luptákovej, tým sa mu môže zdať viac eskapistická. Vo svojich site-specific inštaláciách, architektonických prostrediach v krajine a v poslednom čase vo fotografických objektoch vytvára ostrovy paralelného neproblematického sveta, konceptuálneho priestoru – idey, ktorý poskytuje dočasný úkryt pred komplikovanou realitou, či už zaťaženou politickými konfliktmi a spoločenskými nerovnosťami, alebo pozbavennou poetiky, skomplikovanej vedeckými faktami a alarmujúcimi prognózami. Vo svojich prácach sa zaujíma o vnímanie a prežívanie priestoru ako mentálne, tak aj fyzicky priamou akciou, pričom sa usiluje o vizuálne a zároveň emocionálne pôsobenie na diváka. Eskapizmus Lucie Luptákovej si však rozhodne netreba spájať s negatívnymi konotácia-mi pasívneho úniku, naopak, vytvára podmienky pre kontemplatívnejšiu reflexiu a imaginatívne myslenie, ktoré môže viesť k nečakaným výsledkom.
Dôležitým motívom jej prác je tiež dočasnosť podmienená situáciou, do ktorej vznikajú, ale aj pôsobením človeka a prírodných živlov, ako aj voľbou použitého materiálu, krehkého a degradujúceho, niekedy dokonca celkom efemérneho (para). Často tiež recykluje staré, už použité materiály, no jej motívom nie je ani tak ekologické šetrné narábanie s materiálnymi zdrojmi, ako skôr vizuálne kvality starých vecí, ich patina a „referenčná hodnota“. Narába tiež s významovými vrstvami konkrétneho miesta, pričom onou referenčnou hodnotou je v jej uvažovaní o priestore tvaroslovie architektúry a práve spomínaná materialita.
Východiskovým bodom jej práce sú priestorové inštalácie fungujúce ako samostatné architektúry vo verejnom priestore mesta alebo vo voľnej krajine. Lucia Luptáková sa celkovo k umeniu dostala cez architektúru, ktorú spočiatku študovala na Gerrit Rietveld Academie a až následne sa preorientovala na voľné umenie na Sandberg Instituut v Amsterdame. Často v nich pritom tematizuje princíp izolovania alebo skôr čiastočného uzatvárania sa od okolia, jej architektúry v krajine sú nezriedka pozorovateľne, v ktorých priam scénograficky komponuje výhľady na výseky reality. Sú to vizuálne pôsobivé kompozície prezrádzajúce jej konceptuálne uvažovanie o architektonickom priestore.
Inštaláciu Hide-And-Seek (2010) realizovala v amsterdamskom parku Westerpark v rámci umeleckého festivalu KunstVlaai. Zo starých secondhandových stolov vytvorila uzavretú skrýšu pred okolitým rušným dianím. Vrchné stolové dosky tvorili interiérové steny, hladké a esteticky čisté, zatiaľ čo stolové nohy trčiace do exteriéru pripomínali varovné tŕne. Človek sa sem mohol utiahnuť a vyvetrať si myseľ hojdaním na hojdačke zavesenej uprostred, a pri tom úkosom kontrolovať okolie. Prítomnosť človeka je v Luciiných inštaláciách (ostatne ako v každom umení inštalácie) to najpodstatnejšie.
Open-air enclosure (2011) inštalácia, ktorú vytvorila počas rezidenčného pobytu v Instituto Buena Bista na ostrove Curaçao, sa pohráva s princípom uzavretej verzus otvorenej formy. Je asamblážou prvkov, ktoré sú typické pre miestnu architektúru. Podobne ako predchádzajúca práca vnikla využitím starých drevených okeníc, plotov a zásten s veľmi voľným rastrom. Záhradný pavilón podobne ambivalentnej formy človeka len čiastočne oddeľuje od okolia.
V krajinných realizáciách Lucia Luptáková tiež často skúma minimálne možnosti priestoru, akýsi nulový bod, od ktorého sme schopní identifikovať priestor jasne vymedziteľný od okolia. V práci Hideaway (2009) imitáciou hmly a zrkadlovou plochou vytvára priestor, ktorý je nielen mimoriadne pôsobivý a sugestívny svojou efemérnosťou, ale ktorý má zároveň potenciál človeka aspoň na čas skryť, ideálne celkom pohltiť. Podobne je to aj v prípade Rocking View. Folding Horizon (2009), kde vymedzila štvorcový priestor zavesenými bielymi plachtami.
Site-specific inštalácie, ktorými poväčšine Lucia Luptáková vstupuje do kontextu galerijných inštitúcií, majú zas naopak často charakter odhaľovania rôznych aspektov a vrstiev priestoru (ako jeho materiálová a hmotná špecifickosť, história alebo funkcia). V ich podtexte možno vnímať kritické uvažovanie o galerijnom priestore, odrážajúce diskurz inštitucionálnej kritiky, predovšetkým s ohľadom na formálne stereotypy galerijného priestoru a prezentačné stratégie vystavovania umenia.
Inštalácia Concrete, Aluminium, Wood, Water (2007) reagovala na priestory galérie Safe v holandskom Dalfsene, sídliacej v priestore bývalého atómového bunkra adaptovaného pre galerijné účely. V intenciách minimalistického uvažovania o galerijnom priestore svojou inštaláciou nechala vyznieť prázdny priestor a jeho kvality. Svojím zásahom upozornila na tie prvky, „nedokonalosti“, ktoré najvýraznejšie narúšajú stále prominentnú modernistickú predstavu o ideálnom výstavnom priestore. Zo starých drevených dosiek skopírovala na podlahe formy a línie elektroinštalácií a vzduchotechniky, ktoré sa v decentnom kovovom prevedení odvíjali na strope. Mierne vyvýšené nad zemou a plynule prechádzajúce jednotlivými miestnosťami navodzovali drevené konštrukcie dojem pontónov na kráčanie v zaplavenom podzemí. Aby Luptáková umocnila tento dojem, na niekoľkých miestach napla nad podlahou transparentnú fóliu, ktorá mohla evokovať vodu a striktne tak vymedzila dráhu návštevníkov.
Lucia Luptáková sa pritom usiluje podnietiť návštevníkov k aktívnemu objavovaniu priestoru, čo čiastočne dosahuje atmosférou tajomnosti a vzbudzovaním zvedavosti. V práci vytvorenej v tom istom roku Somewhere Else (2007) zaujala celú inštitúciu, galériu W139 v Amsterdame, a to nielen výstavné sály, ale aj zázemie a exteriérové časti galérie, bežnému návštevníkovi obyčajne neprístupné. Celý priestor komplexne prestúpila svojimi zásahmi, vyplnila ho rôznymi dutinami a chodbami, ktoré privádzali návštevníka na nečakané miesta a poskytovali možnosť nahliadnuť do rôznych zákutí budovy, pozerať sa na ňu z inej perspektívy. Biomorfné formy a prevedenie v materiáli, prírodnom dreve a kartóne, krehkom, poddajnom a dočasnom, vyústilo v mierne trashový, no predovšetkým organický charakter, evokujúci činnosť nejakého hmyzu, živočícha, ktorý postupne paraziticky kolonizuje priestor. Procesuálnosť a činnosť samotná bola pritom integrálnou súčasťou práce a jej prezentácie, inštalácia vznikala postupne, počas celej dĺžky trvania dvojmesačnej výstavy. Zámerom autorky bolo pritom postupne meniť „neutrálny“ výstavný priestor, ktorý ponúkla dvojici prizvaných umelkýň, Maaike van der Linden a Maartje Korstanje, a postupne pretvárať bielu kocku na komplementárny priestor komunikujúci s ich kresbami a organickými sochami.
Podobne v inštalácii Útroby (2016) vytvorenej pre Praetorium Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici v rámci výstavy finalistov Ceny Oskára Čepana doslova vytvárala choreografiu pohybu návštevníka. Zamerala sa na jeho emocionálne prežívanie fyzickej skúsenosti pohybu a prechádzania jednotlivými prostrediami, ale rovnako na jeho pasívne, čisto vizuálne vnímanie priestoru spojené premyslenými komponovanými výhľadmi a umocnené vizuálnymi efektami zrkadlového odrazu či fotografickej reprodukcie. Pracovala tu pritom so špecifickými vlastnosťami a materialitou miesta, s fyzickými stopami jeho rôznych historických vrstiev. Pod vyzdvihnutými a rôzne zvrásneným kobercami vytvorila tajomný „paralelný svet“ pod povrchom, ktorého zákutiami sa bolo treba predierať a objavovať tieto jeho rôzne vrstvy.
Emocionálne pôsobenie architektonického priestoru v posledných rokoch Lucia Luptáková spracúva z inej perspektívy. Jej záujem sa posunul k skúmaniu miesta a pamäti, no celkom pritom obchádza zaužívané pamätné miesta, ktoré sa ustanovili na základe konsenzu spoločnosti, či aspoň jej prominentov – zaujíma ju síce kolektívna pamäť spoločnosti (i keď len druhotne), no nie monumentalizácia histórie. Naopak, sústreďuje sa na skúmanie svojej vlastnej pamäti na miesta, ktoré majú význam len pre ňu osobne a o ktorých verí, že mali vplyv na jej vnímanie priestoru.
Skúma pritom možnosti konštrukcie trojrozmerného priestoru z jeho plošného, fotografického záznamu, čoho výsledkom sú deformované a fragmentárne rekonštrukcie architektúr. Drobné závesné koláže Miesta, kde sme boli I. (2013) sú tak rekonštrukciou častí paneláku v Banskej Bystrici a jeho okolia, v ktorom prežila detstvo – schodiska a výťahu, priestoru pod vstupnými schodmi či prašiaku na koberce. Ide pritom o prvky, o ktorých predpokladá, že majú schopnosť u mnohých asociovať podobné nostalgické spomienky, a preto tiež tvoria svojím spôsobom kolektívnu pamäť, jej paralelnú a viac subjektívnejšiu súčasť. Tieto koláže zároveň fungujú ako modely pre väčšie priestorové realizácie, fotografické objekty (Lucia Luptáková ich nazýva architektonické sochy) v životnej veľkosti. Our Elevator and Other Memories (2013) vznikol súčasne s prvou sériou koláží a má viac charakter priestorového modelu, autonómneho trojrozmerného objektu.
Naopak, dielo Onder onze trap/Pod našimi schodami (2014) viac rozvádza princíp utvárania priestoru z plochy a vytvorená hmota pôsobí, akoby sa sama pod vlastnou váhou vytrhla z veľkorozmernej vztýčenej fotografie. Pohľadová je pritom len rubová strana a konštrukcia objektu. Podobne ako predchádzajúce inštalácie podnecuje fyzickú aktivitu diváka a pre objavenie detskej skrýše pod schodiskom je potrebné takmer vliezť do vzniknutej dutiny.
Podobným spôsobom spracováva aj vstupné schodiskové chodby, charakteristický architektonický prvok amsterdamských domov, mesta, v ktorom žije od svojich štúdií. Miesta, kde sme boli III. (2015) majú formu závesných fotografických objektov, menších, ba až komornejších rozmerov. V porovnaní s jej predchádzajúcimi prácami narábajúcimi so špecifickosťou miesta a bezprostrednou a autentickou skúsenosťou, ktorú nie je možné sprostredkovať či reprodukovať, len osobne zakúsiť, sú jej novšie práce autonómnym objektom estetickej kontemplácie, schopným fungovať zároveň aj ako komodita na umeleckom trhu.
Architektonické sochy a trojrozmerné koláže sú však plynulým pokračovaním Luptákovej výskumu utvárania priestoru a jeho vnímania, ktorý sa však teraz viac ako predtým presúva do mentálnej roviny diváka. Môže to byť stále v úvode spomínaný únik, nostalgický návrat k idealizovaným spomienkam z detstva, no predovšetkým je to, podľa slov samotnej autorky, snaha podnietiť iné nazeranie na priestor – imaginatívnejšie a s akoby ešte „nezaťaženým“ pohľadom detí.
Eliška Mazalanová je kurátorka a teoretička umenia, pôsobí ako projektová koordinátorka v tranzit.sk.
Lucia Luptáková Places We Have Been to I. Banská Bystrica / Miesta kde sme boli. Banská Bystrica, Our Elevator and Other Memories, 2013, BeeBoard karton, digitálna tlač, architektonická socha, 260 × 400 × 160 cm, foto: Erwin van Amstel.
Lucia Luptáková Somwhere Else / Niekde inde, 2007, drevo, BeeBoard kartón, lešenie, zem, voda, kresby a sochy W139, Amsterdam, NL 1100 × 2200 × 800 cm, foto: Erwin van Amstel.
Somewhere Else / Niekde inde, 2007, drevo, BeeBoard kartón, lešenie, zem, voda, kresby a sochy W139, Amsterdam, NL 1100 × 2200 × 800 cm, foto: Roel Backaert.
Open-Air Enclosure / Otvorené uzavretie, 2011, použité drevené okenice, drevené a kovové oplotenie, betonové stlpy, okrasné tehly, trvalá socha, Instituto Buena Bista, Curaçao, Holandské Antily, 250 × 840 × 440 cm, foto: Lucia Luptáková.
Lucia Luptáková ÚTROBY/ Bowels, 2016, koberec, drevo, 3d koláž z fotografie, parabolické zrkadlo, sústava dvoch zrkadiel, 670 × 1050 × 350 cm, foto: Tatiana Takáčová.
Places We Have Been to III. Amsterdam / Miesta kde sme boli. Amsterdam. Bewitching / Uhrančivá, 2014, tlač na papieri, 3D koláž, 25 × 42 × 15 cm, foto: Lucia Luptáková.
