Aurel Hrabušický: Začali ste fotografovať už ako pätnásťročná. Ale takisto veľmi skoro ste prejavili širšie kultúrne záujmy a uplatnili ste sa aj ako časopisecká redaktorka a editorka. Spočiatku ste študovali nie fotografiu, ale niečo, čo by sme mohli nazvať kultúrnou antropológiou, na Vrije Universiteit v Amsterdame. Až v roku 2004 ste začali študovať fotografiu a nové médiá na Royal Academy of Arts v Haagu. Istú dobu ste sa snažili spojiť fotografovanie a písanie, ako o tom svedčia vaše rané fotografie z Holandska. Neskôr ste s tým prestali. Prečo?
Illah Van Oijen: Písanie je pre mňa do veľkej miery aj trápením a fotenie je oslobodzujúce. Skúsila som nedávno písať stĺpčeky do novín a zistila som opäť, že ma to stojí neskutočne veľa energie. Keď fotím, viem si klásť otázky: „Čo to je? Prečo je to tak, ako to je? A čo to povie o spoločnosti, v ktorej žijeme?“ Písanie si žiada byť viac odpoveďou, fotografie môžu byt otáznikom. Ale iste, keď fotím, je pre mňa prepojene s hovorovým alebo písaným slovom dôležité. Keď fotím mesto, nie je cieľom nájsť jednu najlepšiu, dokonalú fotografiu, ale vlastne skúšam poskladať príbeh tohto mesta komplexne. A pritom sa nechám inšpirovať príbehmi ľudí, ktorých stretnem, vecami, ktoré mi ukážu, alebo aj au- tormi, ktorých vyzvem, aby písali o svojom meste.
AH: V roku 2005 ste sa rozhodli prejsť na divoký postkomunistický východ a začali ste študovať fotografiu na VŠVU v Bratislave. Prečo práve v Bratislave a čo vám škola dala?
IVO: Pravda je, že od mojich jedenástich rokov, keď sa moji rodičia odvážili cestovať „za oponu“, ma východ lákal. V roku 2005 mi prišlo ako najlepšia vec, čo som mohla urobiť, prísť do novej krajiny Európskej únie a fotiť jej stav a zmeny v spoločnosti. Staré európske krajiny mi pripadali nudné, a hlavne Holandsko preorganizované a prefotografované. Už druhý týždeň na VšVU sme strávili cestovaním na východ s Ľubom Stachom, ktorý mi umožnil ponoriť sa do krajiny a naučil ma veľa o Slovensku. Počas roka, ktorý som potom strávila v ateliéri Filipa Vanča, som objavila svoj fotografický jazyk, formát 6 x 9, farbu a začala som rozvíjať tému Human Landscapes, ktorú vlastne doteraz stále robím – a v tomto štýle už vyše desať rokov dokumentujem slovenskú krajinu. A, samozrejme, tu som sa zoznámila so svojím mužom, fotografom šymonom Klimanom.
AH: Takých ako vy sa na tejto škole aj na Slovensku premlelo dosť, ale vy ste tu zostali aj po skončení štúdia. Viem, že sa vás mnohí na to pýtajú, ale ľudí pochopiteľne váš prípad fascinuje, lebo je (bohužiaľ?) ojedinelý. Ja som o. i. historik fotografie, ale nepamätám si, že by sa za posledných 100 rokov na Slovensku usadil a fotografoval autor vašich kvalít. Čo sa vám tu tak páči? Je to tým, ako som svojho času povedal, keď som otváral vašu výstavu, že sa tu cítite ako na jednom veľkom, nekončiacom fotografickom safari? Láka vás vizuálne malebný slovenský a slovanský bordel, alebo je v tom niečo iné?
IVO: Myslím si, že ja a Slovensko sme sa navzájom našli. Slovensko je krajina, kde neskutočne veľa vecí zaniká, alebo sa menia, pamiatky na nej miznú zo dňa na deň. S dokumentovaním vývoja krajiny mám pocit, že moje remeslo má zmysel. Dokumentovať – zachovať príbehy ľudí, vecí a prírody pre budúce generácie alebo pre výskum – to je legitímna aktivita fotografa. A ako cudzinka, ktorá tu je doma a do veľkej miery chápe súvislosti, ale stále nie dosť, aby sa už nečudovala nad niektorými vecami, mám veľmi dobrú pozíciu. V momente, keď som sa rozhodla zostať tu žiť, prestalo to byť akési „fotosafari“, ale je to skôr denná realita toho, ako sa rýchlo veci menia, a aj moja frustrácia nad tým, ako veci fungujú alebo nefungujú. To ma motivuje robiť, čo robím. Ale áno, je v tom aj trochu romantizmu.
AH: Vo vašich dokumentárnych fotografiách prevládajú celkové zábery, kompozične vyvažujúce množstvo rozmanitých až protirečivých prvkov, hlavne objektov. Ľudia v nich obvykle nehrajú dôležitú rolu, často sú tu len na spôsob figurálnej štafáže (starí holandskí majstri?), sú len súčasťou väčšieho celku, akéhosi rezu súčasnou (slovenskou) civilizáciou. Zdá sa mi však, že v posledných rokoch pribúda stále viac fotografií, na ktorých sú ľudia nie iba doplnkoví a ich (hoci len marginálna) prítomnosť obsahuje v sebe istý citový prízvuk, azda fotografovu empatiu?
IVO: Pri fotení si dávam veľký pozor na to, aby som sa nenechala „uniesť’“ niekým, aby som sa nesústredila len na príbeh individuálneho človeka, ale vždy hľadám súvislosti medzi prostredím a ľuďmi. Lebo aj keď ľudí na fotografii priamo nevidno, sú tu veci alebo krajina, ktoré ľudia tvorili a odfotím ich kvôli tomu, že ma fascinuje, prečo sú veci tak, ako sú, a čo to povie o nás. Tak som napríklad raz stretla pána na Primaciálnom námestí v Bratislave, ktorý sedel na nejakom kýbliku a svojím telom vytváral akýsi stĺpček pre pásku, ktorá mala oddeliť časť námestia pre nejakú stavbu. Odfotila som ho vo veľmi intímnom momente, ktorý sa odohral na verejnosti, nie je to však o ňom, nie je to portrét.
AH: Mali ste takpovediac ostrý publikačný nástup – rýchlo po sebe ste vydali dve knihy Bratislava – mesto na mieru (2007) a Košice – dzivosť v srdci (2011). V roku 2012 ste avizovali skoré vydanie ďalšej knižky o Žiline, zatiaľ však nevyšla. Zmenili ste plány, alebo vám niečo do toho prišlo (dve deti medzitým, napríklad)? Prípadne, aké sú vaše ďalšie publikačné zámery?
IVO: Plán robiť knihu o Žiline sa zasekol na dvoch veciach. Stretla som Adama Gebriana z kultúrneho centra Stanica Žilina-Záriečie, ktorý mi položil otázku: Prečo knihu? Vznikol nápad urobiť webovú stránku, kde by som mohla systematickejšie a otvorenejšie zbierať príbehy k fotografiám, a po rokoch práce sa nám podarilo s Pavlínou Morháčovou a Igorom Rjabinom dokončiť webovú stránku www.viescovidis.sk. Na tejto stránke, ale aj offline cez vytlačené knihy, môžu ľudia zapisovať osobné príbehy, historické fakty, čokoľvek, čo ich napadne. Takým spôsobom cez crowdsourcing som už ku fotografiám dostala stovky príbehov, ktoré hovoria o vzťahu ľudí k miestam. Existuje plán vydať knihu o Žiline už aj s výsledkami z viescovidis.sk. Kniha bude obsahovať aj niekoľko odborných textov. Druhá vec, na ktorej sa to zaseklo, sú vlastne financie: tým, že to nie je klasická publikácia, ale obsahuje webovú stránku aj antropologický fieldwork, a treba tiež pridať novšie fotografie, začal to byť väčší projekt a fundraising je tak zložitejší. Ale zámer vydať knihu tu stále je.
AH: Láka vás zrejme práca v organizáciách typu reSITE podporujúcich „synergiu medzi urbanizmom, politikou, kultúrou a ekonomikou vo svete stále rastúcich miest“. Spoluzakladali ste a naďalej organizujete Dobré trhy v uliciach Bratislavy a víkendové trhy v bratislavskej Starej tržnici. Keby ste sa mohli plne venovať fotografii a vyžiť z toho (čo je na Slovensku ťažké, pokiaľ nerobíte vyslovene úžitkovú fotografiu), venovali by ste sa naďalej aj týmto spoločenským aktivitám?
IVO: Určite áno. Pri tejto práci s mestskými aktivitami, procesmi, sa stále niečo učím. Napĺňa ma to, tá práca, sociálne aj intelektuálne to potrebujem. Ale zvládnem to iba v kombinácii s pokojom, ktorý mám, keď fotím. Čas, počas ktorého fotím, považujem za „čas pre seba“.
AH: V roku 2015 ste boli pozvaná prezidentom Kiskom, aby ste s ním besedovali o stave krajiny. Čo ste mu povedali na túto tému?
IVO: Moja prvá otázka bola, či je v paláci miesto pre môj bicykel. 😉
Aurel Hrabušický je kurátor a teoretik umenia, pôsobí v Slovenskej národnej galérii.
Illah Van Oijen Vieš, čo vidíš? Banská Bystrica, 2014
Lujza Srnková / 17. marec 2016 Lujza: „To čo sa tu deje?“ Filip: „To nevieš? Bystricu rušia!“.
Illah Van Oijen Vieš, čo vidíš?Bratislava, 2014
Dominika / 13. marec 2016 Sem som sa vždy chcela dostať!
Illah Van Oijen Vieš, čo vidíš?Bratislava, 2017
Rasťo / 29. apríl 2017
Pred pár mesiacmi sa na hlúčik ľudí na ostrovčeku spustila paľba z guličkovky nejakého fagana z okna z domu oproti. Iba sme tam bezmocne stáli, čakajúc na zelenú a neverili vlastným očiam… Takže nehrozí len to, že ťa zrazí auto, môžeš prísť aj o oko.
Filip / 3. február 2017
Stav demokracie v praxi – dlhodobý vzťah mesta k verejnému priestoru a jeho užívateľom.
Katarína Kuropková / 27. január 2017
Každé ráno počas gymnázia, od Palmy na Metodku, som tadiaľ chodila, prechod z električky na autobus. Schovať zošity, keď som v nich ešte listovala v električke kvôli písomke, stretnúť známych na zastávke – pekné spomienky! Aj keď z fotky dýcha, že proste – stále ešte komunistické mesto… Hádam nie navždy!
Illah Van Oijen Vieš, čo vidíš? Bratislava, 2014
MR / 19. august 2016
Z tohto nástupišťa sme v roku 2005 na konci prvého ročníka strednej školy odchádzali na koncoročný výlet na chatu niekde pri Pezinku. Učiteľský dozor bol zabezpečený učiteľkou matematiky, čerstvou absolventkou VŠ. Jednému spolužiakovi sa podarilo ešte pred nástupom do autobusu rozbiť fľašu absintu pri hodení ruksaku na zem, v ktorom ju mal. Túto skutočnosť pred všetkými okomentoval hlasným „kurvaaaaa“. Situácia bola pre 15 – 16-ročných pubertiakov humorná aj v spojení s tým, že to počula pani učiteľka. Druhý spolužiak toho prvého uštipačne napomenul slovami „nenadávaj, kurva!“, na čo pani učiteľka s úsmevom kontrovala: „ty nenadávaj…, kurva“.
Tomáš / 5. júl 2016
Topoľ prerastajúci strechou na nástupišti, z ktorého odchádzajú spoje smer Svätý Jur a Pezinok. Na stĺpoch, ktoré podopierajú prístrešie, sú ešte doteraz viditeľné (no už nefunkčné) „kecafóny“ – šedé plechové skrinky – reproduktory s mikrofónom (slúžili ako predchodca vysielačky). Používali ich konduktori (výpravcovia spojov, dnes už relikt) na komunikáciu s dispečerom v hlavnej budove.
