Rozsahom nie veľká a predsa vyčerpávajúca monografia Syzýgia mapuje aktivity tejto umeleckej skupiny od roku 1986 až po súčasnosť. Syzýgia je pojem prebraný z prírodných vied a zahŕňa „spoločný názov pre astronomickú konjunkciu a opozíciu“. Jej predstaviteľmi boli Gabriel Hošovský, Martin Knut, Miloš Novák a Rudolf Sikora. V novembri 1989 medzi seba prijali filmára Pavla Pochylého.
Dielo bez explicitného obsahu, ale s výborným grafickým spracovaním, začína štúdiou Jany ševčíkovej a Jiřího ševčíka, ktorá oblúkom teoretických východísk zachytáva vystúpenie Syzýgie v období, ktoré nie je ľahké presne pojmovo zadefinovať. Ide o postmodernu či neoexpresionizmus? Kam sa dá zaradiť „zlá maľba“, ktorá síce „ohmatáva“ skutočnosť, ale pritom sa striktne pridŕža jej úplnej nepotrebnosti v umeleckom procese? Samotná Syzýgia tu vystupuje ako „pars pro toto“ – ako jeden z účastníkov umeleckého diania druhej polovice 80. rokov a začiatku 90. rokov. Vznikla už mimo „disentu“, bez definovaných východísk, zato však v mnohom predznamenala tvorbu 90. rokov v postkomunistických krajinách. Tam smeruje aj starší Otvárací prejav na výstave Syzýgia III. Aurela Hrabušického (prednesený v Umelke 4. 11. 1989), ktorý je druhou kapitolou knihy a dodnes aktuálnou odpoveďou na otázky, čo spája tvorbu jednotlivých „syzýgistov“, hlavne mladších umelcov a etablovaného Ruda Sikoru.
Nasledujú podrobné medailóny jednotlivých autorov spolu s fotografickou dokumentáciou ich tvorby, ale legitimita tohto „podniku“ je zvýraznená aj jeho viac ako 30-ročnou históriou zdokumentovanou fotografiami od výstav cez diskusie, stretnutia, katalógy. Téma Syzýgie je tu v teórii i obrazom zaslúžene reflektovaná ako fenomén, ktorý sa stal východiskom viacerých ďalších smerov v našom súčasnom umení.
Miroslava K. Valová
