Kurátori Bernhard Serexhe a Lívia Nolasco-Rózsás pripravili pre Žilinu (13. 10. – 6. 12. 2017) lokalizovanú verziu putovnej výstavy zastrešenej ZKM Karlsruhe v spolupráci s ďalšími medzinárodnými inštitúciami a odborníkmi. Slovenská reinštalácia výstavy bola doplnená o diela slovenských autorov – Jaroslava Kyšu, Tomáša Libertínyho a dvojicu Anetta Mona Chişa a Lucia Tkáčová. Žilinská výstava je súčasťou projektu Dáta: Demokracia a prichádza so smelou ambíciou a celým radom sprievodných programov, ktoré komentujú nové spôsoby, ako sa kontrola a cenzúra dostávajú do každodenných životov. Žijeme totiž v ére digitálnej komunikácie, kedy dáta na internete podliehajú nekontrolovanému sledovaniu a môžu byť ľahko manipulovateľné. Ak niekedy internet a sociálne siete predstavovali novú nádej demokratickej spolupráce, v poslednej dobe sa stali ideálnym nástrojom na kontrolovanie a ovplyvňovanie miliárd ľudí. Na takú širokú tému nájdeme nepochybne veľa umeleckých diel. V slovenskom kontexte predstavujú tieto otázky stále „pole neorané“ a nebolo by na škodu problematiky, keby sa v lokálnom galerijnom kontexte objavovali s väčšou naliehavosťou, intenzitou, hĺbkou a erudíciou. Osobne oceňujem čistú a jasnú vizuálno/materiálovú abstrakciu komplexných spoločenských javov, ako ju poňal Erik Mátrai (HU) a aj slovenská sekcia. Dalo by sa však tiež popracovať s technologickými a viac „nerdovskými“ témami.
Tomuto typu umenia sa etablovaní slovenskí výtvarníci venujú veľmi sporadicky, ak vôbec, a na terén mediálneho umenia našľapujú opatrne. Paradoxne, scéna je stále živšia v regiónoch ako v hlavnom meste. Výstava napriek zdanlivej komplikovanosti témy a regionálnemu umiestneniu však nezívala diváckou prázdnotou. Azda „najbrutálnejším“ na celom je uvedomenie si svojho historického kontextu. Ako je téma zrazu diametrálne iná pre generáciu súčasných dôchodcov, „produktívnych“ a ich deti. Alebo napríklad takého obyvateľa Afganistanu, ale to už odbiehame… aj keď v globálnom svete presieťovaných javov človek nikdy nevie, čo už zajtra ovplyvní jeho ďalšie kroky, témy smalltalkov, záľuby. Keď dieťa v prvej triede nepozná pojem cenzúra, asi je všetko tak, ako má byť. Zároveň je to doba, kedy sa dostáva k písmu a s tým spojenému svetu abstraktných nástrah. Je schopný súčasný rodič sám triezvo a aktuálne poznať realitu a byť sprievodcom pre svoje deti a kontaktom s modernými výdobytkami pre svojich starnúcich rodičov? Na platforme umenia si v tomto prípade skutočne každý nájde niečo iné. Dieťa rovno súčasný úvod do problematiky a dôchodca jej redefiníciu. Cenzúra totiž už dávno nemusí znamenať len to, že fyzicky príde príslušník polície a skonfiškuje knihu s nedovoleným obsahom. Výstava to nie je jednoduchá a ružovo pozitívna, zďaleka tiež neponúka encyklopedický vhľad.
