Trochu som váhala, či sa do tohto krátkeho postrehu o aktuálnej Cene Oskára Čepana (COČ) vôbec púšťať. Odrádzali ma neprehľadné vrstvy polemík, váhanie, na koho stranu sa prikloniť. Hneď na úvod spomeniem, že idea spoločnej realizácie finalistov, vzdanie sa autorstva a vidiny individuálneho víťazstva v prospech kolektívneho diela, by mohla byť pozitívnym, sympatickým a progresívnym gestom. Nie je to však, podľa môjho názoru, celkom tak. Nielenže o umeleckej kvalite tejto spoločnej inštalácie si dovolím pochybovať (bola slabšia ako viaceré doterajšie individuálne diela niektorých finalistov), ale i preto, že bola predostretá verejnosti, organizátorom i porote ako akt revolty voči organizátorom. Načo však miešať tieto dve veci? Veď samotná spolupráca ako pozitívne gesto sa dala prezentovať zvlášť. A polemika, kritika zlyhaní organizátorov mohli byť prezentované takisto zvlášť, kultivovanejšie, menej agresívne a najmä konštruktívnejšie. Patetické hnevlivé spoločné vystúpenie finalistov počas večera odovzdávania COČ navyše neprinieslo žiadne návrhy zlepšení, bola len zmäteným výlevom frustrácie umelcov, ich (určite v mnohom aj oprávnenou) kritikou. Nezrelým gestom, a nie volaním po dialógu, komunikácii, spolupráci, ako sa snažili prezentovať. Finančnú odmenu a rezidenciu spojenú s COČ, ktorá im bola napokon všetkým udelená, však akceptovali. Ako protiváhu za nimi odvedenú prácu. Rannej diskusie o COČ sa však finalisti nezúčastnili všetci, i preto ich stanovisko vyznieva nepresvedčivo a azda i arogantne.
Pravdou je, že COČ by si zaslúžila výraznejší reštart. Viem si živo predstaviť, že organizátori, ktorí na ňu všetky finančné zdroje musia sami získať, ktorým nikto nezaručuje ani symbolický honorár a ktorí musia mať i rôzne iné práce, aby na nej vôbec mohli pracovať, to tiež nemali ľahké. Umelci vo svojom statemente uvádzali, že sa vzbúrili, lebo im neboli vytvorené dôstojné podmienky na tvorbu. Tie však nikto, ani organizátori COČ, a ani kurátori, teoretici pôsobiaci v tejto brandži nemajú, to je stará známa vec. Ktovie, či sa budúci rok ešte niekto do organizovania COČ vôbec pustí. Okrem toho si myslím, že cena je z dlhodobého putovania po regionálnych galériách trochu unavená a lepšie by jej svedčalo stálejšie zakotvenie v štandardnejšom výstavnom priestore, možno napríklad v bratislavskej Kunsthalle, ktorej stále chýba výraznejšia identita. Mohla by prispieť i personálnym a technických zázemím, ako i participáciou na rozpočte. Obom inštitúciám by len prospelo vzájomné posilnenie značky.
Lýdia Pribišová je kurátorka a managing editor Flash Art Czech and Slovak Edition.