Cena Oskára Čepana – Politika (nežnej) vzbury by

by 11. 12. 2017
Výstava finalistov COČ 2017, foto: Adam Šakový.

Po tom, čo porota oznámila počas slávnostného večera mená všetkých finalistov – APART Collective, Katarína Hrušková, Nik Timková a Zuzana Žabková – ako víťazov Ceny Oskára Čepana (COČ), sa na chvíľu zdalo, že v napätom ovzduší rozpačito zvíťazila solidarita medzi umelcami, sebaorganizácia a kritický potenciál nad mýtom individuality kreátora- tvorcu. Že ide o zlomový ročník a neopakovateľnú skúsenosť, ktorá anticipuje budúce podoby umenia, asi netreba obzvlášť zdôrazňovať. Zdieľané autorstvo a nadsubjektívna subjektivita ako vektor posthumanizmu a transdisciplinarity v ére postinternetu sú základným posolstvom tohto ročníka. Ale možno viac než to, ide predovšetkým o vznik kolaboratívneho diela, ktoré zasahuje etické a ekonomické otázky súčasného umenia na Slovensku. Ide tu o transformáciu vládnuceho imperatívu „robiť umenie“ a „byť umelcom“ priamo v srdci operatívneho mechanizmu umenia. Táto nežná vzbura zasahuje produkčné mechanizmy disfunkčných a neplnohodnotne autonómnych slovenských inštitúcií umenia. Multižánrová inštalácia je sebareflexívny hybridný environment – má hlas, gesto a výpoveď. Čo sa zmenilo? Energetická fúzia autorských postupov nastala v momente, keď sa spojenie síl ukázalo pre všetkých finalistov ako tá najlepšia cesta vzdoru a adaptácie v nie práve priaznivých podmienkach pre produkciu nového diela. Rozhodnutie spolupracovať viedlo plynule k pohybu, k intersubjektívnej dynamike. Finalisti reflektovali, kritizovali a dávali svoje statusy pocítiť aj verejne. Táto dynamika spojila ich hlasy dohromady.

Vyhlásenie laureátov COČ 2017, foto: Lukáš Baťo.

Text Kto je Cena Oskára Čepana? vyzýva k zmene modelu fungovania tejto inštitúcie: „… sme malá scéna, ktorá nepotrebuje polarizáciu a súťaž, ale dialóg a spoluprácu.“ Práve táto črta nadsubjektívnej solidarity a svojpomoci už nejaký čas pôsobí ako motor asi u všetkých zo zúčastnených tvorcov. Zuzana Žabková (1987) rozvíja svoje projekty na priesečníku choreografie a videoinštalácie. Viaceré jej výstavy vznikli v integrálnej spolupráci s inými umelcami (Lucie Mičíková), tanečníkmi a choreografmi. Spolupráca s choreografom Reném Alejandrom Huarim Mateusom (CO/DE) na performancii Lupe ju možno ešte viac a nástojčivejšie priviedla k pohybovej expresii tela. Žabkovej tancujúce telo elektrizuje priestor a stavia na koncentrovaných obrazoch emócií. Nik Timková (1986) sa ponára do fluidnej sféry identity v postinternetovom veku. Jej mäkké plastiky inšpirované prácou s textilom a módou 80. rokov sa kníšu v priestore alebo vädnú na podlahe ako bezvládne telá. Jej diela asi najviac smerujú k tvrdému jadru „self“, ku krehkej neprenosnosti a zameniteľnej figúre osobnosti, ktorej premennou je logo, značka. Katarína Hrušková (1984) vo svojich zvukových inštaláciách a performatívnych čítaniach pracuje s autorským textom a s fotografiou. Jej podmanivé hlasové architektúry vťahujú diváka do sféry exaltovanej subjektivity, haptickej intimity tela, ktorou autorka aparátom jazyka zachytáva vnímateľný svet. Autopoetika Kataríny Hruškovej sa pohybuje tesne pod kožou a tesne nad kožou, jej médium je ľudský/ženský hlas. Kolektív APART (Denis Kozerawski, Peter Sit, Magdaléna Scheryová a Andrej Žabkay) pôsobí na križovatke publikačných projektov a performatívnych situácií, ktoré majú často hybridný charakter prednášok, výstav a diskusných stretnutí. Členovia kolektívu sú umelci, kurátori a vydavatelia nedeliteľne a absolútne. Ich aktivity smerujú k mapovaniu marginalizovaných alternatív v lokálnom a globálnom prostredí. Ak sa teda pýtame, čo sa zmenilo v prístupe týchto umelcov, bude to pravdepodobne súbor snáh, ktoré vedú k transformácii výstavy ako umeleckého média a k pochopeniu umeleckej práce ako anticipátora ďalekosiahlych spoločenských zmien.

Plurál solidarity v permakultúre Umelci sa už počas príprav, tzv. „Čepan Talkov“, stali najprv spoluorganizátormi a následne aj sebaorganizovanou jednotkou, čo nepochybne vyviedlo z miery aj samotných organizátorov COČ, ktorí len s ťažkosťami dokázali s umelcami viesť dialóg. Je v poriadku a správne, že organizátori stavili na eventy, diskusie, prezentácie. Ale zjavne sa im nepodarilo nastaviť profesionálne podmienky tak, aby mohli finalisti naplno predstaviť verejnosti ich aktuálnu tvorbu. Spojenie síl preto vnímam ako odpoveď na problematické inštitucionálne zázemie a neschopnosť organizátorov COČ zabezpečiť ho. Už letmý pohľad na portfóliá naznačuje, že sa finalisti suverénne pohybujú minimálne v európskom prostredí, viacerí z nich v zahraničí aj žijú a začínajú sa profesionálne etablovať na medzinárodnej scéne. Domáce skromné podmienky možno ani neboli základným problémom, skôr ním bol nedostatok porozumenia a solidarity. Spoločný prehovor a spoločný výsledok práce je účinným nástrojom pre politiku vzbury. Tento fakt pravdepodobne zohral rolu v rozhodovaní, že pre finalistov napokon nebolo dostatočne atraktívne súťažiť medzi sebou, a namiesto toho, aby pokračovali ako autorské individuality, rozhodli sa pre spoločný postup: „… ukázať si vzájomne, čo chystáme, a podrobiť to spoločnej komunikácii.“ Myšlienkové sféry adaptovali do jedného environmentu, ktorý artikulovali ako podhubie, Mycelium. Ako mycelium sa označuje zhluk prepletených vlákien, charakteristický pre huby a niektoré bakteriálne kolónie. V zásade je to miesto intenzívnej biochemickej a energetickej výmeny. Každý, kto sa čo i len trochu zaujíma o výtvarné umenie, ihneď pochopí, že priestor v prízemí, tzv. Salóne Nitrianskej galérie nie je vhodný pre výstavy súčasného umenia. Spoločným východiskom finalistov bolo rozhodnutie pracovať s podmienkami, ktoré sú im k dispozícii. Preto si všetky podmienky, aj tie negatívne, osvojili ako súčasť environmentu – koberec, žalúzie, prebúrané steny, kartónmi zatemnené okná.

Výstava finalistov COČ 2017, foto: Adam Šakový.

Umelci využili logiku permakultúry, podľa ktorej sú subjekty schopné fungovať na vybranom území ako udržateľný ekosystém. Privezený lesný mach mutuje do podoby hybridného tvora, v ktorom sa spájajú civilizačné prvky, a tento kolektívny hermafrodit predstavuje princíp zachovania energie na princípe sebestačnosti a symbiózy. Výstavnej prezentácii dominuje motív rituálnej očisty. Rastlinný oblek na nahom tele podporuje výrok, ktorý slúži ako motto výstavy: „Ak sa ma pýtaš, či by som sa mohla živiť slnkom, povedala by som, že sa v prvom rade musím celkom prestať hýbať a potom sa stať priehľadnou.“ Tento spôsob obživy však určite zatiaľ nevyrieši ekonomickú existenciu mladých začínajúcich umelcov a nefunkčnej umeleckej prevádzky na Slovensku. Výstava neuspokojí kategóriu „milovníkov“ súčasného umenia, je vlastne dosť atypická, ťarbavá, ale pritom úprimná a seriózna vo svojej výpovedi. Mycelium je skôr ekosystém než výstava, je to živočích- rastlina, posthumánny obraz kolektívneho tela, ktoré má rozostrenú tvár, ale veľmi zreteľný hlas. Tento rok možno viac než kedykoľvek predtým výstava slovenských finalistov COČ ostro kontrastuje s profesionálnym výrazom prezentácie diel finalistov Ceny Jindřicha Chalupeckého v Pražákovom paláci Moravskej galérie. A to nie je jediný dôvod na zamyslenie. Navyše Mycelium má to, čím sa ťažko môžu pochváliť podobné prehliadky – reflektuje a komentuje prevádzkové mechanizmy umeleckej inštitúcie. Finalisti pocítili, že Cena Oskára Čepana potrebuje pomoc, preto ich treba počúvať, porozumieť im a pokúsiť sa o reformu. Ich výpoveď je tiež silným signálom navonok a žeravým uhlíkom, do ktorého treba dúchať tak vytrvalo, ako sa len dá.

 

Daniel Grúň je kurátor a kunsthistorik.

More stories by

Daniel Grúň