OFF_festival Bratislava by

by 11. 12. 2017

OFF_festival Bratislava vznikol pred siedmimi rokmi. V tom čase sa mu podarilo nabúrať začínajúcu strnulosť a konzervatívnosť Mesiaca fotografie. Projekty mladej generácie boli svieže, drzé, neohrabané. Vo svojej rôznorodosti reflektovali aj komplikovanosť a neukotvenosť fotografického média. Vyznačovali sa intermediálnymi spoluprácami, žánrovými presahmi, experimentálnymi postupmi, hravými inštaláciami. Tento rok sa festival presťahoval do nových priestorov v obchodnom dome Dunaj. Čo všetko mu spôsobili čisté steny? Získal variabilnejší priestor a stratil punkový „trashový“ spirit. A to v ročníku, ktorého témou bol dualizmus tela a duše, teda námet priťahujúci a priam vyžadujúci surovosť, rozorvanosť, emocionálnu nahotu. Namiesto toho divák dostal skôr uhladenosť a slušnosť. Dokonca aj umelecké školy, ktoré v predchádzajúcich rokoch búrali zaužívané vizuálne a estetické schémy, stavili na konvenčnejší jazyk. Ich analýzy identít či psychických rozpoložení jedincov, komunít alebo seba samých ostali „drásavé“ len v rovine umeleckého statementu, do výrazu prác sa to neprenieslo (možno s výnimkou čiernobielej snapshotovej série Tomasza Tyndyka).

Anna Horčinová Limitované telo (video, 2017), foto: archív OFF_festivalu Bratislava.

Kolektívne práce združenia INTAC dokonca pripomínali amatérske fotografické cvičenia, v ktorých viacerí autori reagujú na jednu zadanú tému. O niečo výraznejšie boli samostatné autorské výstavy. Z pätnástich projektov spomeniem len zopár. Nemecký fotograf Hannes Wiedemann vytapetoval pridelenú kóju zábermi zo svojej série Grinders (Borci), v ktorej mapuje špecifickú americkú subkultúru – ľudí, ktorí si do tela implantujú rôzne prístroje a technológie. Sami sa nazývajú bodyhackermi, biopunkermi či kyborgami. Wiedemannove fotografie sú surové a drsné, rovnako ako operatívne zásahy „borcov“. Doslovné premieňanie tela na stroj, žiadna symbolická metafora tzv. transhumanizmu je aj pre diváka telesná až bolestivá. Zdieľané fyzické napätie zažívame aj pri sledovaní videí Anny Horčinovej. Autorka sa dlhodobo zaoberá skúmaním limitov ľudského tela – len sa od jeho zastavenia vo fotografii presunula k časovosti pohyblivého obrazu. Každý záznam zachytáva fyzický aj psychický boj jedinca s nepríjemnou nepohodlnou pozíciou – koľko v nej zotrvá? V ktorom momente rezignuje?

Tomasz Tyndyk, zo série Pred a po (2016). Foto: archív OFF_festivalu Bratislava.

Celá séria obsahuje až deväť „zápasov“ rôznej dĺžky. So sebou samým v tomto prípade bojuje nielen performer, ale aj ten, kto sa pozerá. Skôr meditatívnym pokusom o nadviazanie dialógu sú portrétne cykly Natálie Evelyn Benčičovej a Mirjany Vrbaški. Obe autorky sa zaoberajú schopnosťou portrétneho žánru na jednej strane psychologizovať, na druhej objektivizovať. Vo výsledku sa však diametrálne líšia. Benčičová ani v tejto sérii neprekročila svoj „trendy“ štylizovaný jazyk a nepúšťa nás pod povrch obrazu (hoci naozaj veľkorozmerný). Jej snaha o zachytenie prirodzeného je príliš štylizovaná. Vrbaški je tajomnejšia a vo výraze oveľa skromnejšia. Jej ženy nás znepokojujú, pretože sú nečitateľné, a hoci chcú smerovať k istej univerzálnosti, lákajú nás aj ako individuality. V úplnom kontraste stojí séria Louisa de Belle s názvom Besides Faith (Okrem viery), ktorá je bizarným dokumentom svetového veľtrhu cirkevných doplnkov, liturgického a religiózneho umenia. Dochádza tu k absolútnemu stretu svetov – nadpozemské duchovno hlásajúce skromnosť a pokoru naráža na nablýskanú spektakulárnu materiálnosť konzumu. Elektronické sviečky, ekologická krstiteľnica, ruženec prehrávajúci modlitby, hodvábne cirkevné odevy za 2000 dolárov, sošky „panenky Márie“ vo všetkých možných rozmeroch, ktorých „pravosť“ zaručuje rukou napísaný lístok „žiaden čínsky tovar“, balíčky hostií s určeným dátumom spotreby – zdá sa, že ani „telo Kristovo“ nie je večné. De Belle nepotrebuje nič manipulovať, pokrivenosť cirkvi sa tu odhaľuje sama.

Hannes Wiedemann, zo série Borci (2016). Foto: archív OFF_festivalu Bratislava.

Odchod z Pisztoryho paláca zbavil OFF_festival bremena niektorých regúl, ktoré so sebou historická budova niesla. V kontexte tohtoročnej témy však akoby odniesol aj dušu a ponechal festivalu len nahé telo, ktoré síce nevykazuje žiadne anomálie, je fyzicky zdatné a má primeraný vzhľad, ale neprovokuje, nevzpiera sa, nevstupuje do konfliktu. V ére, keď sa ozývajú výzvy k razantnejšiemu umeleckému aktivizmu, však po takom tele nikto netúži. Dokonca ani samotná fotografia. Ostáva preto len dúfať, že OFF_festival sa postupne zrastie s novým priestorom a „vráti“ doň svoj revolučný potenciál.

Michaela Pašteková je estetička.

Mirjana Vrbaški, Nora (2013), zo série Verše prázdnoty (pokračujúci projekt). Foto: archív OFF_festivalu Bratislava.
More stories by

Michaela Pašteková