Rozhrania diasporických menšín by

by 11. 12. 2017

Umenie je dynamické rozhranie medzi skutočnosťou a jej respondentkami. Je to autorský interface. Umelkyňa ho konštruuje subjektívnym zaznamenávaním. Výskum tohto rozhrania je aj štúdiom jeho tvorkyne aj reality za ním. Spätná väzba tejto triangularity poznaním jej elementov (sebaprojekciou) sprostredkováva, kto som ja (divák, pred ním) a ako by som mohol žiť efektívnejšie. K efektivite rátam aj zmysluplnosť jednoduchšej skúsenosti alebo čo i len zmyselnosť radosti. Sú projekty znalosti produkujúce, aj na zážitky orientované. Umenoveda nemôže byť zodpovednou, pokiaľ sa jej záujem zastaví na povrchu tej mriežky (ako tvár na zrkadle). Puristický akademizmus nemôže dosiahnuť túžobnú rigoróznosť – pokiaľ teda introspektívne neštuduje iba sám seba skrz umenie (a nie umenie ako také) masturbačne. To je legitímne obmedzená pozícia (ako „l’art pour l’art“), z ktorej dogmatického znalectva čerpám aj ja. Ja považujem interdisciplinaritu za neoddeliteľnú od kuratoriálnej expertízy – vedieť, o ČOM umelkyňa prehovára, znamená ovládať TO. Ak to nedokážem obsiahnuť, spájam sa s patričnými konzultantmi. A viac – priestor umenia je otvorenosťou medziodborovo najpohostinnejší i prekladu schopný. Je to tak aj pre jeho vymoženosť metaforického načúvania a presunu. Takto ho používam a snažím sa inovovať. Umenie, zahŕňajúce všetky odbory, nás zlepšuje. Jednou z aktuálností môjho čítania je transhumanistický, nihilistický, afropesimistický, melancologický, xenofeministický a queer, subjektovo-orientovaný diskurz. Aj vo výstavo/evento-tvornej a inej inštitucionálnej praxi či v autorskom písaní takéto pozície (alebo z takýchto uhlov) proklamujem. Umenie v celospoločenskom spektre nepresahuje promile. Je minoritou minorít. Umenie a širšia kultúra sú v partokratických programoch ešte viac marginalizované. Je tomu aj preto, že umenie nemá sociálnotriedne alebo politické zakotvenie. Sú umelkyne aktivizujúce sa vo verejných otázkach a sú umelkyne strániace sa ich v intimite. Sú umelkyne bohaté a chudobné. To, že je niektorá umelkyňa slávna, neznamená, že je bohatá. To, že je niektorá bohatá, neznamená, že je slávna. To, že je bohatá, neznamená, že produkuje „kvalitné“ umenie. To, že je slávna, neznamená, že produkuje „kvalitné“ umenie, a vice versa. Umelecká tvorba a jej trh sú samostatné infraštruktúry. Ani národné vlajkové lode sa nezaoberajú prioritne subjektivitou umeleckej tvorby, ale objekt-stelesňujúcou materiálnou kultúrou – jej predmetným výstupom. Hrubé spoločenské spektrum (ako jeho delegovaná partokratická reprezentácia) nesleduje viaceré zásadné články rozhodovania, akým je aj schopnosť či nevedomá spontaneita estetického posudzovania. Na základe estetického súdu („páči sa mi“), a nie na základe znalosti („rozumiem tomu“) sa ľudia fatálne rozhodujú vo voľbách i sobášoch. Kultúra pokrýva každý detail ľudskej vzťahovej činnosti. Opomínať ju je nebezpečným nezmyslom. Umenoveda to síce robí, ale bez priameho presahu do partokracie. Charakter ženy-umelkyne stále nesie (v heteronormatívnom, falokratnom svete) mizogýnnu konotáciu lascívnosti alebo šialenstva.

Feminizmus má byť reaktívnej senzitivite umení prirodzený. Súčasnému umeniu chýbajú určujúce kategórie. Jedinou jeho istotou je úprimný odpor, nespôsobilosť bezvýhradne označiť, čím samo nie je, ak je už manifestované. Nárok na bezbrehú slobodu sa platí neurózou predátorstva individualít a ich bezspravodlivého politického presadzovania. Povaha umenia vylučuje akékoľvek protimonopolné jednanie, aj preto je otvorený plnému spektru manipulatívnosti, zneužívania. Súčasné umenie (nevlastný potomok avantgárd) je principiálne internacionalistické, aj v takých prípadoch, ak sa aktivisticky vyjadruje k výsostne lokálnym otázkam. Zásadným internacionalizmom sa súčasné umenie stáva dôsledne nomádskym, diasporickým, vykoreneným, depatriovaným, permanentne cudzím, neasimilovaným – iba flexibilne adaptovaným. Byť minoritou minority znamená odcudzenie nielen tou hrubou majoritou, ale aj vo vnútri navonok komunitnej či stavovskej príbuznosti. Nárok bezbrehosti a spontánny ponor umenia do otázkovania zmyslu etiky sublimuje amoralitu na jednej strane, ale aj úzkostnú senzitivitu voči znevýhodneným entitám (humánnym i inhumánnym) na strane druhej. Solidárnosť (až prudérna), čo vychádza z kritickej sebareflexivity, zvyčajne nepresahuje diskurzívny rozmer. Bezbrehosť si uvedomuje vlastnú amorfnosť, bezbrannosť, bezmocnosť. Bezbrehosť znamená nemať pôdu pod nohami – bezpodstatnosť. Preto je umeniu vlastná tekutosť, plynnosť, povznesenosť, vznešenosť i tragicky sebaromantizujúca sa povýšeneckosť. Možnosť začlenenia (sa) čo/ kohokoľvek vytvára plodný chaos výmeny. Beztriedna absencia podstaty súčasného umenia (a antinormatívnosť) nemôže nájsť súlad v tom, kto je v tomto spektre elitou a kto lúzou. Umelkyňa zažíva skutočnosť viacerých spoločenských podmienok v priebehu jedného dňa — raňajkujúc strádajúca na periférnom priváte, večerajúc v penthauze miestnej prominencie centra, v atmosfére úcty či dokonca fascinácie. V ambivalencii nemerateľnosti je umelkyňa síce voľnou, ale maximálne ohrozenou infra-menšinou. Medzi slobodou a neistotou, ohrozením je priama kauzalita.

Umelkyňa nemôže na sociálnom úrade požiadať o pracovnú pozíciu „umelkyňa“. Taká neexistuje. To znamená, že ak formálna povaha tvorby neprodukuje komodity (ktoré by sme mali označovať za remeselnú výrobu), umelkyne si musia hľadať alternatívnu obživu. To je násobná činnosť – okrem bazálneho nasýtenia sa treba vytvárať materiálne-priestorové prostriedky na tvorbu samotnú. Je to krajný prekariát, ktorý (pre absenciu rádu) oplýva rozptýlenosťou, rizikom prokrastinácie, kníše sa na hrane bezodnej hĺbky paralyzujúcej depresie. Postrádanie reflexie, absencia uplatnenia je dôvodom masívnej fluktuácie, ukončenia umeleckých ambícií. Jednou z možností ochrany umenia (ktoré násobne plodí potenciality navonok a kultivuje spoločnosť dovnútra) sa javí aj tu realizácia nepodmieneného, univerzálneho základného príjmu. Dovtedy je na zodpovedajúcich infraštruktúrach, kurátorkách, aby vytvárali dôstojné podmienky pre nekomoditnú umeleckú produkciu. Kurátorka1 je bádajúca, iniciujúca, koncipujúca, organizujúca entita. Kurátorka pracuje s druhými (vrátane tretích subjektov obecenstva) — stará sa (o umelkyne a nie naopak). Je to sprostredkujúci článok medzi biohmotou umelkyne, elektricky nabitým betónom inštitúcie, fluidnými dočasnosťami tém a atmosferickými frekvenciami verejnosti. Kurátorka je ochotná a schopná načúvať, nasledovať hlbšie, ponúkať výber a vedenie ďalej. Sústredí sa na videnie a konštrukciu asociácií, spájanie na princípoch kompatibilných častí a ich interpretáciu. Je meta-autorkou platform dôvodu kumulácie, stretnutí, užitočnej asambláže aj extrémneho prekračovania výrazových a ontologických hraníc. Je distribútorkou ideí a senzitivít (ich objektové stelesnenia a priestorovo-časové, projektovo-inštalačné usporiadavanie nevynímajúc). Je to individuálnu intimitu chrániaci zospoločenšťujúci faktor. Je citlivou synapsiou premeny medzi šepkajúcimi ideami a dostatočne počuteľnými ideológiami (medzi obrazmi a textami). Kuratoriál je osobnostne-inštitucionálny konglomerát bezspravodlivo presadzujúci vybrané značenia dôležitosti či celkovejšie symbolické systémy výmeny.

Kurátorka sa určujúco zúčastňuje na prerode hodnoty na cenu (zo slova na číslo). Konglomerátom tlmočím nesamostatnosť kurátorky (na rozdiel od uskutočniteľnej introvertnej svojbytnosti ateliéru) vo svojej praxi. Jej integrita zahŕňa sumu praktikalít a kritickej loajality voči hierarchiám vrstveného organigramu, s ktorým (pre ktorý/na vyzvanie ktorého) uskutočňuje svoj (alebo ich) zámer. Aj keď sa prevádzka zosobňuje vo svojich lídroch, vždy sú to tvorivosti kolektívne. Niekedy je nevyhnutné za jednotlivou ikonou hľadať pravú autorku. Kurátorka je výsledne zodpovedná za všetky zúčastnené prvky (vrátane umeleckých diel v obsahovej i materiálnej rozmernosti) a následné emisie ich interakcií. Aj keď hovoríme o privátnej inštitúcii, akonáhle zahŕňame participatívny priesečník s verejnosťou (obecenstvami…), stáva sa občianskou. To môže znamenať aj pokrokovú podvratnosť. Osoba kurátorky a stavba inštitúcie sa stretávajú v konfliktnom dojednávaní. Jednou z trecích plôch je angažovanie možností kurátorkou (progresívnosť) a vyzdvihovanie udržateľnosti inštitúciou (konzervatívnosť). Možnosť nás vedie dopredu, ale hypotetickými, potenciálne riskantnými územiami. Udržateľnosť drží pri zemi, nie je priateľkou imaginácie. Inštitúcia má slúžiť kurátorke a asociovaným umelkyniam (vytvárať podmienky pre sanáciu možných strát), a nie naopak. Akási objektivita kurátorského výkonu sa dá realizovať iba na uzavretých lokálnych bázach, pretože jej nárok vyžaduje vyčerpávajúce znalosti. Tie sa o globálnom prostredí spracovať (z cerebrálnych kapacít) nedajú. Keď však objektivite vyhradíme uzavretosť a malosť, tak spätne popierame jej možnosť, lebo tak príroda ako kultúra a umenia sú obligátne presieťované svetovo. Hermetické lokality v panickej defenzivite voči otvorenému veľkému deviujú do mäkkých podôb nacizmu.

Kathy Acker Empire of the Senseless, 1988, citát, vinyl na stene foto: archív Borisa Ondreičku.
M Lamar Trying To Leave My Body, video, 2015. Foto: archív Borisa Ondreičku.

Uzavretosť sa stavia proti kritikalite, proti umeniu. Myšlienkovo-politické školy, ku ktorým cítim náklonnosť, sa emancipujú v planetárnom rozmere – skrz online priestor. Ekonómia poznávania je jeden z dôvodov, prečo sa prikláňam k intersekcionálnemu2 velebeniu sietí (univerzalitu skladám zo) subjektivít ako vytvárajúceho východiska spoznávania a komunikovania súcna (siete objímajúcej Zem). Menšinovosť umenia súvisí s minoritnosťou queer diskurzu (ktorý je tiež triedne roztrúsený). Je viac ako prospešné, aby dané polia spolupracovali. Aj umenia a neheteronormatívne ontológie majú skúsenosti s experimentálnymi postupmi etablovania vlastných ustanovizní, s rôznymi aspektmi inštitucionálnej kritiky, renormatizovania. Ako umelecký, tak aj queer kontext problematizujú bezpodmienečnosť generatívnej bezbrehosti. Ako umelecký kontext, tak aj queer a afro diskurzy (a ostané nezápadné kozmológie) prinášajú podobnú prudérnosť environmentalistickej solidarity vo vnútri nároku násobnosti súboja slobôd. Sloboda vyzýva k osobnej zodpovednosti. Umenia a spomínané diskurzy okrem liberálnej inkluzívnosti majú exkomunikovať neoliberálny cynizmus von z tohto teritória. Politikou prináležitosti myslím, že umenia a spomínané diskurzy majú byť nekompromisne ekologicky, sociálne a viacrodovo a etnicky/multikultúrne cítiace, vymaňujúc sa z prizmy západného mýtu. Ako umelecký kontext tak queer diskurz narábajú s veľkou dávkou dramatizmu, performativity. Narodený v sovietskom bloku som vstúpil do západného inštitucionálneho sveta z nevýhodnej pozície inakosti – pre chabosť lokálnych podporných štruktúr, ako aj z hendikepu horšieho vzdelania. Bývalé sovietske histórie boli nelineárne voči medzičasom presieťovanému svetu. Podobne emancipačný zápas rozoznávam v afropesimistickom diskurze. Postsovietske podmienky vykazujú viacero zhôd s vervou polysemického postkolonializmu. Nezaujíma ma chimérna esencialita umenia. Umenie nezbošťujem, ale iba zbožňujem.

Umenie (akcionizmus) je nástroj extrakcie i zasadenia do reality (aktivizmus) aj v jej obrazotvorných predĺženiach. Predstavivosť je v hypotézach vied, v rozhodovaní sa chirurga pri odstraňovaní okultných objektov a politika odpovedajúceho na otázky, ktorých pravdivé odpovede by kontextuálne boli kontraproduktívnymi. Neverím v možnosť umenia verejne sa správať apoliticky. Verejný je synonymom politického. Všetko tam umiestnené (aj abstraktná maľba, čo tiež bola ideologickým exportom západu v časoch Studenej vojny) sa automaticky transformuje na bezvýhradne politické. Technologický výstup pamätí von z karnality a nadvláda mediačných imperializmov na bázach našich rozhodovaní nám navyše pripomína nerozlučiteľnosť tiel osobných a skupinových. Snažím sa narábať s možnosťami exponencie intimity prispievajúcej kolektívnym telám. Minoritnosť nepopiera možnosť významného vplyvu umení (ktoré oplývajú potenciálom výraznej vyčnievavosti, luminozity) cezhranične. Minority majú šancu byť akupunkturicky prospektívnejšími v radikalite nemania čo stratiť. Interiér ľudsko-umeleckej ríše subjektívnych ideí ochraňuje exteriér občiansko-kuratoriálnych objektivizujúcich ideológií.

 

1 z lat. Cura, čo môže znamenať opateru, kúzlo, liek i jed

2 Mapping the Margins: Intersectionality, Identity Politics and Violence against Women of Color od Kimberlé Williams

 

Boris Ondreička je umelec a kurátor, pôsobí v TBA21-Augarten vo Viedni.

More stories by

Boris Ondreička