Projekt Európskej siete digitálneho umenia a vedy spojil v roku 2015 viaceré vedecké a kultúrne subjekty do intenzívnej spolupráce pod vedením prestížneho Ars Electronica Centre v rakúskom Linzi. Zapojenie slovenského partnera siete DIG gallery predstavili umelci a organizátori Michal Murin a Richard Kitta.
Mária Rišková: Kniha-katalóg The Practice of Art and Science prináša podrobné informácie o projekte European Digital Art and Science Network, ktorého súčasťou bola DIG gallery v Košiciach. Stretnutie umenia a vedy nie je novinkou, v čom bol tento projekt súčasný, aktuálny? Hovoril o spojení vedy a umenia inak?
Michal Murin: Spojenie vedy a umenia v 60. rokoch a dnes sú dve odlišné veci. Poznáme históriu ich prepojenia a dokážeme urobiť aj históriu v našom kultúrnom prostredí. Od istého času sa spolu s vývojom vedy a technológií riešia nové témy. Mňa zaujímal tentokrát network európskych inštitúcií, komunikácia s „matkou“ networku v podobe osobných stretnutí s vedením Ars Electronica Centra (AEC) a Ars Electronica festivalu, účasti v komisiách, kde sme vyberali zakaždým z približne 250 projektov jedného umelca do CERN-u a do ESA (European Space Agency). Okrem projektov malo význam aj spoznanie stratégií rôznych inštitúcií – cez veľké štátne (Srbsko), univerzitné (Dublin) a kultúrne centrá spravované mestami, až po náš koncept nezávislého združenia. DIG gallery mala spomedzi partnerov najväčšie priestory, v industriálnej hale bývalej tabakovej fabriky na Strojárenskej ulici v Košiciach, ale zároveň aj najmenšie personálne zázemie. My sme tento formát použili na nadviazanie lokálnych spoluprác, na prezentovanie témy v košickom prostredí, na realizovanie troch výstav s dielami vystavenými na festivale Ars Electronica, na zorganizovanie konferencie a prípravu našej publikácie.
Richard Kitta: Trojročný projekt medzinárodného art-sci networku bol od začiatku „big issue“ pre všetkých zúčastnených. Myslím, že aj pre samotného rakúskeho lídra. Ako hovorí Michal, v rámci siete vznikla dosť zaujímavá konštelácia partnerov – od jednočlennej nezávislej organizácie až po národné centrá na propagáciu vedy a umenia. Potvrdilo sa, že každý z partnerov vníma tému spojenia umenia a vedy trochu inak, každý zo svojej pozície. Projekt EDASN sa mi javí aj po jeho skončení ako veľmi aktuálny – paradoxne kvôli nejednoznačnému pohľadu na prienik umenia a vedy. Ako už bolo spomenuté, popri umelecky „orientovaných“ partneroch tvorili os projektu prizvané vedecké inštitúcie svetového rangu. A spoločnú časť projektu EDASN tvorili práve výzvy pre umelcov na danú tému. Čiže ľuďom z AEC išlo v prvom rade o strategické zmapovanie tohto v podstate dosť neprebádaného segmentu. Prvá zabodovala María Edwards z Čile, ktorá poukázala na „únavu“ z high-end technológií. Jej dielo oscilovalo medzi osobnou futurológiou, neexaktnosťou a najnovšími poznatkami o ontológii vesmíru. Bol som dosť prekvapený týmto výsledkom. Po Ryoji Ikedovi, ktorý s vedcami z CERN-u driloval svoje koncepty, sa tu odrazu zjavila umelkyňa, ktorú bolo ťažké zaradiť. Aj pri ďalších víťazoch, ako Semiconductor alebo Quadrature, bolo vidieť, že spojenie art-sci môže generovať diametrálne odlišné alebo nepredvídateľné výsledky. Čo sa týka úspešnosti EDASN, potvrdilo sa, že oblasť Art & Science je iba jednou z podmnožín kreatívnej interdisciplinarity. V debatách s partnermi a umelcami to odznelo niekoľkokrát – ak ide o iniciatívu z umeleckého prostredia (prípad EDASN), ide o celkom inú situáciu, ako keď je komunikačný vektor opačný. Jednoducho, umelci to majú s vedcami ťažšie. Je len málo príkladov spolupráce, kde veda ťaží priamo z umeleckého konceptu, resp. vedecký výskum je postavený na čisto umeleckej „divergentnosti“. Je otázne, do akej miery sa projekt podaril. Treba povedať, že charakter EDASN zadefinovali robustné „neumelecké“ inštitúcie, ktoré pokrývajú iba časť vedeckého univerza. Čo s nami, umelcami? Zatiaľ nám musia „stačiť“ uletené space art projekty študentov z Tsukuby alebo každodenné inovácie z MIT.
MR: V spomínanej knihe sú odčlenení „vedeckí partneri“ a „kultúrni partneri“ a ich projekty. Je to len môj dojem, že napriek rétorike a snahám, s ktorými sa v mediálnom umení stretávame desiatky rokov, stále narážame na rozdielnosť, dajme tomu, metód jednotlivých oblastí – umenia, vedy (ak to rozdielnosť metód je!), ktoré bránia ich naozaj efektívnej spolupráci a výsledkom. Nechcem spochybňovať priamo podstatu projektu, ale možno moja otázka smeruje skôr k chápaniu tejto problematiky vo svete a u nás… Alebo v skratke – aký je v súčasnosti, i na základe tohto projektu, postoj vedeckých inštitúcií ku kultúre/umeniu?
RK: Čiastočne som to už naznačil. Všetky nevýhody sa môžu stať užitočnými alebo ich občas treba povýšiť na princíp. Keď som spomínal trend interdisciplinárneho myslenia v umení, niečo podobné prebieha aj v exaktných vedách, i keď v inom garde. Každá zo strán v podstate iba „aproximuje“. Zoberme si napríklad dôverne známy projekt Voyager. Nebývalý, už 40 rokov trvajúci let vesmírnej sondy, ktorú znesmrteľnil „last minute“ nápad – vyslať ju spolu s „golden record“, ktorá obsahuje príbeh jednej civilizácie. Pekný príklad toho, že za medializáciou vedy netreba hľadať vždy iba suchý marketing. Podľa Johna Casaniho (jedného zo šéfov projektu) išlo o to, aby projekt dostal hlbší zmysel… Myslím, že o podobných drobnostiach by sa mohli vedci a umelci rozprávať častejšie. Napríklad avizované koncepcie kreatívneho priemyslu vidím ako dobrý štart pre interdisciplinárne „hry“ v našich podmienkach. To znamená, že je tu príležitosť trochu viac ako obvykle narábať s vlastnou intuíciou…
MM: Cieľom vedeckých pracovníkov je veda, cieľom kultúrnych pracovníkov je propagácia vedy, či už formou edukačnou, alebo umeleckou. Úlohou mediátora je tieto dve oblasti previazať. Tak ako dnes projekt multikulturalizmu ide do pozadia, tak aj spolupráca umenia a vedy má svoje sínusoidy. Z môjho pohľadu sme projektom naznačili možné spolupráce, niektoré sme aj iniciovali. Medzitým som mal na Akadémii umení v Banskej Bystrici piatich doktorandov, ktorí túto tému riešili, tak dúfam, že to v tomto kultúrnom prostredí osciluje. A možno len sedimentuje…
MR: Pre Michala nie je zapojenie sa do projektov Ars Electronica v Linzi ničím neznámym, no predsa, účasť nášho kultúrneho subjektu v takom veľkom projekte výnimočným je. Akými cestami prišlo partnerstvo v projekte? Skôr cez oficiálne kanály alebo osobné kontakty? Povedzte viac o histórii zapojenia sa do samotného projektu a o vašich ambíciách…
MM: Len v krátkosti. Festival Ars Electronica som sledoval od roku 1984 v rakúskej televízii, katalógy festivalu som dostal od jeho riaditeľa v roku 1988, dvakrát som zaslal svoj projekt do súťaže (1987, 2000), od roku 1992 takmer každoročne navštevujem festival a píšem odborné reporty, so svojimi študentmi som bol niekoľkokrát na festivale. Je to takmer 30-ročné hobby, vhodné na knižnú publikáciu. Ale tento projekt bol iný upgrade. Jeho genéza siaha do roku 2012, keď Richard Kitta založil DIG gallery. Požiadal ma o kurátorskú spoluprácu, stal som sa spoluriaditeľom (aspoň podľa vizitiek, ktoré mi dal!). Začali sme robiť výstavy, občas sme pozvali aj kurátorov so svojimi projektmi. Galéria sa špecializovala na digitálne médiá s prepojením na vedu. Máme za sebou série výstav venovaných bio artu (genetickému umeniu), robotickému umeniu, elektronickej literatúre a pod. V roku 2013 prišla ponuka ísť na festival Japan Media Arts do Tokia v rámci našich projektov s EHMK 2013. Našu cestu podporila EU Japan Fest – inštitúcia na podporu prezentácie japonského umenia v mestách, ktoré získali titul EHMK. Túto cestu som doplnil o návštevu ďalších dvoch inštitúcií, s ktorými som mal kontakt z mojich predchádzajúcich troch návštev Japonska. Výsledkom bolo samostatné číslo časopisu ENTER o súčasnom japonskom mediálnom umení, kde sme dali priestor aj Emiko Ogawe, japonskej kurátorke a umelkyni pracujúcej pre Ars Electronica Centrum. Tá navštívila Košice aj osobne, v DIG gallery odprezentovala aktivity AEC a tvorbu japonských umelcov nových médií. V tom čase bol u nás vystavený japonský sound dizajnér Yuri Suzuki, ocenený na Ars Electronica (2013). Keď v roku 2014 hľadala AEC partnerov do medzinárodného projektu, mali už v Linzi k dispozícii rozsiahle vydanie ENTER-u o japonskom mediálnom umení a dobré referencie o košickej DIG gallery. Ak by to bolo na mne, ja by som sa do tak rozsiahleho a profesionálne organizovaného projektu nepustil. Bola to odvaha Richarda a jeho enormné organizačné úsilie. Snažil som sa mu pomôcť svojimi skúsenosťami. Zaujalo ma najmä to, že pozvanie do projektu sme získali na základe našich predošlých konkrétnych výsledkov z medzinárodných spoluprác.
RK: Áno, Michal podal pomerne presnú históriu nášho kontaktu s AEC. Okrem toho, že mu doručím čoskoro nové vizitky, by som v krátkosti doplnil zopár poznámok… Sme vďační partnerom EDASN za ich prijatie, ústretovosť a nadštandard. Ak hovoríme o osobných kontaktoch, áno, aj v tomto prípade to bolo o priamej komunikácii a entuziazme. V tejto „konkurencii“ sa nám napokon podarilo obstáť. Ide o neoceniteľné skúsenosti, ktoré sú z pohľadu ďalšieho fungovania a smerovania DIG gallery kľúčové a ktoré bude potrebné ešte dôkladne spracovať.
MR: Z hľadiska kultúrnej politiky – takáto účasť vo veľkom projekte môže byť solídnym základom pre ďalšie aktivity… Čo bude nasledovať? Bola účasť v EDA osamoteným javom alebo bude DIG alebo skupina okolo DIG-u stálym partnerom na svetovej scéne mediálneho umenia?
MM: Naša spolupráca na tomto projekte a aktivity v DIG-u od roku 2011 boli realizované v takom množstve a intenzite, že sa stali dominantnou súčasťou žiadosti o titul UNESCO Creative City of Media Arts, ktoré napokon Košice získali aj vďaka tomu, že naše projekty osobne poznali jednotliví členovia komisie. Už len získanie tohto titulu bolo satisfakciou, pretože takto vzniká záujem mesta zapodievať sa týmto segmentom. Košice počas výstavy v DIG gallery navštívil riaditeľ festivalu AE Martin Honzik, ako aj ďalší predstavitelia partnerských inštitúcií v projekte. Naše previazanie s networkom a participácia na novom networku, o ktorom sa uvažuje, sú však limitované našimi fyzickými kapacitami a prioritami. Predsa, vnímame to celé viac ako umelecký projekt. RK: Jeden z našich najbližších svetových projektov má názov MAO (Media Art Office). Rozhodne by som bol rád, ak by sa nielen naša základňa rozšírila o generáciu aktívnych media artistov. Bez ohľadu na to, že z určitej recesie sa o DIG gallery zvykne hovoriť ako o endemickej záležitosti. Aj preto sme v spolupráci s AE pripravili v košickej Kunsthalle v priebehu minulého roka tri výstavy venované media artu. Je jasné, že žiadny kultúrny koncept sa nezaobíde bez kritického počtu kreatívnych ľudí. Z tohto pohľadu je najlepším atribútom čas. Linzu a festivalu Ars Electronica to trvalo viac ako tri dekády. Mesto, ktorého veľkosť a charakter sú zhruba porovnateľné s našou metropolou východu, zaznamenalo vďaka svojmu festivalu a propagácii „nového“ umenia a myslenia progres… A zďaleka nie iba v samotnej kultúrnej sfére. Dobrá správa znie, že sa to dá. Tá horšia je, že to bude trvať dlhšie, ako by sme chceli.
Michal Murin je od roku 2005 vedúci ateliéru Digitálne médiá na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici a pedagogicky pôsobí aj na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach.
Richard Kitta je riaditeľom DIG gallery v Košiciach. Pedagogicky pôsobí na Fakulte umení TU v Košiciach.
www.aec.at/artandscience
Mária Rišková je od roku 2016 riaditeľkou Slovenského centra dizajnu.
