Po moderne by Ivana Komanická

Snaha kriticky zhodnotiť zbierku z rokov 1945-1989 stojí za výstavou nazvanou v kontexte globálnych dejín umenia ideologicky bezpríznakovým názvom Po moderne/Metropola východu 1945 – 1989. Názov aj výskum je ambiciózny, prepája súčasný pohľad na regionálne umenie a rebranding Košíc ako industriálneho mesta. Kurátor opisuje prácu naslepo s archívom galérie – žiadne mená, len prírastkové čísla a fotografie. Nie je toto výsostne ideologické gesto? Že oficiálne umenie už bolo čiastočne prehodnotené, je fakt, čo výstava zohľadňuje v prednáškovom cykle aj v projekcii sôch vo verejnom priestore. Že toto umenie už bolo aj čiastočne trhovo zhodnotené, je tiež fakt, a obávam sa, že dôraz na závesný obraz a autorov už zhodnotených na trhu s umením (A. Eckerdt či J. Jakoby) a podcenenie progresívnych socialistických médií (keramika či textil) v konečnom dôsledku prinášajú dojem, že ide predovšetkým o zhodnotenie, a nie kritické prehodnotenie zbierky. Je tiež fakt, že existuje hegemónia v členení oficiálneho a neoficiálneho umenia a táto výstava to chce nabúrať. Na výstave je to však len naznačené, najúspešnejšie hádam v architektúre výstavy. Technický koberec ako opona predeľuje jednotlivé sekcie s vyprázdnenými názvami socialistického art/newspeaku. M. Bartuszová je predstavená monumentálnym hliníkovým reliéfom spolu s J. Bartuszom v kontexte neokonštruktivizmu a spolu s nimi neznámy, urbánnymi legendami opradený umelec J. Kornucik, akýsi slovenský Jan Bas Ader. Škoda, že výstava nepriniesla jeho akcie či Bartuszovu prácu reflektujúcu jeho zmiznutie. Najsilnejší moment výstavy, špecifická/lokálna podoba neokonštruktivizmu, sa v inštalácii celkom stratil, bez ohľadu na monumentalitu diel. Práve pri nej najviac vynikol salónny charakter výstavy. Výstava prináša málo, ak nerátam prednášku z neoficiálneho umenia či umenia akcie (Kalmus, Bartusz, Ďurišin, Kornucik, Kladek), a celkom nič z undergroundového umenia (Strýko, Jurin). Osemdesiate roky namiesto toho nepochopiteľne uzatvára akési portfólio súčasných pedagógov Fakulty umení, pripomienka akvizícií už po roku 1989.