Poézia a performancia

Výstava otvorená v závere roka rozsiahlym a výskumom podloženým výberom ukázala význam fenoménu poézie a performancie, teda aktívnej poézie druhej polovice 20. storočia s presahmi do súčasného umenia. Dominantne stojí na dielach z alternatívnej a neoficiálnej scény východnej Európy, súčasnosť je na nej prezentovaná skôr signálne, ale o to naliehavejšie. Básne sú súčasťou prác v širokom mediálnom rozpätí – od kresieb, koláží, fotiek, objektov, inštalácií, videí, zvukových nahrávok a autorských kníh. Výstavná antológia sumarizuje prejavy nesúhlasu voči spoločenským, politickým a rodovým nespravodlivostiam. Kritika cez poéziu sa neprejavila len pasívnym písaním, ale aktívnymi výstupmi v privátnom alebo vo verejnom priestore. Predstavení autori/autorky boli počas komunizmu perzekvovaní/é. Básnici netolerujú diktátorov a diktátori básnikov. Prezentovaní umelci-básnici patrili do undergroundu a disentu. Poézia pre nich predstavovala jemnú zbraň a zároveň liek na prežitie doby. Voči systému fungovala subverzívne, vo väzbe s akciou a konceptom bola novým jazykom umenia, ale i vyjadrením občianskeho a morálneho postoja. Okrem konceptu výstava prezentovala akčné, participatívne umenie – popri slove hralo úlohu telesné gesto. Pri vstupe do synagógy nás ohlušila skrumáž zvukov rôznych neidentifikovateľných jazykov, akoby sme sa ocitli uprostred multikulturálneho bazáru a tento ruch tvoril živú zvukovú atmosféru výstavy. Projekt pripravil tím expertov na východoeurópske avantgardy: T. Glanc, D. Grúň a S. Hänsgen. O výborné spracovanie sa zaslúžilo aj architektonické riešenie M. Gavulu inšpirovaného gréckou Agorou. Komplikáciou bola ťažšia orientácia medzi tematickými blokmi: Performancie písania-čítania, Intervencie do verejného priestoru, Jazykové hry, Kinemato/grafická poézia. Výstava u nás prvýkrát uviedla napr. známe diela T. Szenjóbyho, K. Ladik, E. Partum, A. Monastyrskeho, M. Stilinovića, V. Marteka a ďalších spolu so slovenskými autormi – Ľ. Ďurčekom, D. Tóthom, M. Adamčiakom.