1.
Ešte dlho sa povedú polemiky o tom, odkedy datovať začiatok antropocénu, teda kedy začalo ľudstvo ovplyvňovať ekosystém zeme. Navrhované počiatky sa pohybujú v rozpätí tisícov rokov. Iná vec je odhadnúť, kedy antropocén skončí. Ani nie tak tým, že by ľudstvo už nemalo vplyv na globálne prostredie – to viac-menej už nie je možné – naša stopa ostane navždy. Skôr sa objavujú úvahy o zániku samotného homo sapiens ako dominantného „živočíšneho“ druhu, teda minimálne v jeho súčasnej podobe. Zánik spájajú buď s „neodvratným“ fatálnym vojnovým konfliktom, najpravdepodobnejšie súvisiacim s bojom o zdroje, či s dôsledkom klimatických zmien. Zaujímavejší je však eschatologický koncept technologickej a v konečnom dôsledku i civilizačnej singularity. Tu najpesimistickejšie odhady hovoria o konci ľudstva v horizonte niekoľkých desiatok rokov (medián odhadov sa pohybuje okolo roku 2040). Presnejšie, vtedy exponenciálny nárast technologického rozvoja, zvlášť umelej inteligencie, spôsobí, že sa táto sama začne zdokonaľovať a v konečnom dôsledku prevýši celú ľudskú inteligenciu. V zásade sa tak ukončí éra našej civilizácie. Napríklad izraelský historik a autor svetových bestsellerov venovaných okrem iného (bio)technologickým víziám a rečník na tohtoročnom Davose Yuval Noah Harari priamo hovorí, že sme pravdepodobne jednou z posledných generácií Homo sapiens. Ešte pesimistickejší je biológ a mysliteľ Ladislav Kováč (Konec lidské evoluce, 2017).
2.
Úvahy o takom zásadnom vplyve na náš osud sú na jednej strane založené na rozvoji technológií tak, ako ich poznáme (Moorov „zákon“ o zdvojnásobení hustoty integrovaných obvodov každé dva roky a množstvo jeho variant v iných oblastiach: výkon procesorov, veľkosť pamätí, počet pixelov digitálnych čipov fotoaparátov a i.). Dôležitejšia sa však zdá byť zmena paradigmy. Zatiaľ čo doposiaľ bol kľúčovým hýbateľom človek, ktorý vytváral hardvér a softvér, situácia sa pomaly mení. Už teraz. Dobre sa to dá ilustrovať na príklade šachových programov. Tie boli donedávna založené na ohodnocovaní jednotlivých pozícií a prepočte možných ťahov oboch hráčov. So stúpajúcim výkonom počítačov a dolaďovaním jednotlivých algoritmov sa schopnosti počítačov postupne zvyšovali, až dosiahli úroveň, s ktorou boli schopné poraziť šachového šampióna (1996, počítač IBM Deep Blue). Inak to spočiatku vyzeralo so stolovou hrou Go. Pri nej sa ešte nedávno očakávalo, že na výraznejší pokrok si budeme musieť počkať pár desiatok rokov, keďže „matematizovať“ jej pravidlá a stratégie sa zdalo byť hudbou vzdialenej budúcnosti a počet možných ťahov bol enormný (dolný odhad hovorí o čísle so 170 nulami). O to väčšie bolo prekvapenie, keď roku 2017 počítačový program AlphaGo dokázal poraziť svetovú jednotku Číňana Ke Jie. Program využíval techniku takzvaného strojového učenia, presnejšie techniku „deep learning“. Ostatne, jeho nasadenie nie je nič nové a môžeme sa s ním každodenne stretávať. Od okamihu, keď otlačkom prstu odomkneme telefón, až po facebookové, youtubové či instagramové algoritmy. Tie nie sú napevno vytvorené programátorom (okrem istej základnej schémy či architektúry), ale postupne sa učia, či už s čiastočnou, alebo úplnou pomocou „učiteľa“, alebo i bez neho. Istým limitom zvyklo bývať „trénovanie“, ak si vyžadovalo ľudskú asistenciu alebo veľkú trénovaciu množinu. S týmto sa vysporiadal program Alpha Zero, o ktorom jeho tvorcovia koncom roku 2017 tvrdili, že je schopný naučiť sa, hraním proti stroju, šach (a aj iné hry) na úrovni prevyšujúcej tú ľudskú za niekoľko hodín. Za tú dobu však zvláda zahrať viac partií ako šachista za celý život. Ak sa ľudia už pred dvomi tisícročiami snažili „matematizovať“ estetickú kvalitu (napríklad zlatý rez), terajšie prístupy umožňujú naučiť stroje to, čo my ľudia považujeme za „pekné“ priamo. Algoritmy vedia napríklad nájsť obľúbený typ krajinnej scenérie: zdá sa ňou byť riedko porastená savana, bez nástrah a skrýš pre predátorov – teda archetyp takej, akú by preferoval aj náš africký prapredok. Takéto algoritmy, používané v sociálnych sieťach, využívajú analýzu obrazu a rolu učiteľa hrajú „lajkovanie“, diskutovanie, zdieľanie, čítanie či pozeranie. Okrem automatického učenia sa blíži doba, keď programy budú prichádzať i s vlastnými architektúrami hlbokých neurónových sietí. Toto všetko spôsobí, že technologický rozvoj v tejto oblasti sa ešte viac zrýchli, človek ho už nebude musieť poháňať ani ho už nebude brzdiť. Skôr či neskôr stroje prevýšia človeka vo väčšine kognitívnych schopností.
Ale tým to nekončí. Zatiaľ sme zvyknutí len na kozmetické úpravy nášho tela, no už teraz sa vyvíjajú senzory, ktoré zásadným spôsobom rozširujú naše schopnosti vidieť, počuť atď. Viac ako 300 000 ľudí má voperovaný implantát, vďaka ktorému môžu opäť počuť. Nie je nepredstaviteľné, že implantáty i zdravým ľuďom budú rozširovať senzorické vnímanie (videnie za tmy, počutie zvukov mimo akustického pásma či iných vlnení, vnímanie emócií cez pachy či iné médiá atď.). Osobitou kapitolou je priama komunikácia mozog – počítač. Už teraz sme schopní – i keď veľmi primitívnymi metódami – zabezpečiť aspoň jednoduchú funkcionalitu protéze končatiny ovládanej „myšlienkami“. Nástupom mozgových implantátov by sa schopnosť priamo prenášať myšlienky a emócie mohla významne zvýšiť. A v ďalšom kroku treba začať uvažovať – čo znie úplne utopisticky – o komunikácii mozog – počítač – iný mozog. Teda priamy transfér z človeka na človeka, a to na ľubovoľnú vzdialenosť. Toto všetko človeka zmení. Vzniká z neho hybrid –homo technicus, ktorého fyzické, psychické i kognitívne schopnosti budú rozšírené novými technológiami. Nastane doba posthumánna.
3.
Sú to práve technológie, ktoré nielen zmenili našu planétu, ale postupne menia i nás, naše vnímanie vesmíru, nášho miesta v ňom i vplyvu, aký v ňom máme. Lokálne i globálne. Teraz znie až neuveriteľne, že v roku 1952 v Londýne zahynulo na následky päťdňového „veľkého smogu“ odhadom 12 tisíc ľudí. Ešte pred šesťdesiatimi rokmi vznikali entuziastické maľby krajiny s čmudiacimi komínmi na horizonte. Pred päťdesiatimi rokmi vznikol Rímsky klub a i vďaka jeho varovaniam sa naša citlivosť na zásahy človeka do prostredia (stavba priehrad, povrchová ťažba, výrub lesov, poľnohospodárstvo, urbanizácia atď.) odvtedy zvýšila. No až moderné technológie nám v pravom zmysle umožnili globálny pohľad. Keď človek prvý raz videl zemeguľu z vesmíru, bol to možno väčší krok pre ľudstvo ako onen krôčik na mesiaci. Sú to technológie, čo nám umožňujú vnímať zložité globálne procesy a zmeny v prírode spôsobené človekom. Vďaka nim lepšie rozumieme, čo všetko ešte dnes spôsobuje „zázračný“ insekticíd DDT (už dávno zakázaný) napríklad na sexualite a reprodukčnej schopnosti polárnych medveďov. Až teraz si začíname uvedomovať, ako sa častice plastového obalu po dlhej púti cez polovicu zemegule nakoniec dostanú do nášho tela. Pozorovanie globálneho otepľovania sa až relatívne nedávno dostalo do našich vedeckých možností. Vyžaduje si to globálnu sieť senzorov a zložité matematické modelovanie. Vplyv ľudstva na ekosystém planéty sa dá často odhaliť len zmenou perspektívy (od satelitných snímok po zmeny teploty hlboko vnútri oceánu) či použitím techník umelej inteligencie na analýzu veľkých dát.
4.
V okamihu, ako sme si uvedomili, čo všetko robíme s našou planétou, ujali sa témy politici, ekoaktivisti i umelci. Tie druhé dve skupiny (niekedy ťažko rozlíšiteľné) sa snažia vzbudiť senzibilitu verejnosti, a tak primäť tú prvú k akcii. No situácia je zložitejšia. Máme tu stále veľkú skupinu „popieračov“ či „bagatelizátorov“. Ak 99% vedeckých článkov nespochybňuje existenciu globálneho otepľovania a podiel človeka na ňom, tak na verejnosti ako keby existovali dva približne rovnako veľké tábory za a proti. Iste, tradičný priemysel háji svoje záujmy, ale paradoxne úlohu hrajú aj sofistikované algoritmy sociálnych sietí. Nielen tým, že zrejme pomohli do najdôležitejšieho úradu sveta najznámejšiemu „popieračovi“. Rovnako šírením postpravdivých správ vnášajú všade minimálne pochybnosti. Technológie však rovnako môžu v rukách umenia zvyšovať senzibilitu verejnosti umeleckou reflexiou. Napríklad jedna vec je vidieť obrázky škôd spôsobené hurikánom a iná je mať dvíhajúce sa vlny pred sebou. Američan David Bowen vlani vystavil v pražskom Dox v rámci výstavy BIG BANG DATA svoje dielo tele-present water, 2011. Inštalácia vizualizuje, pomocou vlniacich sa fyzických objektov, dáta o vodnej hladine získavané v reálnom čase zo stanice uprostred oceánu vzdialenej 205 námorných míľ juhozápadne od Honolulu. V čase mojej návštevy, mimo sezóny hurikánov, to bolo len pokojné vlnenie.
Na opačnom konci spektra umelcov a umeleckých artefaktov reflektujúcich (zložitú) tému antropocénu sú práce síce technicky nenáročné, ale vyžadujúce zložité a viacvrstvové čítanie. V rámci veľmi vplyvnej Haagskej výstavy v Gemeentemuseum Yes, Naturally: How Art Saves the World, 2013 (predstavila 80 súčasných umelcov vrátane mien ako Francis Alÿs, Jimmie Durham, Olafur Eliasson, Peter Fend, Fischli & Weiss, Natalie Jeremijenko, Marjetica Potrč, Zeger Reyers, Tinkebell, Superflex a Ai Weiwei) mexický umelec Raúl Ortega Ayala vystavil Babylonskú vežu z tuku (Babel Fat Tower, 2010), ktorá sa pod teplom reflektorov postupne topila. Na jednej strane kultúrny význam samotnej veže, na druhej strane tuk – jeho produkcia je jedným z najvýznamnejších symbolov antropocénu: je to z hľadiska uhlíkovej stopy jedna z najnáročnejších potravín. Až 90% zo v súčasnosti žijúcich zvierat sú už len domáce zvieratá, poľnohospodárska veľkovýroba je jedným z najväčších devastantov živočíšneho prostredia. V januári tohoto roku predstavili svoje spoločné dielo Roman Ondák a Štefan Papčo – Global Warming. Kus slaniny, slovenský variant na slávnu toskánsku Lardo di colonnata – tradičnú obživu ťažko pracujúcich v carrarských kameňolomoch. Dá sa to čítať aj ako paródia (témy globálneho otepľovania či celého antropocénneho umenia), slanina pripomína kus ľadu, no postupne ju pojedajú návštevníci galérie. A je v tom i téma globalizácie Carrary ako miesta po stáročia a ešte donedávna spojeného s umením – ostatne, tamojšia slanina zreje mesiace v nádobách z carrarského mramoru. No publicitou a vplyvom sa ani jeden z týchto dvoch projektov nemôže porovnať so súčasnou výstavou Fatberg (Museum of London) – ukážke kusov z viac ako 100 tonovej tukovej usadeniny, obsahujúcej všetko od detských plienok po kondómy, ktorá vlani upchala londýnsku kanalizáciu.
Niekde medzi týmito extrémami sa pohybujú fotografie Rakúšana Klausa Pichlera (roku 2014 ich vystavoval aj v bratislavskom Stredoeurópskom dome fotografie). V štúdiovom nasvietení zobrazujú hnijúce a plesňami pokryté vyhodené potraviny. Pod každou bol údaj o uhlíkovej stope, ktorú zanechala ich „výroba“ a transport, spravidla z opačného konca planéty. Samozrejme, spektrum umeleckých stratégií reflektujúcich tému antropocénu je omnoho širšie. No keď necháme bokom lacné aktivistické pokusy, sú to spravidla technológie a veda, ktoré bývajú v službách tvorcov i samotných divákov. Bez nich ťažko vizualizovať či divácky pochopiť zložitosť fenoménu.
5.
Už teraz je prakticky všetko vznikajúce umenie nejakým spôsobom digitalizované a zdieľané. Algoritmy strojového učenia nám na jednej strane rozširujú obzory, no na druhej strane nás uzatvárajú do bublín či zón komfortu. Vedia nielen odhadovať „módne“ trendy, ale ich aj samy vedia vytvárať. Ťažko usudzovať, kam sa téma antropocénu posunie v budúcnosti a kým, či bude zaujímavá pre stroje, alebo pre nových evolučných pokračovateľov homo sapiens. A ak tu ostane, uvidíme, čo s ňou urobia nové ľudské poznanie a technické prostriedky, umelá inteligencia zvlášť, a čo nové technológie v službách umenia. Bude to virtuálna realita, ktorá si len hľadá cestu medzi umeleckými prostriedkami (tak ako voľakedy zvukový film či farebná fotografia), nové druhy senzorov či zariadení schopných produkovať doteraz pre človeka nevnímateľné podnety, alebo technológie priamo vytvárajúce a do nášho mozgu transportujúce „abstraktné“ emócie? A ostatne, stále je tu ešte otázka, či nakoniec stroje nebudú v konečnom dôsledku tvoriť „lepšie“ umenie a aj tému antropocénu posúvať tam, kam sa im to bude hodiť. Veď výrazný, ak nie rozhodujúci vplyv komunikačných technológií na umeleckú scénu vidno už teraz. Osobitá situácia je zatiaľ u nás, kde „zelené“ myslenie je stále len okrajové a skôr, ak vôbec, importované. Obyvatelia konzumom ešte omámených postkomunistických krajín si myslia, že globálne problémy má riešiť bohatý svet, a akosi zabúdajú, že už dávno sú jeho súčasťou. Nehovoriac o tom, že patria k najväčším znečisťovateľom planéty. Navyše nezvládajú ani lokálne ekologické problémy. Ťažko teda očakávať, že k jednej z najdôležitejších, ale i najzložitejších tém ľudstva zásadne prispejú.
Damas Gruska pôsobí na Katedre aplikovanej informatiky Fakulty matematiky fyziky a informatiky UK, venuje sa neštandardným logikám, formálnym metódam, novým technológiám a ich vplyvu na spoločnosť. Okrem toho pôsobí ako kultúrny publicista a komentátor.