Výstava Juraja Gavulu (1942) a Mateja Gavulu (1972) s názvom Stratená forma v bratislavskej SODA Gallery odkazuje k tvorbe veľkorozmerných sôch z betónu. Pri týchto sochách sa forma vytvorila len preto, aby sa stala dočasnou schránkou a dokonale odtlačila svoje vnútro do tuhnúceho betónu, z ktorého vzniklo finálne dielo. Stratená forma má však v tejto výstave viacero významových rovín. Je možné považovať ju za meditáciu o vznešenom poslaní sochárstva a súčasne o jeho politických a spoločenských úskaliach. Strata pevného uzavretého tvaru v tvorbe Mateja Gavulu je dôsledkom nielen spoločenského úpadku tejto umeleckej disciplíny po roku 1989, ale tiež reakciou na sochu ako živé médium v kontexte súčasného umenia.
Matej Gavula dlhodobo pracuje s rozšírenou senzibilitou sochy. Popretie uzavretého tvaru ho nasmerovalo k priestorovým objektom ako procesom, surovým materiálom, zvukovým vibráciám a premenám zachytávaným digitálnym fotoaparátom alebo kamerou v kontexte nájdených a iniciovaných situácií vo všedných každodenných prostrediach. Preto sa autorská konfrontácia diel otca a syna stáva dialógom dvoch odlišných smerovaní a ich vzájomných konvergencií. Juraj Gavula ako žiak Václava Ciglera tvoril od polovice šesťdesiatych rokov diela, ktoré išli za hranice dovoleného a čerpali svoj náboj tak z rurálnych motívov, ako aj z progresívnejších podôb konkretizmu a znakovej abstrakcie. Dospieval pritom k formám, ktoré v duchu týchto inšpirácií konkretizoval do sochárskych tvarov v nemateriálnych kvalitách – ozvena, vibrácia, tok, cirkulácia, prúdenie energií. Rozostavenie diel, z ktorých mnohé sú v SODA Gallery verejne prezentované po prvýkrát, citlivo sleduje tieto motívy. Niekto by si mohol myslieť, že výstavu sôch Juraja Gavulu rámujú súčasné práce Mateja Gavulu, ale nie je to celkom tak.
Práce syna sa napájajú na otcove diela a vedú s nimi dialóg, ktorý ich významy otvára pred divákom. Platí to tiež naopak, keďže formálna dokonalosť otcových objektov sa zbližuje so zámerne neukončenými a otvorenými štruktúrami, presahujúcimi v tvorbe syna do nových médií. Možno práve táto súhra mení dialóg otca a syna na archetypálnu hru prírodných princípov, medzi ktorými sa hľadá vytúžená harmónia, ľahkosť vydobytá zápasom s kameňom. Slideshow z otcovho archívu, ktorú do výstavy začlenil Matej Gavula, otvára ešte inú rovinu úvahy o Stratenej forme.
Socha v architektúre, ako ukazuje sled čiernobielych fotografií zo šesťdesiatych až osemdesiatych rokov, mala svoje ekonomické podmienky a spĺňala svoju spoločenskú úlohu v procese modernizácie socialistického Československa. Táto úloha sa napriek činnosti ideologického aparátu pri verejných zákazkách nemusela vždy vykĺbiť z princípov moderného umenia, a ako dokazuje výber tejto výstavy, zostala im do dôsledkov verná. Biele povrchy galerijného priestoru v tomto prípade správne splnili svoju funkciu, pretože diváka nenechajú na pochybách, že sochy Juraja Gavulu, roky neprávom obchádzané a nedocenené, sú nadčasové. Spoločná skladba sôch Juraja a Mateja Gavulu akoby hľadala za hranicami mužského princípu iné archetypy, ako sú tie známe, overené. Ich spoločným zázemím je rytmus, melódia, mnohohlas. Ako v dávnej ľudovej rusínskej piesni, ktorá večer, opakovaná v dôvernom kruhu pri ohni, sprítomňuje večný rozpor života, rozpor zrodu a zániku. Je to nepokoj, ktorý číha za materským mliekom do hladka vybrúseného mramoru, pretože siaha božstvám na večnosť, ktorú by radi požičiavali len tým, ktorí ich uctievajú.