Ilona Németh – Učiť znamená neustále up-datovať

Lýdia Pribišová: Ovplyvnila v niečom tvoja pedagogická skúsenosť tvoju tvorbu? 

Ilona Németh:To nie je jednoduchá otázka. Na sto percent ovplyvnila, lebo vzdelávanie, najmä na umeleckých školách, je aj o vzájomnom ovplyvňovaní. Keď hovoríme o umení, výučba je vzájomná výmena energie a inšpiračných zdrojov. Ťažko definovať, v čom presne ma ovplyvnila. Asi celkovo v rozmýšľaní. Možno najviac v tom, že som stále v spojení s novými generáciami, s pohľadom na svet novších a novších generácií. A to je dôležité najmä preto, že generačná výmena je stále rýchlejšia. To sa týka nielen výučby umenia, ale aj skúsenosti byť súčasťou vzdelávania, ak učíš interaktívnym spôsobom. Tým, že na väčšine umeleckých škôl, ako aj u nás na VŠVU, učíme v malých skupinách, tá výmena názorov a pohľadu na svet je veľmi bezprostredná. 

 

LP: V čom ťa posilnila, prípadne, o čo ťa obrala? 

IN:Posilnila moju schopnosť byť tolerantnejšou. Na začiatku som bola celkovo radikálnejšia. Dnes som viac tolerantná voči iným názorom či postojom, k inému programu alebo charakteru študenta. Naučila som sa, že existujú rovnocenné paralelné programy, a na to treba pri výučbe dbať. Celkovo je to užitočná skúsenosť i v rodinnom alebo spoločenskom živote. Pedagogická činnosť ma možno obrala o nejaký čas alebo energiu na vlastnú tvorbu. Ale to tiež ťažko povedať. Mám pocit, že v súčasnosti chcem naraz povedať či robiť príliš veľa vecí, čo je charakteristické, myslím si, pre celú našu dobu, a to je ťažké zosynchronizovať aj s výučbou. 

 

LP: Aká je tvoja štruktúra výučby? Ako vznikla idea hosťujúceho pedagóga v tvojom ateliéri IN na Katedre intermédií na VŠVU v Bratislave a ako to funguje?

IN:Na škole učím 14 rokov, ale dodnes ešte nemáme anglický program – VŠVU je viac-menej lokálna škola. Máme ešte stále málo zahraničných študentov, nehovoriac o zahraničných profesoroch. To je veľký deficit. Počas svojho fungovania na škole som získala skúsenosti i v zahraničí, začala som chodiť na výmenné pobyty na rôzne školy, učila som na niekoľkých miestach. Možno najviac ma ovplyvnil 5-mesačný pobyt Fulbrightovho štipendia v New Yorku na NYU (New York University), kde som videla učiť veľa zahraničných umelcov a teoretikov, jednoducho tá výmena tam bola obrovská. Študenti si tam musia vybrať dennodenne z rozsiahlej ponuky zahraničných hostí. Samozrejme, že každý študent nemôže ísť na každú prednášku, musia spraviť nejaké rozhodnutia. A to u nás veľmi chýba. Preto sme začali robiť medzinárodný program Open Studio, otvorila som svoj ateliér pre zahraničných hostí – umelcov i kurátorov, teoretikov, každý mesiac v semestri na jeden týždeň. Tento program funguje už 7 rokov. Každý mesiac mať jedného hosťa je veľmi náročné aj pre študentov, pre asistenta i pre mňa, lebo máme rozdrobený semester. Možno to nesedí každému študentovi, ale myslím si, že to je nesmierne dôležité. 95 percent hostí sú zahraniční, výučba je v angličtine. Hostia majú príležitosť robiť workshop, tutorial, alebo prednáškový cyklus. Je to pobyt, nielen návšteva. Čo sa týka študentov, keď sú tých maximálne 5 rokov u nás v ateliéri, na konci alebo po ukončení školy si to vedia uvedomiť a vyhodnotiť, čo sme im vlastne ponúkali. Open Studio sme založili nielen pre náš ateliér, ale pre celú školu. Stále je však deficitom, že sa na tomto programe zúčastňuje málo študentov z iných katedier, a to napriek tomu, že v súčasnosti funguje ako kreditovaný predmet. Dúfala som, že vzniknú aj nejaké ďalšie spolupráce medzi našimi pedagógmi a hosťami, avšak doteraz sa to veľmi nepodarilo. Medzikatedrová spolupráca nefunguje tak, ako by mala. Celý program (www. openstudio.sk) financujeme z grantov, ako napr. KEGA alebo MK SR, a so spoluprácou a pomocou zahraničných kultúrnych inštitúcií, ako napr. Goethe inštitút, ktorý nám pomohol najviac, nie len finančne, ale aj morálnou podporou. 

 

LP: Prečo podľa teba študenti z iných ateliérov nemajú o tento program záujem? 

IN: Neviem. Zrejme si študenti neuvedomujú dôležitosť spätnej väzby od zahraničného odborníka – umelca, teoretika, kurátora. Podľa mňa je to viac lenivosť ako niečo premyslené. Študenti o programe vedia, majú však iné priority. V tom programe je ešte jeden element: každý hosť spraví jednu verejnú prednášku v Berlinke v spolupráci so SNG. To je tiež dôležité, lebo vzdelávame aj širšie publikum. 

LP: Ďalším špecifikom tvojho ateliéru je i to, že jeden semester do roka vyučuješ v tvojom ateliéri ty a druhý semester hosť.

IN: Áno, keď hovoríme o vzdelávaní vo vysokom školstve, systém je celkovo zle nastavený, čo sa týka podpory kvalitného vzdelávania. U nás vysokoškolskí pedagógovia napr. nemajú sabatikál, čo je bežné najmä v Amerike, ale aj v západnej Európe. Je to veľmi potrebné. Znamená to, že každý siedmy (niekedy aj v kratšom období) rok má pedagóg voľný, pričom dostáva plat. Študuje, cestuje, tvorí. Pedagógovia u nás, ktorí ostávajú dlhšie na škole bez prerušenia, nemajú možnosť nabiť sa a vrátiť sa s novými inšpiráciami. Ja som to praktizovala tak, že som si vybrala neplatené voľno, zatiaľ každý štvrtý rok. Veľmi som to potrebovala. Po desiatich rokoch som mala pocit, že musím už odísť celkovo. Bola som presvedčená, že 10 rokov absolútne stačilo. Potom som sa dohodla s vedením VŠVU, že by som mohla takto prekombinovať moju existenciu na škole, že jeden semester učím ja a druhý učí hosťujúci pedagóg, ktorého vyberám ja.

 

LP: Nie je ťažké na takéto niečo nájsť vhodných ľudí? Kvalitní ľudia už väčšinou majú svoj program, učia inde… 

IN: Zatiaľ som s tým nemala ťažkosti. Ale napríklad Borisa Ondreičku sme dohadovali dva roky. Sú takí, ktorí sú na voľnej nohe úplne, a s tými sa samozrejme ľahšie dohaduje. Potom ide o rozhodnutie či zahraničný, teda anglicky hovoriaci, alebo slovensky hovoriaci. Už tým, že samotné Open Studio je v anglickom jazyku, keď som mala ešte aj hosťa, čo hovoril len anglicky, bolo to pre študentov veľmi náročné. Takže poslední hostia, aj keď nežijú len na Slovensku, hovoria po slovensky. Naposledy to boli Anetta Mona Chişa a Boris Ondreička. Od septembra bude hosťujúcim pedagógom náš bývalý absolvent Jaro Varga, ktorý funguje medzinárodne, žije v Prahe. Je to i preto, že pedagógovia sa musia zúčastňovať aj školského života, chodiť na stretnutia, riešiť administratívu. Ak pozvem niekoho, čo nemá so školským prostredím žiadne skúsenosti, tá záťaž ostáva na kolegoch na katedre. Myslím si však, že i títo slovensky hovoriaci hostia prinášajú do ateliéru nový vietor.

 

LP: Ako potom hodnotíte študentov, kto ich hodnotí? Ty, či hosťujúci pedagóg? 

IN: Hodnotíme spoločne, ale rozhodnutie je na hosťovi. V ateliéri je aj stály asistent, ktorým je teraz András Cséfalvay. Ten zabezpečuje kontinuitu. Hovorí po anglicky, pozná študentov.

 

LP: Mohla by si porovnať tvoje skúsenosti, čo sa týka vyučovania na VŠVU, na AVU a inde v zahraničí? 

IN: Učila som rok v Budapešti, na AVU som učila v ateliéri hosťujúceho profesora a týždeň v Osle, i v Čiernej Hore, v Kosove či v Štrasburgu. V porovnaní s našimi sú študenti na tých západných alebo amerických spoplatnených zahraničných školách viac motivovaní, viac sú zodpovední voči štúdiu. Tam, kde za štúdium platia, vyžadujú študenti od pedagóga absolútnu koncentráciu a rast, „up-datovanosť“. Čo u nás nie je automatické. Teda jeden rozdiel je očakávanie od učiteľov, druhý náročnosť voči sebe a voči vlastnej práci. Ale podľa mňa to súvisí s tým, aká je celá spoločnosť náročná na seba, na život, aká je všeobecná kultúrna úroveň krajiny. Napríklad v Osle pri príprave povinnej trojdňovej výstavy v školskej galérii sa študenti správali úplne ako profesionáli, pracovali na nej pol roka, vložili do nej vlastné financie. I keď nemôžem povedať, že by to u nás stagnovalo.

 

LP: Povedala by som, že v tvojom ateliéri je to ešte celkom dobré, čo sa týka náročnosti na seba… 

IN: Musím sebakriticky uznať, že som náročná na študentov, hoci možno menej kritická ako v minulosti. Ale som presvedčená, že vzdelávacia inštitúcia musí byť aj kritická a musí zastupovať istú kvalitu podľa presvedčenia. Čo sa týka nášho programu, ešte musím spomenúť, že minulý rok sme otvorili s kolegami aj rezidenčný program pre študentov Štúdio IN:OUT v Novej Cvernovke. Práve keď som chcela ukončiť pôsobenie na škole, bola som oslovená akreditačnou komisiou, že náš program bol vybratý ako špičkové pracovisko vo vysokoškolskom a univerzitnom prostredí. V rámci toho sme dostali financie na šesť rokov, a to nie na nové projekty, ale na pokračovanie doterajšej práce. To bol ďalší dôvod, prečo som neodišla. Spýtala som sa kolegov, či chcú pokračovať v rozbehnutých aktivitách, a oni chceli. V Novej Cvernovke je teda mesačný artist in residence program vyslovene pre našich študentov, z ktorých vyberá náš tím, ktorý pozostáva z Daniela Grúňa, Martina Piačeka, Andrása Cséfalvaya (pred tým ešte Dorota Kenderová) a mňa. Jediná povinnosť študentov je trojdňová verejná prezentácia. Teraz je tam Matej Kaminský, predtým tam bol Dávid Koronczi, ktorý dostal aj Cenu rektora za svoju diplomovú prácu prezentovanú práve v tom štúdiu.

LP: Ako to vlastne funguje na VŠVU, každých päť rokov si učiteľ musí prejsť konkurzom a potvrdiť svoju pozíciu? Lebo mne sa zdá, že sú tam stále tí istí ľudia. 

IN: Funguje, no nie všade. Napríklad na katedre fotografie boli intenzívne zmeny. Mení sa to od katedry ku katedre. Niektorí to berú ako formálnu záležitosť. Je to na zodpovednosti ľudí, čo tam pracujú. Podobne ako voľby. Keď sa politici priateľsky dohodnú medzi sebou, že nič nechcú meniť, tak to tak je. Nie je vylúčené, že sa pôvodní pedagógovia môžu prihlásiť opäť do konkurzu. LP: Nie je tam ani pravidlo, že môžu vykonávať svoju funkciu len niekoľko po sebe nasledujúcich období? IN: Práveže nie. V prípade rektora to tak je, ale nie keď ide o vedúcich ateliérov. Tiež si však myslím, že by to malo byť časovo obmedzené. Navyše, platí pravidlo, že keď trikrát dostaneš tú istú zmluvu ako profesor, potom ju už dostaneš navždy. A to je to najhoršie. Ja sa nabudúce neprihlásim práve preto, aby som nedostala túto doživotnú zmluvu. Tá zmluva na človeka môže vplývať psychologickým nátlakom, potom je už veľmi ťažké odísť.

 

LP: A ako potom bude pokračovať šesťročný projekt IN:OUT? Bez teba? 

IN: I preto som ostala dlhšie, aby sa tento projekt rozbehol. Keď si to kolegovia odsúhlasia, bude to pokračovať ďalej.

 

LP: A čím sa budeš živiť? 

IN: Umením. Kombináciou grantov a predaja umenia. Viem, že to bude ťažké, ale naše učiteľské platy sú i tak mizerné. Je to základné zabezpečenie, ale nedá sa to porovnať s platmi profesorov ani v susednom Rakúsku alebo v Amerike, i keď nedá sa porovnať ani tá náročnosť výučby.

LP: Teraz je často diskutovanou témou prekariát v umení, frustrácia, čo táto neistá pozícia prináša. Nebojíš sa toho? Ideš trochu proti prúdu, vzdávaš sa istôt, o ktoré by mnohí stáli… 

IN: V mojom veku, mám 55 rokov, sa každý snaží skôr nájsť nejakú istotu. Ale na druhej strane stoja závažné dôvody. Myslím si, že ľudia by nemali pracovať na škole veľmi dlho. Potom je to o ich prežití a nie o pedagogickom procese, kvôli čomu tam sú. I keď sa pravdaže aj ja bojím neistoty, škola je pre študentov, pre vzdelávanie spoločnosti celkovo. To je hlavné.

 

LP: Si asi jedna z mála, čo to takto berie… 

IN: Tak si to myslím. Po istej dobe treba zmenu.

 

LP: Tak je to asi v každom zamestnaní… 

IN: Súhlasím. Po istom čase človek stráca drive. Ja už to cítim. I keď sme začali nové veci, veľa vecí sme menili, učím len každý druhý semester. Na čo by som sa mala sťažovať, však

 

LP: Ale môžeš sa vrátiť, môžeš sa po niekoľkých rokoch zas prihlásiť do konkurzu. 

IN: U nás takáto prax veľmi nefunguje. Väčšinou, keď sa ľudia na nejaké pozície dostanú, sú tam doživotne. To je ten problém. Fluktuácia je jednoducho potrebná. I študenti sú stále noví, majú právo na to najlepšie vzdelanie, nie na unavených pedagógov.

 

LP: Možno povedať, že si výrazne ovplyvnila mnohých slovenských umelcov mladšej a strednej generácie. Si si toho vedomá? Cítiš s nimi nejakú spriaznenosť, podobný spôsob uvažovania?

IN: Viem, že sa o tom hovorí. Je to však ťažko vnímateľné, rozlíšiteľné. Skôr to vidno zvonka ako zvnútra. Teším sa však, že z počtu umelcov, čo skončili na našej katedre, je na scéne nejaké to percento vidieť. Čo nie je samozrejmosť. Preto vyučujeme na škole, aby sa tí umelci potom uplatnili. Dúfam, že vplyv, ak naozaj existuje, je menší v tých vizuálnych atribútoch a väčší v uvažovaní, v zodpovednosti a náročnosti na seba a voči umeniu – aby boli aktívni, zaujímali sa o dianie okolo seba.

 

LP: Akí umelci-pedagógovia sú pre teba zaujímaví a prečo? Ako ovplyvnili teba? 

IN: Určite áno. Ovplyvní ťa však aj negatívny príklad, voči čomu sa chceš vymedziť. Viac ma ovplyvnili zahraničné pobyty ako jednotlivé osobnosti. 

 

LP: Vzdelávanie, odovzdanie informácie, osvetlenie dejín je prítomné v mnohých tvojich projektoch. Avšak hádam najvýraznejšie v tvojej poslednej výstave v Kunsthalle Bratislava, Eastern Sugar, kde sa možno niečo reálne naučiť, napríklad ako vyrobiť cukrovú homoľu. 

IN: Vo svojej tvorbe pracujem viac so skúsenosťou. Pre mňa bol zážitok, keď som sa naučila robiť homole, akoby som zažila regresiu, vrátila sa späť do detstva. Hlavný dôvod založiť manufaktúru v rámci výstavy nebol ten, aby návštevníci boli otvorenejší k iným častiam výstavy, ale samotná skúsenosť robenia homolí, lebo to spustí podľa mňa v človeku nejaké pozitívne zmeny. Prvotnou motiváciou bol pracovný proces, fyzická skúsenosť, chcela som, aby návštevníci mali tento zážitok. Symbolicky výroba homolí zastupuje nový začiatok – dodnes sa produkujú na začiatku cukrovarníckej kampane.

 

LP: Ďakujem, Ilona. Viac o výstave nájdete v recenzii na strane 61. 

 

Lýdia Pribišová je kurátorka a managing editor Flash Art Czech and Slovak Edition. 

Ilona Németh (1963, Dunajská Streda) je slovenská výtvarníčka, organizátorka a kurátorka. Vystavovala v mnohých uznávaných galériách, doma i v zahraničí, vrátane Kunsthalle, Bratislava, (sólo, 2018), Karlín Studios, Praha (sólo, 2017); Zachęta – National Gallery of Art, Varšava (2016); Mestna galerija, Ljubljana (2015); Kunsthalle, Bratislava (2016, 2014); tranzit. sk, Bratislava (sólo, 2014); Museum of Contemporary Art, Bukurešť (2013); Domu Umění, Brno (sólo, 2012); Ernst Museum, Budapešť (sólo, 2011), MUMOK, Viedeň (2009), Prague Biennale (2005, 2007, 2011); ako aj v Pavilóne Českej a Slovenskej republiky na Bienále umenia v Benátkach (spoločne s Jiřím Surůvkom, 2001) a v mnohých ďalších.

 

 

 

 

 

 

 

Open studio: Anca Benera a Arnold Estefan (RO), workshop ateliér IN, VŠVU, 2016, foto: Dano Dida.

Open studio: Anca Benera a Arnold Estefan (RO), tutoriálne konzultácie, 2016, foto: Dano Dida. Christoph Keller (DE): Francúzsko-Nemecká Edícia, workshop ateliér IN, 2015, foto: Open studio.

Societé Réaliste (FR), Ferenc Gróf, prednáška Berlinka, SNG, 2015, foto: Dávid Koronzi.

Zbigniew Libera (Pl), workshop v ateliéri IN, VŠVU, 2012, foto: Open Studio.

Začněte psát hledaný výraz výše a stisknutím klávesy Enter vyhledejte. Stisknutím klávesy ESC zrušíte.

Zpět na začátek