Odložená forma odpovede

Prednášky už nefungujú, tak prečo začínať s ďalšou? Nemám tu na mysli prezentáciu, ale v skutočnosti veľmi konzervatívny formát kritického premýšľania, ktorý nie je obmedzovaný časom či potrebou zrozumiteľnosti, čo sú, mimochodom, mediálne kritériá. Tento formát súvisí s istou formou dramatizácie vedenia a jeho šírenia a je viazaný na pomalé médiá. Aký význam má teda prednáška v ére rýchlostnej a všadeprítomnej komunikácie?

Predovšetkým, ak je viazaná na klasickú knižnú kultúru a literárne publikum? Takto ich definoval Jürgen Habermas vo svojej Štrukturálnej premene verejnosti. Nakoniec slovo „lecture“ pochádza z latinského lectus, čo znamená jednoducho čítanie. Wikipédia však hovorí, že je to skôr „šedá zóna“ čítania. Ako taká predstavuje šedá zóna zónu potešenia, vytesnenia, ale tiež ilegálnej aktivity. Je v tom niečo ilegálne – prísť na prednášku len so zdrapmi poznámok k čítaniam iných textov, oproti presne stanoveným kurikulám, a predsa je to niečo, čo v humanitných vedách robí mnoho z nás. Je v tom niečo ilegálne – posúvať si poznámky z prednášok, z ešte nepublikovaných textov, zatiaľ čo reformátori vysokoškolského vzdelania volajú: Zverejnite akademické štandardy! Ako si chystám túto prednášku, vraciam sa znova k mnohým knihám, ktoré formovali moje vzdelanie, pretože to je to, čo robím najradšej, píšem a čítam. Na portáli Edinburskej univerzity sa pred časom objavil kritický hlas, ktorý vyzýval k tomu, aby bol potlesk na konci prednášky zakázaný, keďže prednáška nie je performance. Ak aplauz prichádza, potom je prednáška, podobne ako koncert, performatívnym výkonom, ktorý si vyžaduje koncentráciu aj na strane publika, pri malej nepozornosti sa línia prednášky vytratí. Prednáška tak nie je interaktívna, akoby ju niektorí reformátori vzdelávania radi videli. Je spätá s istou formou NO REPLY, odloženej formy odpovede, v ktorej publikum formuluje svoju odpoveď v rámcoch ďalších individuálnych žánrov ako diskusia či polemika. Existuje však tiež celá filozofická a literárna tradícia neodpovedania, odbočky, vyhýbavej a vyhýbajúcej sa odpovede. Celá tradícia možnosti neodpovedať. Možnosť odpovedaním vyhnúť sa odpovedi. Možnosť neodpovedať na otázky, ktoré do nás inštalujú infantilné rámce sociálnych sietí. Možnosť kultivovať odpoveď pred tým, než položíme otázku, kultivovať pole pre otázky. NO REPLY tak predstavuje autonómiu a slobodu vzdorovať žurnalizmu v myslení, ktorý má aj svoju vizuálnu podobu vo forme prezentácie, postu na sociálnych sieťach. Vyznačuje sa stručnosťou, schopnosťou zaujať, hovoriť ľahko o zložitých témach a vylúčením paradoxu.

Francúzsky sociológ Pierre Bourdieu, známy svojou spoluprácou s konceptuálnym umelcom Hansom Haackem v rámci inštitucionálnej kritiky, predniesol v 90. rokoch svoju kritiku nových foriem komunikácie a komunikačných kanálov vrátane televízie. Urobil tak formou série prednášok v televízii, neprerušovaným monologickým výkladom v trvaní jednej vyučovacej hodiny. Určil si pri nej podmienky svojej práce: čas, ktorý si zvolil sám, výber témy, ktorý sa podľa potreby môže meniť, a žiadna forma kontroly v mene techniky a jej obmedzení či v mene publika, ktoré tomu nebude rozumieť. Ako sám pripomenul, ide o ovládanie výrobných prostriedkov, pretože nakoniec nejde len o mať čo povedať, ale aj mať podmienky, aby sme to mohli povedať. Rozhodla som sa vzdať prednášok na univerzite, prečo mám prednášku tu? Rozhodla som sa prerušiť prednášanie na univerzite. Prečo? Pretože tam nemáme podmienky, aby sme niečo mohli povedať? Ak prijmeme argument Pierra Bourdieua, znamená to jednoducho iba, že dnes už neovládame výrobné prostriedky na univerzite, ale že sme pod stálym ekonomickým tlakom. A tak, ako je v kríze vzdelávacie zariadenie, to znamená univerzita, je v kríze aj žáner prednášky.

Univerzita sa stáva „slabou inštitúciou“, silnou inštitúciou je globalizovaný svet internetu, v ktorom kapitál nakoniec našiel široké pole možností pre svoju publicistiku a nábor na konzum. Na univerzite dnes podľa Liessmanna nemáme čas premýšľať, sústrediť sa a cítiť pohodu. Súčasné vzdelávanie je poznačené ideou projektovosti, získavania skúseností a networku, čím sa študujúci opätovne vťahujú do ekonomických procesov, teda do práce. Natoľko, že môžem otvorene povedať: takmer všetci moji študenti pracujú. Tento text dokončujem v situácii prerušenia univerzitnej práce. Aký paradox. Hlavne, ak si uvedomíme, že latinské slovo schola sa podľa rakúskeho kritika vedomostnej spoločnosti Konrada Liessmanna vzťahuje ku gréckemu scholé a znamená prerušenie práce. Čo strácame týmto prenosom? Čo získame? Musíme si uvedomiť, že aj tieto otázky sú súčasťou ekonómie. V ére, v ktorej čokoľvek môže byť kultúrou (ako nás presviedča aj Kunsthalle), je dôležitá otázka – čo ňou byť nemusí? Jedna veľmi hlúpa otázka: Čo sa stane, ak Peter Rónai prenesie časť inštitucionálneho zázemia školy do priestoru Kunsthalle, mám na mysli, čo zostane nevidené, čo zostane na prázdnom mieste školy? Lebo je to jednoduchá dialektika. Čo sa stane, ak sme tu, a nie tam? Čo sa deje s akadémiami, ak ich prácu preberajú nové inštitúcie? Stanovujú témy, diskurzivitu, rámcovanie?

Mnohé z aktuálnych súčasných tém, ktoré rezonujú v umení v galérii, boli takto prenesené z nových externých inštitúcií, ktoré vytvára vedomostná spoločnosť. Aj v umení máme výsledky pôsobenia vedomostnej spoločnosti – diskurzívne priestory, semináre, prednášky poznačené neformálnou diskurzivitou ako súčasť súčasného umenia a nových štruktúr označovaných ako platformy, stanice. S nimi sa spája kritika vnútorného monológu, kritika jedného kurátorského hlasu. Nový kolaboratívny model spolupráce, ktorý kladie dôraz na proces a dialóg, je svojím spôsobom pokračovaním neoliberálnej kultúrnej ideológie multikulturalizmu, v ktorej je umenie nástrojom na spájanie kultúr, politických aj ekonomických nepriateľov. Tento kolaboratívny model zasahuje spätne aj umelecké akadémie, keď redukuje umenie slovami kritiky na „doučovanie zo spoločenskosti“, v štýle poďte sa hrať, rozprávať sa, učiť sa. A spätne poznamenáva ideu vzdelania na zodpovedanie spoločensky prípustných, prípadne politicky zrešeršovaných tém. Ide o kreativitu v kontexte byrokratizácie. Nie rigidnej a formálnej, ale založenej na entuziazme, víziách a flexibilite.

V skutočnosti má kolaboratívne umenie, rozvíjajúce sa predovšetkým v rámci medzinárodných bienále, slovami umelkyne Hito Steyerl predovšetkým úlohu upgradovať a dovzdelať prebytočné obyvateľstvo. Môžeme dodať, že tu ide pritom o dovzdelanie v ilúzii participatívnej demokracie, aby trhy mohli znova získať stratenú dôveru. Medzitým sa formy komunikácie, sociálne a kultúrne kompetencie, najrozličnejšie formy produkcie vzdelania a jeho šírenia stali kľúčovými pre to, čo sa nazýva kognitívny kapitalizmus. Preto je dôležité vrátiť sa k prednáške ako k ilegálnej činnosti. A k nutnosti repolitizovať univerzitu, predovšetkým vydobyť si špeciálne podmienky pre prácu, ovládať výrobné prostriedky na univerzite.

 

Ivana Komanická je kurátorka a teoretička umenia.

Toto je doplnená a zredigovaná verzia prednášky, ktorá zaznela ako úvodné slovo v rámci výstavy NO GO NO REPLY, kolektívnej výstavy pedagógov a študentov z Fakulty umení v Košiciach, kurátor Peter Rónai, 19. 10. – 24. 1. 2018, Kunsthalle Košice. Prednáška sa konala po zdĺhavom úvode, v ktorom som vysvetľovala princípy pomalého média, performatívne prerušená. Súčasťou performance bolo moje rozhodnutie urobiť jedinú prednášku za semester (zhodou okolností aj čas trvania výstavy) v Kunsthalle a žiadnu prednášku na univerzite.

 

 

 

 

 

 

Pavol Červeniak, z cyklu Personal Moses, objekt so záznamom, 43 × 30 cm, 2017, sololitová podložka pod počítač, kombinovaná technika, foto: Stredoslovenská galéria Banská Bystrica.

Peter Rónai Willkomen Kultur, 2017, antiinštalácia, pohľad do výstavy NO GO NO REPLY, Kunsthalle Košice, foto: autor.

Začněte psát hledaný výraz výše a stisknutím klávesy Enter vyhledejte. Stisknutím klávesy ESC zrušíte.

Zpět na začátek