Dalibor Bača by Lenore Jurkyová

V priestoroch Novej synagógy vládne zvláštny druh napätia. Dá sa charakterizovať ako zmes očakávania a nevysvetliteľnej príťažlivosti, ktorá vo veľkej miere pramení z divákovho pocitu ohrozenia, slasti z deštrukcie. Vo výstavnom priestore sa týči niekoľkometrová transparentná pyramída. Navôkol sa povaľuje roztrieštené sklo, do nosa udrie zápach asfaltu, aby sme si uvedomili, že práve on drží jednotlivé sklenené bloky pohromade, a v niektorých miestach steká až na zem. Takto chutí antropocén? Dalibor Bača sa v čase, keď ľudstvo zasahuje do podoby Zeme do tej miery, že môže byť jeho činnosť charakterizovaná ako geologická sila, pre zmenu vzdáva autorstva v prospech činnosti samotnej prírody. Prostredníctvom diela vytvoreného pre proces vlastného rozpadu autor vytvára akýsi anti-monument geologickej „doby človeka“. Počiatočná forma inštalácie je pôdou pripravenou na zmeny, ktoré v nej vykonajú poveternostné podmienky, čas či zmeny vo vlhkosti ovzdušia. Sklo a asfalt, materiály, ktoré vznikajú ako produkt manipulácie človeka s prírodnými zdrojmi, autor obrazne vkladá späť do rúk prírodným silám. Inštalácia počas trvania výstavy mení svoju formu, pyramída postavená zo sklenených veží sa postupne pod náporom vlastnej váhy rozpadá. Ľudský faktor vo výstave nachádzame vo forme sprievodných textov, v ktorých fenomén antropocénu reflektujú odborníci z odborov teórie architektúry, médií a geológie, či špekulatívneho videa a textu hosťujúceho umelca Andrása Cséfalvaya. Výstava prostredníctvom niekoľkých autorov, hlasov a výrazových prostriedkov nastavuje zrkadlo nielen formou naleštených sklenených tabúľ. Stávame sa poučenými divákmi metafory vlastného konca. Zdá sa, že nastáva čas prehodnotiť vzťah človeka k životnému prostrediu nie len z hľadiska ekológie, ale taktiež v rámci umeleckej praxe. Land art je mŕtvy, nech žije land art!