Every Other Thing by

by 7. 6. 2018

Mohammad Salemy v texte Umenie za chodu strojov napísal, že ako veda o povrchu sa umenie musí vyrovnať so svojím metafyzickým obmedzením a tvoriť v rámci svojich povrchových možností. Zdôrazňuje potrebu zbaviť umenie metafyzických tromfov a sústrediť sa na vlastnosti umeleckých objektov. Napriek neprítomnosti pragmatickej funkcie majú umelecké objekty hmotné kvality s potenciálom stať sa „interfejsom“ sprostredkovania významov. Výstava Every other thing sa zaoberá vzťahom materiálového významu diel, ale aj dematerializáciou – reflexiou poznávania vecí bez priamej skúsenosti s nimi, kde prevažuje vizuálna skúsenosť s ich digitalizovanými podobami. Preklenutím antagonizmu – medzi materiálnym a virtuálnym – sprostredkúva výstava uvedomenie si toho, že čoraz výraznejšie zotrvávanie v digitálnom prostredí vzbudzuje túžbu po kontakte, fyzickom dotyku s predmetom. Diela vymedzujú chápanie fetišizmu ako stavu kapitalistickej spoločnosti, ktorá je (de)formovaná túžbou vlastniť komodity (umelecké objekty) nie s cieľom zvyšovania vlastného spoločenského statusu, ale zažívania subjektívneho pocitu slasti. Výber diel autoriek a autorov (Lindsay Lawson, Pedro Barateiro, Barbora Zentková a Julia Gryboś, Nicolás Lama, Sári Ember, Jaroslav Kyša, Roman Štětina) kurátorkou Borbálou Szalai fazetuje ústredný motív výstavy. Tým je reflexia zmeny v chápaní funkcie umeleckých objektov. Pohľad na dielo už nie je determinovaný snahou odhaliť intenciu autora a jasne interpretovať význam. Výstava vyvoláva otázky, akým spôsobom je náš pohľad utváraný, čo ho konštituuje, resp. akým spôsobom ovplyvňuje samotné dielo a čo je za samotným objektom. Medzi nás a objekty vstupujú clony, protézy, rastre. Siete a technológie nás ovplyvňujú natoľko, že je nutné spätne sa zamyslieť, či sú objekty, ktoré vnímame a užívame, iba nástrojom, alebo naopak – sme aktivizačnými činiteľmi ich implicitne obsiahnutých možností. Jednotlivé diela sú zvolené koncepčne a naliehavosť otázok zosilňujú. Kurátorská výstava, ktorú som chcel vidieť.

More stories by

Ján Kralovič