#OK – XII. Trienále malého objektu a kresby

Banskoštiavnické Trienále malého objektu a kresby bolo roky spájané so „stredným prúdom“. Zmena nastala predposledným ročníkom, keď kuratelu nad podujatím prebrali Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta. Tohtoročná dvojica mladých kurátorov (Mária Janušová a Erik Vilím) zašla ešte ďalej. Už nie cestou intervencií do stálej expozície, ale kompletnou prestavbou najväčšej sály, v ktorej bývali vystavené najmä diela E. Gwerka. Kobercovú prikrývku zvlnili na štýl „topografie mesta“ (architekt J. Kopec). I keď mne to evokuje iné. Pod koberec zamietli všetko nehodiace sa haraburdie, čo viac pripomína Banskú Štiavnicu stojacu na toxickej skládke z banskej činnosti. Inštaláciou ambície, vari trochu prevyšujúce finančné možnosti i technické a personálne zázemie galérie, neskončili. Koncepcia projektu s vyše tridsiatimi autormi neisto stojí na dvoch široko rozkročených nohách. „Salónnej“ a „filozoficko-koncepčnej“. Tá prvá je asi pevnejšia. „Módne“ (pripomínam napríklad výstavu Návrat objektu/Neklid věcí v Galérii Kvalitář, 2015) šermovanie „špekulatívnym realizmom“ a „objektovo orientovanou ontológiou“ nepresvedčilo; buzzwords kritického diváka skôr otrávia. Mne z celého veľmi pestrého a zväčša kvalitného výberu (vrátane „ak to nie je malý objekt, nazvime to kresbou“) vyčnieval skôr princíp generačnej či ľudskej spriaznenosti s tvorcami, čo je však vždy dvojsečná zbraň. Za ešte väčší problém považujem – zvlášť keď realisticky zvážim skôr konzervatívne publikum turistickej sezóny – absenciu akejkoľvek doplnkovej informácie, bez ktorej sú i otrlému pozorovateľovi súčasnej vizuálnej scény viaceré diela ťažko zrozumiteľné. Ohlasovaný katalóg iste pomôže, ale ak má prísť až ku koncu výstavy, veľa návštevníkov ostane len utvrdených vo svojom názore na súčasné umenie. To spätne prispieva k jeho marginalizácii. Osobne mi prekáža i grafický vizuál výstavy. Každopádne však veľmi oceňujem, že Iveta Chovanová a združenie Štokovec posledné roky prebudili k životu inak zaspatú provinčnú galériu.