Rastislav Sedlačík by

by 9. 9. 2018

Obdobie „budovania socializmu“ a neskôr ponovembrový vývoj dali slovu „periféria“ nový význam. Historické centrá miest sa menili na periférie plné zanedbaných domov. Po tých asanovaných ostávali často voľné plochy postupne zaplavované nánosmi vegetácie či odpadu. Novobudované sídliská mali dlhé roky periférny a staveniskový charakter. Hoci teraz, paradoxne, pre mladšie generácie získava prefabrikovaná inžinierska panelová výstavba pozitívnejšie konotácie ako (falošný!) symbol „dostupného“ bývania. Zmena režimu priniesla úpadok urbanizmu, stavia sa na poliach ďaleko za mestom uprostred ničoho, poväčšine zas len sídliská bez mestských štruktúr. A kultivácia verejného priestoru, ostatne ako všetkého verejného, sa dostala na pokraj záujmu. Pred vyše osemdesiatimi rokmi I. Erenburg písal o Slovensku ako o zvláštnej krajine bez miest, kde hneď kúsok od námestia kvičalo prasa. Odvtedy sa zmenilo len toľko, že sa tie zvieratá presunuli do veľkochovov. Nahradil ich opäť nemestský priestor, urbanistický chaos, industriálne objekty, či už len ich torzá, voľné zanedbané priestranstvá. Toto všetko tvorí generačnú skúsenosť i vizuál nášho „mesta“. A celkom prirodzene nachádza reflexiu i na výtvarnej scéne. Keby zahraničný návštevník z krajiny, kde i malá dedinka vyzerá ako mestečko, prišiel na výstavu Rastislava Sedlačíka nazvanú MestSKá krajina Lab (kurátor: Norbert Lacko), asi by ničomu nerozumel. Ak by prichádzal z krajiny udržiavaných verejných priestorov, nerozumel by, ako rýchlo dokážu u nás degradovať, chátrať a zapadať. Ak by bol z krajiny, kde sa mestský priestor utváral stáročia, nerozumel by uniformite, najprv sivej, teraz cukríkovej. Nevidel by mesto vo veľkých, skoro monochromatických „spriemerovaných“ plochách či v lapačoch, ktorých povrch utvára rovnaká náhoda, ako náhodne zrejú sily formujúce naše mestá. Prechádzal by sa pomedzi maľby a asambláže. Industriálny dizajn (premietnutý i do vylepšeného vizuálu galérie, spoluautor Marcel Benčík) by mu niečo napovedal, ale aj tak by asi mestskú krajinu nevidel. Na rozdiel od nás.

More stories by

Damas Gruska